Pani Závišová mala bezsennú noc. Mesiac sa lenivo kotúľal po oblohe a nedal jej spať. Myšlienky víria hlavou. Toľko nápadov. Toľko skvelých nápadov! "Nie, dosť už!", povedala si. Vyskočila z postele, do košíka nahádzala pár vecí a len tak v nočnej košeli sa vydala na výlet.

Tichým mestečkom cez prázdne ulice, prejde rieku a pri úpätí Kapustového vrchu zastaví. Musí cez les, aby sa dostala na veľkú lúku na jeho vrchu. Venuje dlhý pohľad mesiacu nad ňou. Zhlboka si vzdychne a začne kráčať, až sa stratí v hustom poraste.

V tú noc sa však dialo niečo zvláštne. Tá noc akoby nútila nespať. Nútila podniknúť niečo nezvyčajné. Niečo podivné.

Ako pani Závišová kráčala k vrcholu, cítila, že nie je jediná. Keď sa jej les otvoril a pred ňou sa zjavila lúka, sedelo na nej už zopár ľudí. Váhavým krokom prišla bez slova k nim. Sadla si. Stále prichádzali ďalší a ďalší. Všetci len mlčky sedeli vo svojom nočnom oblečení, na dekách rozložené jedlo, čo sa im podarilo doma uchmatnúť. Zopár ich popíja čaj.

Tá noc bola čímsi zvláštna. Čímsi podivná. Ľudia sedeli, hľadeli na sametovú oblohu plnú hviezd, na mesiac, čo ich sem priviedol. Všetci bez slova cítili, že je to naposledy. Naposledy, čo uvidia to veľkolepé dielo.

V tú noc, tesne pred svitaním zhasla na oblohe jedna hviezda. Celkom nenápadne, takmer bez povšimnutia. Jediná slza dopadla na zem a na jej mieste vyrástol maličký kvietok. Nie, nie je čas smútiť: veď prichádza ráno...