Jedného dňa, keď som si vykračoval domov po športovom vyžití sa na tenisovom kurte, znenazdajky som v mojich črievkach pocítil nenápadný, ale veľmi neobvyklý šelest. Tento zvláštny pocit sa stále stupňoval, až prerástol v pocit veľmi nepríjemný (nie bolesť) a postupne sa mi začalo vyjasňovať. Zrýchlil som krok, keďže bežať som nemohol (vysoký predpoklad kašovitej, ba až vodnatej stolice). Obliaty potom som sa dostal domov, ešte sa moja zadnica ani misy nedotkla a prišla prvá rana a ja som zistil, že moja predpoveď čo sa konzistencie stolice týka bola hrozivo presná. Za ňou niekoľko podobných až sa intenzita začala pomaličky vytrácať. Po tomto emotívnom zážitku som zo zvedavosti nazrel do misy a zostal som uchvátený. Podľa toho čo som videl, bolo jasné, že do vody sa nedostalo takmer nič (nemáme hajzel so schodíkom!!!), a všetko ostalo naaranžované na stenách úbohej misy. Po tom, ako som sa s mojím výtvorom pochválil každému kto bol nalbízku, spustil som splachovač a 90% práce bolo za mnou. Zvyšných 10% bolo na mne.
Nikdy predtým ani potom sa mi už nič podobné nepodarilo, takže pocit zadosťučinenia bol asi na mieste...