Vrámci toho, že moje telo je na jednej strane strašne unavené a zničené psychickou námahou a deficitom spánku a na druhej strane plné energie niečo aktívne robiť, som sa vybrala prejsť. Už som nezvládala sedieť a učiť sa. Potrebovala som proste pohyb. A tak som kráčala ulicami hore dole a doprava a doľava a zase hore dole, ale stále mi nebolo dosť a žiadna chôdza nebola dostatočne rýchla. A tak som začala bežať. Ja!!!Čo som vždy neznášala beh! Ja s mojimi zničenými kolenami! Ja čo som okrem povinnej telesnej (ktorej som sa aj tak vyhýbala) a možno jedného dobrovoľného behu v živote nikdy nemala potrebu behať. A zrazu ejhľa:) Beh je ppč! Tak som bežala a bežala. A bolo to parádne a normálne asi aj začnem behať. A sľubujem, že už o tom nebudem písať slohy. Ale teraz som proste unesená endorfínmi:)