Už dlho som nemala takú chuť na dážď. Chuť dať si niečo ľahké na seba, pláštenku, sluchátka a prechádzať sa v daždi. Chuť cítiť dopadať kvapky na moje telo. Najradšej by som šla len v tričku a cítila tie kvapky na svojom tele. Užívať si to. Bežať a skákať po mlákach ako malé pojašené dieťa, kráčať po prúde vody stekajúcej po ceste dolu kopcom, bežať, kričať a smiať sa. Žiadny smútok, žiadne slzy, len smiech. Zdvihnúť tvár k oblohe a praobyčajne sa radovať z niečoho, z čoho sa ľudia dávno radovať prestali.

Dnes som tak kráčala domov..všetci okolo mňa sa ponáhľali a ja som ako jediný blázon kráčala pomaly vychutnávajúc si ten pocit. Už dávno som nebola taká šťastná v daždi. Cítila som, akú energiu tá voda prináša, ako sú všetky stromy naokolo šťastné. Cítila som sa, ako keby po mesiacoch sucha prišiel vytúžený dážď. Nádherný pocit.