Máme za sebou vyčerpávajúci, zážitkami nabitý deň. Zase raz sobotných 12 hodín na letisku.
V zostave Tomáš, Matúš (non id) a ja sme už krátko po 9:00 boli v Slávnici. Matúša čakal základný výcvik, tak sme si to celé vypočuli aj my – do tretice všetko dobré.
Dlhé čakanie sme však (podobne ako tuto nižšie písal P.L.C.) niesli ťažko, teda stupňujúcou sa únavou, nervozitou a slabosťou od hladu;]
Brigadýr sa činil: 6 náletov, z toho tri mali Žilinčania, štvrtý patril Matúšovi a Patrikovi, zatiaľ čo my s Tomášom sme už boli v povážlivom stave: on driemal na zemi v hangári, ja som poskakovala totálne nervózna okolo neho. Jediným milým spestrením bola psia rozkošnica a kradoška gumičiek a klbiek Pipi (pozn. pre id brisco: tým pádom má letisko nielen najškaredšieho, ale aj najmilšieho psa.-).
Matúš i Patrik si počínali výborne, pristáli ukážkovo – aj vďaka skvelej navigácii Paťovho inštruktora Valéra, ktorú sme mali možnosť sledovať.
Naše čakanie sa vygradovalo zdĺhavým prebaľovaním padákov z lana na zádržku a 15:40 sme konečne sedeli v lietadle. O tri minúty sme vzlietli, tak som si pomyslela, že paráda, do 6 – 7 minút sme hore a skáčeme. Omyl. V plánovanej zoskokovej hladine (1 200 m) sme krúžili asi 5 minút a šli sme vyššie! Karny s pilotom si niečo „šepkali“ a ja som si začínala myslieť, že na nás ušili nejakú búdu, ale keď som uvidela otvárajúce sa padáky skydiverov z turbíka, došlo mi, že sme čakali na nich.

Skákali sme teda z 1 300 m, výdrž 5 s a otvoriť. Tomáš to vraj rozbalil po troch sekundách z nedočkavosti;] ja som zažila nepríjemné prekvapenie, keď som po poctivých 5 s buchla po boku – a nie priamo na uvoľňovač. No musím si zvykať, to sa ešte zrejme nejeden raz stane. Na druhýkrát som ho nahmatala, ale nešiel vytrhnúť, až na tretie, poriadne silné šklbnutie, nejak sa mi tam vzpriečil ten suchý zips (tesne predtým mi hlavou preletelo „záložák neheheee“). Keď mnou trhlo, už som bola spokojná, akurát som sa chystala na Karnyho zdrb, že som podpadla. Nakoniec to však bolo len 6 s a podľa kompu som otvorila v 1 120 m, ešte som aj pochvalu dostala za polohu;]
Druhý nálet bol zaujímavý totálnym bezvetrím a Tomášovými preklápačkami počas 5-sekundovej výdrže. Zistenie, že nedvíhať ruky k hlave znamená pikovať k zemi po hlave, prípadne že dvihnúť ich následne v rýchlom oblúku s telom robí svoje, sa takýmto zábavno-krutým spôsobom vryje do pamäti asi každému, kto to zažije. Ja som zase bola frišká a v štvrtej sekunde som už mala ruku na uvoľňovači, tak som sekundu čakala, naivne si mysliac, že Karny mi na to pohľadom z lietadla nepríde. Ha-ha.
Padáky sa v bezvetrí správajú trochu inak, tak sme aj my trochu inak pristáli, rozumej zelené kolená a pôvab à la mech cementu z druhého poschodia. No stálo to za to, eufória a radosť najväčšia.-) A viete čo? Pristála som tesne vedľa štvorlístka, snáď je to znamenie, už sa lisuje v para preukaze;P
Ak nám pôjdu zádržky z L-60 S, čoskoro prestúpime do L-410, uuu, to už bude vážne. Začínam sa báť.

-fotoreport tu