V jednej dedine, žil človek, ktorý bol veľmi nespokojný zo života, s každým sa hádal a nedokázal s nikým dobre vychádza?. S rodinou sa dokázal dennodenne pohneva?, kričal na manželku aj na deti kvôli každej blbosti.

      Jedného dňa počul, že niekde za dedinou žije jeden božský Majster, ktorý už mnohým pomohol. A tak sa rozhodol, že majstra navštívi. Pred odchodom sa nezabudol poháda? so svojou ženou.

      Keď prišiel za Majstrom, uvidel jogína sediaceho na zemi v malej jaskyni. Na tvári mal jemný úsmev, a v očiach božskú hĺbku a pochopenie. Privítal návštevníka pokynutím hlavy. Ten sa úctivo poklonil a usadil sa pred majstra. Už len samou prítomnos?ou, Majstra sa jeho myšlienky upokojili. Chvíľu mlčali a potom k majstrovi prehovoril. Rozprával aký ma hrozný život, ako sú všetci proti nemu, a že ho nikto nemá rád. Požiadal majstra o pomoc.

      Chvíľu mlčali a potom majster povedal iba : "Buď dobrý."

      Zostalo ticho.

      "Ale ako?", opýtal sa zmätene. Nedokázal to pochopi?.

      Majster dal prst na ústa a zavrel oči. Zmätený žiak dlho, veľmi dlho sedel pred majstrom v myšlienkach, a trochu aj očakával, že majster ešte niečo povie, ale ten sedel nehybne v meditácii. Po dlhom čase sa žiak uklonil a pobral sa domov. Stále mu v hlave vírili myšlienky ako byt dobrý, čo to je byt dobrý.

      Keď prišiel pred svoj dom, bola už dávno tma. Z domu vybehla jeho žena a začala mu nadáva?, že kde bol tak dlho, že kvôli tomu už večera vychladla a podobne. Chcel jej vynada?, že ako si to vôbec dovoľuje, ale akonáhle si otvoril ústa, spomenul si na majstra a na tie dve čarovné slova, a vtedy to pochopil. Rozhodol sa že bude dobrý na svoju ženu. Zavrel ústa a bez slova vošiel dnu. Sadol si k večeri, pomodlil sa a začal jest. Jeho žena okolo neho cely čas behala a rôzne nadávala na neho, na deti, na ľudí čo dnes stretla. V ňom to vrelo, chcel ju každú chvíľu okríknu?, ale mal stále na pamäti Majstra a tak to vydržal.

      Keď dojedol poďakoval sa jej za večeru, aj keď už bola studená keď ju jedol. Manželka si to poďakovanie všimla a trochu sa zarazila, ale len na chvíľu.

      Na druhy deň ráno vstal a keď uvidel že raňajky ešte nie sú hotové, chcel jej vynada? ale spomenul si na majstra. Nadýchol sa a poprial jej dobre ráno. Manželka zvyknutá na to, že prvé slovo ráno je nadávka, už bola pripravená ju opätova?, ale zarazila sa. Uvedomila si čo povedal, prekvapene sa na neho pozrela, a keď si všimla, že to myslel vážne a že sa usmieva, tiež sa usmiala a popriala mu dobre ráno. Takto sa začal ich po dlhom čase prvý krásny spoločný deň. Začali sa znovu milova? ako keď boli mladí, a už sa nehádali, len boli na seba dobrý.

      Po par týždňoch išiel navštívi? majstra. Sedel tam presne tak ako ten prvý krá?. Pokynutím privítal svojho žiaka. Uklonil sa a posadil. Chvíľu len vnímal božskú prítomnos? svojho majstra a potom prehovoril.

      "Pane, bol som dobrý na svoju ženu ako si povedal, a stal sa zázrak. Vďaka tvojej božskej milosti sme v harmónii. Už sa nehádame, milujeme sa, je to ako keď sme boli mladý. Ďakujem Pane."

      Majster sa len jemne pousmial.

      "Ale tiež Pane prichádzam s prosbou. Moje deti sú strašné. Keď im niečo prikážem tak ako naschvál urobia opak. Stretávajú sa s rôznymi pochybnými ľuďmi a nechcú si to da? vysvetli?. V škole sa poriadne neučia, a sú na ne stále s?ažnosti. Čo mam s nimi robi??"

      "Buď dobrý." zneli jedine dve slova, ktoré Majster vyslovil.

      Žiak nič neodpovedal, len ako zvuk zvonu v ňom stále zneli tie dve slova, ako mantra od Majstra, ktorá sa sama dokola opakuje.

      "Ale ako mam byt dobrý na deti. Čo na ne nie som teraz dobrý."

      Rozhodol sa, bude dáva? pozor na to aký je na deti, a že sa pokúsi byt lepší.

      Keď prišiel domov stalo sa práve, že jeho syn spadol a rozbil vázu. Normálne by teraz otec nazúrený začal syna byt, a tak bol už syn schúlený v kúte a čakal na bitku. Otec ale dával pozor na to aký bude na deti, a tak namiesto bitky sa zohol k synovi.

      "To nič, to bola len váza, ale nestalo sa ti nič?"

      Syn cez slzy z očakávaného výprasku, s prekvapením povedal, že sa mu nič nestalo. Otec ho pohladil a objal.

      "Pod, upraceme to spolu." navrhol a spolu s úsmevom upratali črepiny.

      Takto začal byt na svoje deti dobrý, keď doniesli zle známky zo školy, tak namiesto nadávok sa ich pýtal či nepotrebujú pomôc? s učením, a aj sa spolu učili. Doma sa začali deti cíti? dobre a už nepotrebovali chodi? niekde preč, radšej bývali doma s rodinou. Boli š?astný.

      Ešte mal jeden problém ktorý ho trápil. Často sa pohádal zo susedmi, alebo spolupracovníkmi. Nevedel to stále vyrieši?. Už už chcel íst za Majstrom, keď si uvedomil čo by mu Majster vlastne povedal. "Buď dobrý" zaznelo v jeho hlave, ako keby to práve povedal jeho Majster. Zaplavilo ho š?astie z poznania, že to je také jednoduché. Vzdal úctu, poklonu a vďačnos? Majstrovi vo svojom srdci.

      Začal sa plne riadi? podľa týchto dvoch krásnych slovíčiek. Ku každému človeku ktorého stretol bol proste dobrý. Ľudia ho začali mat veľmi radi, pretože všade rozdával lásku a rados?, a veľmi si ho vážili pre jeho múdros? a ochotu každému láskyplné pomôc? a poradi?.

      Žil takto veľmi š?astne, a jedného dňa pocítil veľmi silnú túžbu navštívi? svojho Majstra, a poďakova? sa mu za jeho božské vedenie. Cela rodina s nim išla, aby sa aj oni poďakovali takému Majstrovi, ktorý dokázal taký zázrak s otcom rodiny.

      Keď prišli pred Majstra uvideli ho sedie? presne tak, ako ten prvý krá?. Všetci sa poklonili k jeho božským nohám, ale nikto neprehovoril. Len držali svoju obrovskú vďačnos?, účtu a lásku v tichosti srdca.

      Po chvíli sa pozrel Majster do oči svojho žiaka a povedal: "Buď dobrý."

      Tento krát boli tieto slova ako bomba do kľudnej jazernej vody. V hlave sa mu začali víri? myšlienky. "Na koho som zabudol?"

      Otvoril ústa: "Ale Pane...".

      Majster ho zastavil prstom na perách a zavrel oči.

      Teraz bol veľmi neš?astný. Vedel, že na niečo zabudol, ale nevedel na čo. Chodil ako bez duše, stále premýšľal. Cela rodina útrpne sledovala ako sa trápi, snažili sa mu nejako pomôc?, ale nič nepomáhalo.

      Až jeden deň ho žena zastavila a skoro nahnevane mu hovorí: "Prosím ta pozri sa na seba, ako hrozne vyzeráš. Cely čas si bol na každého dobrý, tak buď teraz dobrý na seba!"

      Vtedy sa mu v hlave rozjasnilo. On, na seba zabudol. Teraz bol naozaj š?astný. Začal sa o seba stara? tak ako sa stará o druhých. Dával si pozor čo je, ako mysli, začal cviči?. Teraz už bol naozaj dobrý na všetkých.

      Postupne ale začala v ňom narasta? jedna myšlienka s ktorou si nevedel da? rady. Preto sa jedného dna vybral za svojim Majstrom.

      Prišiel pred Majstra, poklonil sa a vnímal jeho božskú prítomnos? a kľud. Po chvíli prehovoril.

      "Pane, som teraz š?astný, ale prosím, mam jednu otázku, na ktorú neviem odpoveď.

      Sme tu na tomto svete a poci?ujeme rados?, smútok, š?astie a utrpenie. Viem, že to všetko sú len pocity, a aj keď som teraz š?astný vďaka tvojmu požehnaniu, môže príst aj smútok, ale oboje je len dočasne. A takto dokola mnoho životov. Ako sa Pane dá dosta? z tohoto kruhu výkyvov radosti a smútkov?"

      Majster sa prekrásne usmial a povedal: "BUĎ!".

      Toto jeho myšlienkam ako odpoveď určite nestačilo, ale už vedel, že pýta? sa ďalej nemá zmysel. Úctivo sa poklonil a odišiel domov. Stále premýšľal o tom BUĎ, "Veď som." hovoril si stále dookola. Až sa raz zatrhol vo svojich myšlienkach.

      "Prečo takto premýšľam o slovách svojho Majstra. Veď vždy keď niečo povedal tak to myslel presne tak ako to povedal. Tak keď mi povedal, že mam proste by?, tak prečo by to nemohlo byt také jednoduché ako to povedal. Jednoducho budem!"

      Týmto si začal viac uvedomova?, že je, vnímal viac svoje bytie. Zistil, že tým, že si uvedomoval svoje bytie, uvedomoval si vlastne samotnú prítomnos?, a že budúcnos? a minulos? sú len predstavy, myšlienky. Rovnako ako rôzne očakávania a túžby sú len myšlienky. Zistil že keď sa uvedomoval tak vnímal tie myšlienky ako nezaujatý pozorovateľ, a vtedy všetky sebecké myšlienky automaticky mizli ako keby nikdy neboli.

      Jedného dňa, ako keď otvorí oči, plne poznal kto v skutočnosti je. Zistil, že je on práve to bytie, ta prítomnos?, to čo je stále prítomné. Pochopil, že tým bol vždy. Zistil, že to je jednota, lebo nič nemôže existova? mimo. Uvedomil si cely svet ako veľké divadlo, kde sám boh hra pre seba predstavenie. Boh je hercom, režisérom, divákom aj samotnou hrou.

      Od dnešného dva žil v neustálej prítomnosti a blaženosti.

      Cítil, že ma íst navštívi? Majstra. Keď vošiel do jaskyne a uvidel Majstra, poklonil sa pravde ktorú stelesnuje. Stretli sa ich pohľady, a u oboch sa v očiach zaleskli slzy.

      Nebolo už treba slov. Nebolo už treba myšlienok. Boli jedno.