1.
Vracal som sa poobede pešo z centra Amstru po neviemakej ulici domov. Bol krásny, slnečný deň. Ulica bola lemovaná z ľavej strany kochlíkmi s tujkami a z pravej strany na mňa gánil nepekný obytný dom. Blížil som sa k prechodu pre chodcov, keď som si všimol, že ku mne pláva krásna žena na elegantnom, čiernom bicykli značky Nostalgia. Hlavou mi letmo prebrnkla myšlienka, že „čo tu dopekla na chodníku robí bicyklista?“ Chodník bol však v mieste, na ktorom som stál celkom úzky a tak som sa, ako naturalizovaný gentleman, primkol k stene domu, aby som predišiel potencionálnej kolízii. Žieňa, spozorujúc tento ústretový krok, vyčarilo na tvári jemne koketný úsmev, v ktorom sa okrem vďaky akoby skrýval aj náznak ospravedlnenia a šliaplo do pedálov, aby mohlo ladne preplávať vôkol mňa. Páčil sa mi tento druh subtílnej, neverbálnej komunikácie a odpovedal som preto rovnako. Pohľad na jej krásnu, usmievajúcu sa tváričku som si vychutnával po celý čas, ako okolo mňa prechádzala. V tú chvíľu som zabudol na všetky hriechy a čiernoty sveta a obklopil ma slnečný med.
Ktorý sa však vzápätí premenil na kolomaž, pretože babenka v poslednom možnom bode zahliadnutia jej skvostného úsmevu svoje kútiky úst povolila a ja som ešte stihol vzhliadnuť jej nový, zvädnutý a chladný výraz tváre. Och, koľká krutosť! Prerušiť dej stotinu pred jeho očakávaným vyústením! Dočítať sa na koniec krásnej knihy a zistiť, že záverečnú stranu s rozuzlením ktosi vytrhol! Zobudiť sa z nádherného sna tesne pred..

Padám na chodník, ktorý je pokrytý hrubou vrstvou zmrznutej kolomaže a pomaly vmŕzam do ľadovej scenérie.

2.
Bolo okolo pol 8 a slnko už pomaly prestávalo tak intenzívne hriať. Bol som na smrť vyhladovaný, lebo celý deň som nemohol nič vložiť do úst kvôli tyčkovaniu počas predchádzajúcej noci. Miro mi sľúbil, že ma zavedie do Tureckej reštiky na Ferdinandstraat, kde majú fajnu papanicu. Prišli sme pred reštiku a hladali sme miesto na uzamknutie cajglov, lebo pred reštikou bolo všetko obsadené (bol Car Free day). Našli sme bočnú uličku, v ktorej sa niečo stavalo a Mirko usúdil, že plot okolo staveniska je vhodný pre naše bajky. Ja som bol s uzamykaním hotový skôr a v rozšafnej nálade, spôsobenej predtuchou kulinárskeho zážitku, som sa rozhliadol vôkol. A hneď som zbadal nádhernú ženu na majestátnom bicyklíku vchádzajúcu do našej uličky. Jej krása mi vyrazila dych a spôsobila menšiu zástavu srdca. No môjmu Libidu sa podarilo prebrať ma k životu s neuveriteľnou rýchlosťou a z opojného ustrnutia som okamžite vyrazil do útoku. Kloniac hlavu a kontaktujúc zároveň jej čierne oči som mäkko vypálil z úst zaliečavé :„Bon Žúúúr“ a ostal som civieť na jej zvodnú tvár. A ona sa na mňa usmiala. Ó, Bože dobrotivý aj hocijaký iný, ale ako sa usmiala! Obdarila ma úsmevom, v ktorom sa snúbila koketnosť všetkých krásnych herečiek na čele s Marlene Dietrich s cudnosťou najzarputilejších mníšok. Ako prechádzala okolo mňa, usmievajúc sa sklopila oči a ja som zacítil jej parfém, ktorý dokonal svoje medonosné dielo a vsotil ma doprostred speneného mora fantázie.

Padám na zem do rozbúrených vĺn imaginácie, z môjho tela sa stáva šalupa, ktorej sa vztyčuje sťažen, aby som naň mohol napnúť plachtu a vydať sa za vábením mojej Sirény.


Miro medzitým zaisťuje naše bajky, vydáva povel na anektovanie Turkiš bakšiš, čím končí moje denné snenie a rázne ma ťahá preč od mojej Dulcinei z Tobosu.



Ach.