prostým utrpením, modlou mojou dočasnou
som opantaný, obrnil som sa pred tvojou
pomocou včasnou. Lacne bazírujem na
protikladoch sebe vlastných, som topiaci
sa jeleň v kalúžiach mastných.
moja chrabrosť nejaví sa už ako vlastnosť,
miesto toho, vstrebávam len noc vôkol mňa,
ako studňu bezodnú.Vytiahnutý z bahna netúžim
byť, len sladko hniť,hovieť si vo svojich
patokoch sebaklamu, tých čo ráno vstanú
a celý deň nejdú spať.O inom nesnívam,
len stratiť sa z tvojich očí, no zároveň
cítiť tvoju lásku objímajúcu všetko všade,
nech krv môjho ega steká mi po brade.
Lebo ty si bohyňa bohýň, všetky pred tebou
kľačia, aj keď ty potom netúžiš.Môj pot
a slzy vracajú úder, sú ako tŕňový púder,
kričím im uber, sú nemé, hluché, v mojom
svete však nastolili krutovládu nemŕtveho
rádu. Pristane to tomu kraju,až kým ty sa
nezjavíš,a za hlavy zahodíš,vlnobitie sĺz čo
trízni naše mysle.
Iba ak raz...prekonám hnev čo topí
chladom a sýti hladom
Iba ak raz...pozriem sa čistými očami,
dám prednosť státiu pre kľačaním
Iba ak raz...nájdem dieru v temnote čo
núti ma živoriť v slepote
Iba ak raz...nájdem ten dejov sled
tebe sa oddám, vrúcny,štastný, no zároveň svoj.
Objímaš ma vo svojej neprítomnosti,
ja trasiem celý sa v kŕči,teraz som
had bez kože, čo mení sa v motýľa.
Ty si vysala jed z mojich zubov,už
nie som zmietaný neľudskou túžbou
po opaku lásky, po chutia ovocia hnevu.
Už som na druhom brehu, tam preplával
som v behu, keď pocítil som kúzlo, čo
po tvojich vlasoch skĺzlo a teraz
kladiem nálož pod most čo smrdí
už zhnitým drevom,z jednej strany,
a z tej druhej,vábi ma vtačím spevom.