Pokúšam sa dať zbohom svojmu alibizmu...
Akosi som si zvykla na tú magickú vetu: "Neviem, ja to nedokážem (a basta)!" zaťala som sa, ďalej ani pohnúť.
prečo? zo strachu, že opäť raz niečo domrvím. že ak dačo spravím, nebude to dosť dobré. Pre moj strach zo zodpovednosti za vlastne činy, za rozhodnutia, ktore zasiahnu do mojho života. Radšej, ako by som sa do niečoho pustila, našla som si milion vyhovoriek, prečo myšlienku hneď zavrhnúť. Veď tak je to jednoduchšie!
Potom však nasledovali nekonečné dorábačky o svojej neschopnosti, zbytočnosti, neužitočnosti... sebaľútosť, slzy, zbytočné haluze nie len pre mna.
Ale ved si za to môžem sama a dobre mi tak!
Pečene holuby z neba nepadaju, začať treba od nuly. Preto začínam od seba :) Sľubujem sama sebe si, že sa posnažím chytiť sa nejakej možnosti, že začnem so sebou čosi robiť, že sa začnem opať radovať z plánov a nebudem hľadať hlúpe výhovorky, ako sa im vyhnúť!