Ako sa traja polepetkovia na vandrovku vybrali, Stovežatú krásavicu spoznali, ulicami blúdili a boli navštívené aj pražské kanály.

---
Sobota 21.júna, roku Pána 2008:
Niekedy okolo 5:00 ráno:
Nad naším milovaným Mestom Mieru pomaly začína svitať. Dobre známy bratislavský smog sa pomaly lenivo presúva nad našu jedinú (skoro)metropolu a láskyplne plní ovzdušie výfukovými splodinami.
V istom nemenovanom byte sa Edgar - oranžový sfarbený kocúr-flegmatik, verný trádícii "Noc je naša! Pazúry do boja!" - rozhodol potešiť naše sluchové a hmatové zmysly. Prvou obeťou boli drevené dvere izby (relatívne bezpečná metóda, aj keď pokým ich sluha-človek neotvorí, pomerne hlučná) a neskôr Jakubove (id Jcop) nohy (toto nemám overené, ale podľa gestikulácie a mimiky, ktorú som odpozorovala na jeho tvári pri neskoršej slovnej demonštrácii to musel byť vskutku bolestivý zážitok.) Keď sa mi ani pri opakovaných pokusoch o spánok nedarí odfiltrovať rôzne cupitanie, mňaukanie, skackanie, pinkanie loptičky, šušťanie papierikov, prípadne naháňanie mačacieho chvosta mačkou samotnou, pomaly začínam v hlave rozvíjať teóriu o príbuznosti tohoto tvora s jeho komixovým predobrazom Garfieldom.
5:30, ten istý byt:
S ľútosťou usudzujem, že táto teória nemala ďaleko od pravdy.
Z úvah ma vytrháva zvonenie Aliseinho mobilného telefónu z ktorého sa v zápätí ozýva štebotajúci Tarabasov hlások "Už ste vstali?" Zmätená a rozospatá Alisea mu (doteraz netuším za čo) ďakuje a už nestíha oznámiť, že popravde sme mali vstávať až za pol hodinu.
5:35-6:30
Nasledoval bližšie neurčený časový úsek ranného zmätku, kúpeľňových seáns (ako by povedal drahý Annun: "zdá sa, že účesy, ktoré vytvára môj vlasový porast, prekonávajú hranice ľudského chápania"), hodnotení piteľnosti rôznych tekutín v Jakubovej kuchyni, spojeného s presviečaním jediného zástupcu silnejšej polovičky ľudstva že "už naozaj musíme ísť".
7:00, pred dverami:
Obuté, zbalené a pripravené na odchod následne smutne zisťujeme, že nestepujeme na mieste preto, lebo Jakub nestíha, ale preto, lebo si išiel ešte zapáliť na balkón. Vtedy nastal prvý z mnoha Ženských chápajúcich Pohľadov týchto dní, neskôr sprevádzajúcich tichým mužským povzdychom (nie posledným).

V rámci zachovania zdania normálnosti, zodpovednosti a relatívnej schopnosti prežiť v džungli civilizácie, nebudem rozpisovať priebeh cesty do Prahy a preskočím túto potupnú časť až k miestu, kedy - čuduj sa svete - sme sa už naozaj fyzicky v Stovežatej krásavici nachádzali.

Približne 14:50, zastávka metra Dejvická:
Jemne zmäteno pobiehame po stanici metra a ja sa snažím zaostriť povestné červené topánky. Alisea s Jakubom sa viditeľne bavia, ale ešte to dokážu maskovať. Ticho si nadávam, že som si nezobrala kontaktné šošovky.
15:05, ešte stále zastávka "Dejvická":
Vraciam sa z okružnej jazdy po priľahlých častiach metra a uvažujem, či tu náhodou nechytíme WiFi. To by som si aspoň mohla overiť miesto určenia. Alisea s Jakubom sa už bavia viac a maskujú to menej.
15:10, "Dejvická":
Nečakane nachádzam podozrivý kruhový útvar, ktorému dominuje už spomínaná červená obuv. Nasleduje predstavovanie ostatných členov "kruhu", ktorých mená tak od polovice simultánne zabúdam.
15:20:
Pavla zjavne prestalo baviť tvoriť 99% komunikujúceho spoločenstva, tak velí na odchod. My ostatní decentne formujeme útvar podozrivo pripomínajúci sektárov na púti a mlčíme statočne ďalej:).
15:25, niekde na ceste k starej kanalizačnej čistiarni:
Ticho sa pomaly láme a začíname vzbudzovať udivené pohľady okolia. Hlavne meč a štít olepený mne neznámym zhlukom lepiacej pásky a dačoho (žeby LARP?), nesený jedným z účastníkov stretávky. Meno som - v rámci tradície - bohužiaľ zabudla. (A áno, hanbím sa.)
EDIT: práve som na stránkach bola upozornená, že oným neznámym bol non-id erumoico:) Ešte raz sa ospravedlňujem:).
Neskôr som bola jemne poučená, že žiaden LARP sa nekoná - mladý muž ide po stretku na tréning. Nuž, čo už. Ale bola som blízko.
15:30?, Ekotechnické museum:
Po spočítaní seba samých zisťujeme, že tvoríme prozaické číslo 13. Nikto si však z toho ťažkú hlavu nerobí, keďže aj tak nerátajú s tým, že by sme sa z podzemia vrátili v rovnakom počte. Uvažujem, či to bola až taká dobrá idea.
15:40: pokladňa Ekotechnického musea:
Záhadne sa mi dostáva do rúk vstupenka. Začínam riešiť, koľko stála, ale zjavne som jediná.
Všetci sa nenápadne vytrácajú do haly. Zmätene sa vytrácam s nimi. Nikto nič nerieši a tak si hovorím, že budem trapošiť potom a spýtam sa po prehliadke.
16:00, Zahájenie prehliadky:
Vstup do Jamy Levovej je tu! Uzatvárajú sa stávky, koľko z nás sa vráti. Typujem šesť. Po krátkom boji s osvetlením sa Pavel ujíma úlohy vodcu skupiny. Z miest vzadu kde kráča náš sprievodca sa ozýva tichý škodoradostný smiech. Uvažujem, či som to s tou šestkou neprehnala.
16:20:
Stojíme v dlhej chodbe a je tu tma a počuť vodu. Mobilné telefóny absolútne nepomáhajú a som si skoro istá že nielen ja hypnotizujem červené svetielko baterky nášho sprievodcu. Mám taký všelijaký pocit. Zo zadu sa ozývajú zvuky nápadne pripomínajúce niečo ako "Hele, nech to, to je můj zadek!", prípadne "Jau, doprdele!" a následne "Tak, už nás je jenom dvanáct..."
Keď potom zažínajú svetlo, zisťujem že ani nie pár metrov ďalej by sa celkom slušne dalo šplechnúť dolu - neurčitý pocit sa vracia:).
Pavel navrhuje fotenie priamo v jednom z odvodňovacích kanálov, ale myslím že zdržanlivé pohľady a ľudia pomaly šúpajúci nohami smerom preč ho presvedčili, že to asi nemá zmysel. Kupodivu mu to na dobrej nálade neubralo a jeho otázky "Můžu se zeptat..?" s rastúcou frekvenciou vyvolávali čoraz širšie úsmevy na tvárach.
16:40:
Mám nepríjemný studený pocit a snažím sa nežmúriť príliš do foťáku pri skupinovej fotke. Na prstoch stále cítim chlad kanálnych tehál a snažím sa nemysleiť na to, čo sa tak asi plavilo kedysi popri nich. Aktívny počet osôb sa počas prehliadky akčne menil od 11, cez 10, 9, ... a tak ďalej, ale kupodivu finálna verzia bola zonovu 13. Asi sa ten nápad s fingovanou vraždou v rámci spopulárnenia stránky neujal.
Pri odchode spolu s Pavlou konštatujem, že nebudem hlasovať v ankete. Byť ja tam dole, tak sa hrabem nahor najrýchlejšie ako sa len dá. Ale tak, nebudem kaziť príbeh, žeano:).
Navyše ma začína prenasledovať nejasný pocit, že v knihe hostí po nás zostalo niečo ako "Byli jsme tady - Sekta Labyrintu"...
16:55, niekde v parku:
Alisei posielam SMSku, že budem meškať, lebo "sme niekde v parku".
S Pavlou sa dohadujeme, že Pavlovi prepašuje mapku Prahy, čo mám v taške. (Tu prvý krát zisťujem, že sa ich mená k sebe takto hodia. Vyvoláva to u mňa úsmev na niekoľko minút:))
16:56, niekde inde v parku:
Mapka zabrala. Prudko meníme smer. Nasleduje ľahká konverzácia o palacinkách, káve a mužských orientačných schopnostiach, tak pre istotu zaostávame.
17:10, Restaurace Nová Legenda:
Zisťujem že Alisea, Jakub a mne dovtedy neznáma osôbka, z ktorej sa vykľul síce unavený, ale inak príjemný mladý muž menom Róbert. Nasleduje zmätené zvítanie sa a trošku chaoticky sa premiestäujem späť k Labyrintovej skupinke, premýšľajúc ako tieto dva stoly skĺbiť bez ujmy. V hlave si robím poznámku, že musím vymyslieť šarmantný úsmev č.3 pre takéto príležitosti.
17:30
Po objednaní potrebného počtu nápojov, iných nápojov a jedla sa rozprúdila debata na tému hudobné, divadelné a filmové spracovanie Labyrintu, Metalýza bola zaslúžene zahrnutá pochvalami a celkovo sa táto rôznoroda skupina ľudí ukázala ako veľmi produktívne človečenstvo.
18:00
Alisea dostala od Pavla inštruktáž, že "My jsme tá sekta", čím sa moje obavy definitívne potvrdili:). V podozrivo krátkom čase na to sa s Róbertom niekam vyparili, tak premiestňujem Jakuba k nám. Časom sa vytvárajú zaujímavé skupinky diskutujúcich.
Jakub konštatuje, že netuší o čom sa tí ľudia bavia. Ja konštatujem, že to nevadí a že chcem spomínané palacinky. Poznámky o tom, že ja som mu dej chcela vysvetliť si radšej nechávam pre seba:) Naša rohová skupinka medzičasom pasovala za najzaujímavejšiu osobu jednoznačne najmladšiu účastníčku v ružových šatočkách.
19:00
Stále túžim po palacinkách. Nedarí sa mi nikoho presvedčiť, aby sme si ich dali napoly. Vysvetľovať pochody môjho tráviaceho traktu nemá zmysel a tak len odovzdane sledujem, ako sa z môjho vytúženého jedla stáva dlhodobejšia vtipná téma.
19:30
Rieši sa preobsadzovanie stoličiek (v rámci zachovania čísla 13,) a ja so záujmom pozorujem rotovanie účastníkov stretnutia po rôznych miestach.
Nadobúdam dojem, že Pavel sa nejakým zázrakom stíha venovať všetkým ľuďom a témam naraz.
Uvedomujem si, že naozaj chcem tie palacinky.
20:00
So záujmom premietam, čo všetko sa zatiaľ stihlo prebrať. Jakub už rezignoval a stále častejšie si chodí von zapáliť, alebo proste len chodí von. Znovu ďakujem dobrým silám za Pavlinu prítomnosť a možnosť stočiť rozhovor niekam preč z neprebádaných vôd čohokoľvek, čo sa riešilo na druhej strane stola.
21:00
Rezignujem a viac-menej Jakubovi oznamujem, že si so mnou dá palacinky.
21:20
Prišli palacinky. Môj svet sa na minútu obmedzil na tiché víťazstvo nad Murphyho zákonmi.
22:00
Zjavuje sa usmiata akčná Alisea v závese s Róbertom a naznačujú, že by sme celkom mohli aj vypadnúť. V tom čase sme tam vlastne už posledný "laický" účastníci zrazu, tak sa rozhodujem nechať profesionálov vo víre debaty a zaplatiť:).
Pri bare mi slečna oznamuje, že majú výborný program. Ak by sme boli v Proyasovej adaptácii Vrany, tak sa teraz zlovestne zablysne.
22:15
Lúčim sa s "Labyrint crew"(ako si ich v duchu pomenúvam) a odchádzame. Po ceste na zastávku konštatujem, že sa na to sťahovanie do Prahy naozaj teším.
Naivne si namýšľam, že toto bude krátky večer.
22:54
Sedíme v metre odniekiaľ niekam. Začínajú sa mi zlievať názvy ako Holešovice, Karlín, Florenc a tak podobne.
Práve sa vraciame z niekadiaľ, kde mal byť pôvodne voľný vstup, ktorý sa záhadne zmenil na 200,- korún českých. Lokácia: Liehovar, alebo niečo veľmi podobné. Ako sme sa dostali nadávajúc k metru si spomínam len matne.
Pani vedľa mňa si číta knihu. Chvíľu si drzo a nevychovane čítam s ňou:
"Christina musela být bílá, jako čerstvě padlí sníh. Měla pocit, jako by jí z těla unikala poslední kapka krve."
Začínam uvažovať, či sme predsa len nemali ísť načierno vlakom zo Smíchova niekedy večer.
23:05, Florenc:
"Ja viem, kam ideme! Tadiaľto som šiel opitý!" - S touto vetou nás Jakub vedie do Crossu. V duchu sa pripravujem na celonočné putovanie Prahou - smer Holešovice.

Nedeľa 22.júna, roku Pána 2008:
00:12, CrossClub
Neuveriteľné sa stalo skutočným! Sme v Crosse. Ticho ďakujem všetkým Bohom, na ktorých si len spomeniem a nasledujúcu pol hodinu žasnem nad:
- prostredím (nábytok, steny a vôbec zariadenie pozostávalo z kusov všetkého - a tým myslím naozaj VŠETKÉHO, od vodovodných kohútikov, žehličiek, koľajníc, častí ponorky, áut, potrubí, cez autobusové sedačky a puklice namiesto lustrov, až po nešpecifikovateľné hýbajúce sa ramenaté príšery svietiace rôznymi psychedelickými svetlami na stropoch a stenách,)
- domom ako takým (uličky! množstvo uličiek a dverí!),
- mačkami, ktoré sa tu pohybujú akoby im to patrilo,
- vizuálnymi efektmi (zjavne ukradnutými počas natáčania Larrymu a Andymu Wachovskim, jednoducho: TIE FARBY!)
- množstvom voľne distribuovanej marihuany
- výsledným efektom týchto komponentov
Uvedomujem si, že Labyrint sa nemusí nutne nachádzať len pod povrchom.
Inteligentne sa idem prejsť a preštudovať prostredie, aby som sa vrátila so zdrvujúcm zistením že kybéria - hoci tentoraz anonymná - je naozaj úplne všade. (Týmto zdravím všetky IDčka:))
Niekedy od 1:00 do 5:00, rôzne v Crosse:
Striedavo vnímam Aliseu, nejakého mladého týpka, ktorého odvtedy voláme Mauglí, Jakuba a rôzne IDčka, ktoré sa po bližšom pozorovaní ukazujú nebyť danými IDčkami. (Lemon, Frr, Skank, Asebest, Harwi, Ninja, In*this*World, Bashka, Trilobite, Silencer, Tarabas, Nebraska, Honulu...) - keď už po stotisíci krát zisťujeme, že to nie je daná osoba, začína sa riešiť teória pasívneho vstrebávania marihuany, ktorej všade naokolo ľudia prijímali aktívne viac ako požehnane.
Ešte si matne spomínam na tancovanie, blúdenie a halucinogénne pôsobenie všetkých tých svetielok a narastajúce presvedčenie, že "niečo tu naozaj nehrá".
Zisťujem, že som neporiešila ten vstup v Ekotechnickom múzeu. Utvrdzuje ma to v tom, že raz si niekde zabudnem aj vlastnú hlavu.
5:15 pred Cross-om:
Alisea ponúka plný pohár piva okoloidúcemu bezdomovcovi, ktorý ju odmieta so slovami "Ne, já mám svoje víno."
V tom prekvapení nachádzame na konci ulice pyramídu, ktorá sa ukázala byť po krátkom pátraní reálnou stavbou pražského výstavišťa. Šok z možnosti tak reálnych halucinácií snaď ani nemusím opisovať.
5:30, AS Florenc:
Moja idea aby sme pre istotu šli skôr sa ukázala ako neveľmi uznávaná. Alisea s Jakubom ma totiž o pol šiestej ráno obdarili na nástupišti autobusu vyčítavými pohľadmi a konštatovaním, že "Načo sme tu doprdele o hodinu skôr?!?". Vysvetľujem im niečo o prevencii a časovej rezerve pre ich dobro - ale nevyzerajú na to, že by ich to uspokojilo.
6:25
Prichádza náš autobus. Po trapase s autobusom do Paríža už pre istotu overujem, kam presne má namierené. Budapešť. Jakub konštatuje, že ak zaspíme, sme v riti a s flegmatickým výrazom pašuje do autobusu zakázanú plechovku piva. Netrvá dlho a pri pokuse o jej ukrytie pred zrakom stewardky (ktorá mu mimochodom prináša objednanú úplne identickú plechovku) si vylieva väčšinu jej obsahu na nohavice. Nechcem sa smiať, ale nedá sa to potlačiť.
6:30 - 9:30 Bližšie nešpecifikované miesto medzi Prahou a Bratislavou:
Pokúšam sa zaspať. Nakoniec nezaberá ani využitie Jakuba ako vankúša - panelová diaľnica to proste nedovolila.
9:45
Zaspávam. Konečne. Ticho a kľud. Idem snívať o sprche.
9:50
Panelová diaľnica je späť! Boh nám pomáhaj!
10:30
Vzdávam to. Snažím sa udržať oči otvorené a napchať veci do tašky. Cítim sa tak nejako použito.
10:50 AS Mlynské Nivy
Vraciam sa z toaliet na AS Mlynské Nivy. Alisea s Jakubom ma čakajú sediac na schodoch a najviac zo všetkého pripomínajú mladých nádejných umelcov zasiahnutých prírodnou katastrofou. Odchádzame do bratislavského ghetta - Petržalky. Som pevne rozhodnutá ísť priamo na vlak.
12:12 Zastávka
Po tom ako sme boli v bankomate, potravinách a reštike konečne idem na autobus. Premietam, ktorý vlak to vlastne ešte stihnem.
12:40 ŽST Petržalka
Sedím vo vlaku. Konečne. Chce sa mi spať.
14:00 Vienna
Sedím v 18tke. Chce sa mi spať ešte viac ako v tom vlaku.
14:45
Prichádzam domov. Túžobne pozerám na posteľ, ale zisťujem, že všetky tie RedBully a kávy čo som cestou vypila sa rozhodli zafungovať práve teraz. Spánok v nedohľadne.
Nostalgicky si povzdychnem a otváram notebook.

________________________________________________
Väčšina z vás Cross asi poznáte, ale pre laikov ako ja - na tránke CrossClubu nájdete GALÉRIU - naozaj stojí za to si ju pozrieť!