AFRIKA očami Henricha Krejča

Západná civilizácia je pre Afričanov vzorom

Dám teda filozofickú otázku - ako vonia Afrika?

Ako obrovská záhrada. Je to krajina tisícov farieb, korenín, parfumov. Afričania sú emocionálni ľudia, keď sa usmievate, usmieva sa na vás celá dedina, všetci začnú tancovať. Keď sa hneváte, správajú sa rovnako. Ak ste agresívni, oni budú ešte viac. Realitou je, že sa od nás učia, sme pre nich vzormi. Aj preto by sme tam nemali nič viac pokašľať, lebo v Afrike sme už toho pokašľali dosť.

Západná civilizácia je pre nich vzorom? Nie je to prehnané?

Nie je. Pre tých vzdelanejších a rozumnejších to určite platí. Mnohí vidia v televízii, ako žijeme, mnohí vedia čítať, takže si uvedomujú, že sa dá žiť aj lepšie. Najhoršie je to asi v Kongu. Najnižšia sociálna vrstva tam svoj ťažký život považuje za osud, ktorý sa nedá zmeniť, žijú v totálnej beznádeji, odvolávajú sa na svojich bohov, ale v zásade žiadnu zmenu k lepšiemu nečakajú.

Nie sú však vo svojej podstate šťastní? Mnohí, ktorí boli v Indii, vraveli, že napriek obrovskej chudobe sa tam ľudia usmievajú, a určite sa nepovažujú za nešťastných.

Afričania na to pozerajú trochu inak. Vidia nás, ktorí tam chodíme autom, s hodinkami, učesaní, oholení, navoňaní... a aj oni chcú byť takí. Akurát nevedia, ako to dosiahnuť. Šťastie pre nich predstavuje už holý fakt, že žijú v jednej rodine, komunite, že od nej nie sú odtrhnutí. Len ťažko znášajú, ak ich niekto zradí, alebo im niekto umrie.

Kto by však bol šťastný, keď vidí, že mu tri štvrtiny blízkych ľudí umrie na maláriu, AIDS či iné choroby? Ak k tomu pripočítame vojny, dostávate obraz absolútneho utrpenia. To, čo sa v niektorých krajinách deje po odchode kolonizátorov v 60. rokoch, je neuveriteľné. Kongo je dokonalým príkladom nešťastného národa, nikde na svete som nevidel tak strašne smutných a demotivovaných ľudí. Je tam snáď 250 kmeňov, tie sa medzi sebou neznášajú, zrazu žijú v jednom štáte bez ciest a infraštruktúry... Kongo je krajina, v ktorej sme dokázali niekedy prejsť len štyri kilometre za deň, pretože sme museli neustále bojovať s policajtmi a armádou. Práve tam si uvedomíte hodnotu všetkého, čo doma máte.

Afričanov musíme naučiť rozmýšľať aspoň trochu tak, ako rozmýšľame my

Otázkou je, či do typickej africkej kultúry je možné implantovať tú našu, či tým nezlikvidujeme tamojšiu identitu.

Ťažko povedať, ale podľa mňa sa ten proces nedá zastaviť. Mám dva príklady. Jeden mexický majiteľ telekomunikácii povedal slová, ktoré považujem za úplne opodstatnené: „Afrike nepomôžeme, keď do nej budeme pchať peniaze a robiť v nej charitu. Treba ju celú od základu prekopať, dať jej vzdelanie a motiváciu žiť." Druhý príklad - keď som bol u jedného pastora v Nigérii, ktorý obliekal nahých domorodých obyvateľov z kmeňa Koma, vynadal som mu, že tým ničí jeden z posledných autentických kmeňov. Odpovedal mi, že ak to neurobí on, urobí to niekto iný, akurát ich už nebude sedemsto, ale možno len päť.

Chcem tým povedať, že je nemysliteľné zastaviť proces civilizovania Afriky, keď existuje vyspelý svet. Čo iné chcete robiť v nejakom čiernom centre, v ktorom dominujú vojny, choroby, bieda a negramotnosť? Afričanov musíme naučiť rozmýšľať aspoň trochu tak, ako rozmýšľame my. K tomu musíme budovať cesty, školy, nemocnice, fabriky, aby sme ich inšpirovali. Príkladom je Botswana - pred dvadsiatimi piatimi rokmi šlo o jednu z najchudobnejších krajín Afriky, dnes je tamojším tigrom a druhou najvyspelejšou krajinou kontinentu.

Ako to dokázali?

Tak, že vo vláde majú ľudí, ktorí študovali v zahraničí, napríklad v anglickom Oxforde. Vzdelanie dostali na Západe, vrátili sa a vtlačili svojej krajine punc lepšieho života. Ľudia v tomto štáte sa majú relatívne dobre.
Lenže svet nedokáže zmeniť fakt, že na čele mnohých tamojších štátov sú diktátori.

A kto je na vine? Podporuje ich predsa práve ten spomínaný okolitý svet. Napríklad peniazmi, ktoré tam pumpujeme. Kde končia? Mnohé v rukách diktátorov a vojenskej junty. Mnohí ľudia z tej pomoci nemajú takpovediac nič. Teraz poviem niečo ťažšie stráviteľné - diktátorov a vojenské režimy podporujeme aj tým, že im neustále dodávame zbrane, a berieme si za to diamanty, či ropu. Obchod je nám prednejší ako životy tamojších ľudí. Ak som hovoril o prekopaní prístupu k Afrike, myslel som tým to, že je to jediný spôsob, ako odstaviť tamojších gangstrov a hrdlorezov. Botswana je jasným príkladom toho, že sa to dá.

Nechytajú cestovateľa filantropické záchvaty, keď neustále naráža na hladné deti s vydutými bruchami, muchami na tele a podobne?

Človeka to dostane. My to doma vidíme len z tepla našich obývačiek, a tak je nám Afrika veľmi vzdialená. Pohodlne si pustíme vodu v umývadle, použijeme bidet, zapneme plyn, uvaríme si kávu, čaj, otvoríme si vínko, v chladničke máme rezne, a pritom pozeráme na africké deti, hovoriac si, že „ach, to je strašné". Keď to však vidíte naživo, keď sám nemáte vodu, pohodlie, ste špinavý, chýba vám jedlo, nafta, pričom ste ikstýkrát zapadli v bahne, je to iné. Nechcem tým povedať, že všetci by teraz mali ísť do Afriky, aby pochopili tamojšie utrpenie, len to, že kým tam nie ste, nepochopíte. Tam sú ľudia, ktorí musia žiť z ničoho. A keď vravím z ničoho, myslím to doslovne. Prázdna plastová fľaša tam má pre nich obrovskú hodnotu, a budú ju mať celý život. Indiu som precestoval dvakrát, videl som mnohé iné chudobné krajiny, ale Afrika je naozaj najnižším levelom celého sveta.

viac tu... http://www.sme.sk/c/4121380/henrich-krejca-cit-stracame-v-chlade-auparku-ci-polusu.html