sedim vo vlaku smer ba.
mama na nastupisti vypustila slzu,
oco mi do vlaku vytrepal moj 25kilovy kufor
a odisla som.
plna ocakavani a stastia a predstav.
mozno realnych a mozno nie.
mozno budem sklamana.
a mozno budem na chvilu najstastnejsi clovek na svete.
oba stavy poznam a preto ma neprekvapi nic.
necham veci plynut len s malym postrcenim tym spravnym smerom.
necham sa unasat zivotom
a budem si ten prud vychutnavat najviac ako viem.
tesim.

oproti mne sedi pekny muz v obleku s ponozkami pieree cardini,
v chodbicke stoji s kamosmi asi 12rocny chlapec, ktory ma chut na pivo.
a ja sa len usmievam, lebo viem, ze ciel mojej cesty je londyn.
a ze sedim vo vlaku na ceste za svetom a za zazitkami,na ktore nikdy nezabudnem.

A tak si to teraz čítam.
A vedomie, že realita je ešte krajšia ako všetky moje sny pred odchodom mi vyvoláva na tele zimomriavky...



Užívam si, ako sa cítim teraz...
Lebo som si neni istá, kedy to pocítim znova...