Blogy z krízového obdobia na prelome roku 2007/2008 a neskôr :: Something smarter than us is going to emerge

Sú smutné, ale mám ich rada..

A niekedy sa mi stáva, že zabúdam, že také obdobia vôbec mávam...

***

Malou nenápadnou dierkou v duši
mi pomaly z tela uniká všetko šťastie.
Sfukujem ako deravá nafukovačka
a pri bezvýslednej snahe prežiť
sa mi len točí hlava.
Občas zasvieti slnko a vtedy
sa donekonečna usmievam,
smejem a lietam po ulici
ako pískajúci vyfukujúci sa balón pustený na slobodu.
Inokedy mi kvapky dažďa
dopadajú až na dušu,
kde nepríjemne chladia
a odkiaľ vietor odfúkne aj posledné náznaky šťastia
a mne neostáva nič iné,
ako si pod dekou popíjať čaj
a snažiť sa utíšiť
to studené prázdno.
Počasie sa zbláznilo
a ja mám zrazu pocit,
že nejaké malé nezbedné dieťa
objavilo na mne
tlačítko happiness/sadness
a teraz sa s ním dennodenne hrá.

***

Zaspávam so slzami nenápadne stekajúcimi po tvári.
..Sú ako perly
a keby prišiel mráz, tak by zamrzli
a vytvorili by mi na lícach krásne obrázky.
Stekajú po líci až na vankúš
a ich slanosť budem cítiť navždy.
Ľahám si,
chúlim sa, zvierajúc v náručí vankúš,
a myslím na teba,
lebo chcem myslieť na niečo krásne.
Ináč by som nezaspala.
Prázdno by ma neunavilo k spánku
a ja by som sa zase len prehadzovala celú noc
a nemalo by to zmysel.
A tak radšej po tebe túžim
a myslím na to,
aké by mohlo byť s tebou všetko krásne
a potom príde tá chvíľa,
kedy cítim, že pomaly zaspávam
a ja cítim obrovskú úľavu,
že to prišlo.

***

Nedokážem sa viac cítiť šťastná.

Prázdna izba.
Prázdna posteľ.
Prázdne srdce.
Prázdna hlava.
Prázdne myšlienky.
Prázdne slová.

Slová, ktoré nedávajú zmysel.
Veci, ktoré pre mňa nič neznamenajú.
Ľudia, ktorí mi nemajú čo ponúknuť.

Prázdna duša v prázdnom svete,
ktorý hubí aj posledné zbytky
mojich pocitov a citov.

Dohárajú ako posledné uhlíky v pahrebe.
Miznú rýchlo ako stopa lietadla na modrej oblohe.
Ako voda v odtoku, keď si večer umývam tvár.
Ako kamienok, ktorý náhodou odkopneš do kanála.
Ako uzáver náušnice, ktorý ti vypadne z rúk do trávy a ty ho už nikdy nenájdeš.

A nestihnem zachytiť nič.
Nič, čo by som chcela.

A vlastne už asi ani nechcem.
Nemám prečo.
Nemám jediný dôvod.

V noci sa v posteli hodiny prehadzujem
a dusím sa vlastným pachom.
Pachom svojich nesplnených túžob,
chýb, ktoré robím stále dookola
a zúfalého strachu z myšlienky,
že už nikdy nebude lepšie.

Usporiadavam veci na stole, v poličkách, na posteli,
lebo dúfam, že tým dám svojmu životu poriadok.
Ale je to márne
a ja to dobre viem,
no napriek tomu to všetko robím.

Snažím sa rozmýšľať,
len aby som mala nejaké myšlienky.
Zámerne v sebe vyvolávam pocity,
lebo sami neprichádzaju
a ja sa bojím,
že to bude zo dňa na deň horšie
a ja prestanem cítiť navždy
a už sa nikdy nebudem smiať.
A už nikdy nebudem tak normálne šťastná.
Tak ako som vždy bývala.

Už to nie som ja...
Nerobím veci, ktoré milujem.
Nesnažím sa o nič.
Takmer na ničom mi nezáleží.
Nedokážem nič zmeniť.
A pritom by som tak strašne chcela...

Chcem sedieť na brehu jazera
a pozorovať zapadajúce slnko.
Hodiť všetko to zlo do vody
a nechať ho únašať prúdom.
Aby ho zjedli na večeru ryby
a ono by sa už nikdy nemohlo vrátiť
a ja by som dostala šancu na nový život.
Ryby by v tom jazere naveky zmizli
a vedci by si nad tým roky lámali hlavu,
ale mne by to bolo jedno.

Teraz budem musieť čakať,
kým príde zázrak.
A ja sa v ten deň prebudím do iného sveta,
v ktorom sa v noci usmievam,
keď spím
a uz nikdy nebudem písať slová,
ako tieto..

***

"Napriek všetkým týmto slovám som sa aj v danom období veľa smiala."

Rada sa vraciam k dávnym slovám, pocitom...aby som nezabudla na smútok, ktorý bol a aby som robila všetko pre to, aby som podobné chyby už nerobila. A nie preto, aby som už nikdy necítila smútok, ale preto, aby som cítila šťastia ešte viac. Hoci niekedy neviem, či je to viac ešte možné...ale všetko je možné, keď tomu veríš...