Tak moc sa chcem túlať. Neviem prečo si to robím. To že idem, je mi fajn, neviem prečo idem takto, neviem kam. Potom sa musím tváriť, že: záviďte mi všetci. Len ja neviem ani čo presne a možnože ani nič.
Normálne, niekomu by som dal to, čo som dnes videl, ale sa to nedá. Ak sa niekomu pokúsim čo najbližšie ukázať, čo som robil, kde som bol a čo som videl, tak aj tak mi povedia, že jééj aj oni by chceli. Tak to proste je. Nie je to problém, ale je to presne to, čo viem, že robím, takže prečo by som to (o závidení) nemohol tvrdiť a zmýšľať tak ? Vlastne som obeťou svojich činov a egoista. Budem sa šťastniť dúfam naďalej a nechápať, na čo mi to je, keď aj tak to nie je to konečné šťastie. Neviem. Alebo, ak si mám položiť otázku, je toto šťastie?, tak možno zapochybujem. Možno.


Je to také osobné. Neprenositeľné. A čo ma na tom najviac zaráža, že dosiahnuteľné týmto pádom iba kvázi osamote. To je proste všetko mix mojich pocitov a zážitkov, vecí, ktoré ja vnímam, takže ťažko to na niekoho vybaliť tak, aby som sa vôbec vyrozprával. Nejako nezažívam tie udalosti vhodné ako historečky. Iba niekedy. Viacmenej som iba plný dojmov. Zmiešaných. Mám zrejme potrebu o tom niekomu porozprávať. Som toho plný. Ale je to tak komplikované, že by som to asi nezvládol všetko objasniť a dostať to do takej polohy, aby bolo jasné, ako to mám.


Dnes som mal na obed panáka medoviny na námestí v Tábore a na stanici v Horní Cerekvi Plzeň 12tku. K polievke. Riadny guláš bol potom v bruchu. To teplé so studeným. Ale išiel vlak, tak som to len tak lupol. Aj tá teplá medovinka, super to bolo. Asi som to pil prvý krát v živote.


Zážitky sú teda vec. Dnes a včera som aj s knihou pohol, Veď som sa aj nacestoval vlakmi. Už dva roky si čítam Hrabala a som už v polovici. Nejaká zbierka poviedok. Teraz sú tam samé príhody zo zlievární. Ako tam nakladali trestankyne do pece kovový šrot, kríže, kusy tankov, rakvy, kde čo. Také po vojne. Potom písal ako tam hasiči ošukali nejakú opitú, čo mala nastúpiť na výkon trestu a jedno cez druhé. Rád to čítam. Pôsobí to na mňa tak naozajstne. Tie dialógy vytrhnuté z kontextu. Mená tam padajú, potom iba také akoby myšlienky, niekdy vôbec neviem práve tie okolnosti a časom sa do toho aj tak dostanem a je to jedno.


Som chcel aj niekde vystupovať pôvodne z vlaku a kráčať krajinou, ale som neskoro vyrážal. Tak som bol rád aspoň tej polievke a pivu v Hornej Cerekvi. V takej "Anči", čo chodí aj do Bánoviec som išiel kus cesty a sedel naprotis jednej dievčine. Na lavici. Čítala si Maďarčinu pro samouky. Mala žlté tričko American peace s veľkým červeným bombardérom. Taká mlaďoška sympatická, celá bola farebná, veľké oči. Sem tam sme sa pousmiali. Klasické vlaky, keď tak oči blúdia von a dnu, po ľuďoch. Som jej povenoval pohľadnicu, čo som mal v knižke ako záložku. V Prahe som si zaobstaral inú, tiež vhodnú záložku. Hentá bola fajn ružová z roku 2000. S nápisom Jeden svět. Pútač na filmový festival. Mal som ju rád. Tiež som ju dostal. Nezáväzne zberám boomerangove karty. No tak dostala pohľadnicu. Sme počúvali hudbu každý, nikto nič nevravel, knižky v rukách. Keď vystupovala, tak sme si ešte zamávali cez okno. Tato ju čakal na stanici v Pacove. Tak ešte jedno mávanie z auta a odišiel som vlakom ďalej. Zase krajina jesenná. A takéto stále. Vôbec mi to nevadí, len sa mi chce z toho plakať. Mňa také veci dojímajú, ako si len tak s niekym hocikým zakývať cez okno vlaku a vidieť, že ho potešilo, niečo tak málo. Koho by to napadlo, že sa ti niečo také dnes stane. A je to možno viac než posledné Vianoce.


Som išiel takou krajinou, čo vyzerala ako v Jízde. Presne také. Si raz požičiam auto a pôjdem sa tam voziť. Jednoducho cestičky, rybníček. Lesík lesík chatka. Prechod cez koľaje. Alej. Les les les. Lúka. Sad s popadanými jablkami na zemi. Rád by som niečo spravil, aby som sa mohol nikomu vyrozprávať. Tú moju predstavu.


Dnes som zberal na moste na chodníku rozsypaný náhrdelník s Juditinou sestrou. Taký z kúskov mušiel. Už len opláchnuť a navliecť. Ona je nejaká umelkyňa, sa jej to pozdávalo. A mne sa pozdávalo zberať rozsypaný náhrdelník z chodníka. S Juditinou sestrou. Aj to. Vlastne som mal kde spať. Nemusel som sockovať niekde na stanici. Bola doma iba ona a babička, ktorú som v živote nevidel, ráno som stretol aj druhú sestru. Nemám ich aj tak kde inde stretnúť a bolo to fajn. Neviem, čo sa bude o tom rozprávať ešte, je mi to fuk. Hlavne som rád, že to, čo sa mi s Juditou do života prinieslo, sa mi s ňou aj neodnieslo, a že to tam zostalo. Fakt som s ňou rád pokecal. Ona je tiež vlastne akoby šialená. Práve úplne bezprostredne sa so mnou bavila, akoby nič. Som sa ani nebál. Možno chvíľu. No masaker. Tábor mám rád. Je to pekné mesto. Pekné domy sú tam, také vily okolo centra. Ďalej sú aj paneláky samozrejme. Rieku majú, les, v lese schátrané dve pódia s lavičkami a takými stolíkmi akoby na párky na stojáka.Je to mesto s čarom. Asi tak, ako má pre mňa čaro Trenčín, tak aj Tábor.
Bývalá v mojom príbehu figuruje iba tak okrajovo. Nebolo to ale najpríjemnejšie teraz tam doma. Akože dom fajn, ale také to, čo bolo. Škoda, že nebola aj mamka. S tou by som tiež pokecal rád. S Jančou medovina, káva a rozhovory o taškách z Billy... Čo mi viac treba.


Normálne by som chcel byť nejaký čínsky básnik a napísať nejakú báseň ako sa rozplyniem v nejaký vietor a budem tam prefukovať tou krajinou a vlniť rybníky. Také čosi jednoduché. Ale nie som čínsky básnik. Ani Neruda. Nechám si to pre seba. Ale som ja hovädo. Za oknom príroda, v hlave maglajs a v knižke drsný industrial a v ušiach čo príde zo sluchátok a ešte aj ten úsmev na tvári. Čo ten maglajs v hlave? Alebo aj v srdci? A nie je to to isté?


Koncert v Orione bol super. Vyzerá to tam ako v kozmodrome na diskotéke v 80tych rokoch. Z Prahy som sa zviezol s gitaristom z Point, v Orione pokecal s bubeníkom z Waawe, nakúpil CDčka od Francúzov a ich lokálnej scény, Deverovka zahrala aj nové veci, tak ako sľúbili naposledy. Som ich konečne videl v domácom prostredí. Pinto, čo som s nim išiel z Prahy je fajn človek. Ešte sme nabrali dvoch stopárov na Písek, strávili 80 minút v zápche, ale všetko sme postihali. Mal fajn názor na ľudí. Nič im netreba vlastne vyčítať... Celé sa to zomlelo rýchlo, som ho nestihol ani na pivo pozvať. Klub bol plný deciek v oblekoch, dievky mali šaty. Je čas maturitných večierkov...


   pre oči :: pre uši