nejakym zahadnym sposobom mam rad vlaky.. uchvacuje ma vsetko od chvilkoveho pohladu na iskriace vedenie, cez obycanje pozorovanie utekajucej krajiny liptova, az po tradicnych sprievodcov, ktori odovzdane s tercikom pod pazuchou a vzpriamenym pohladom pockaju na odchod vlaku aj z tej najmensej dediny.
atmosfera?

niekedy ked tak stojim na stanici a pozorujem ako z dialky prichadza vlak, v tme vidim svetla jednotlivych voznov, ktore sa pomaly blizia - nachvilu zacnem premyslat.
vlak je ako taky sen... raz pred vami vzdialeny, raz pri vas blizky, a potom daleko za vami, strateny.

v dialke ho nejasne pozorujete, vytvarate si vlastnu predstavu, zda sa vam tak maly, priam bezvyznamny a maximalne vzdialeny..
potom to vsetko zrazu dohrmi ku vam..
mozno vo chvili, ked to najmenej ocakavate; mozno, ked to skutocne potrebujete..

nie je vsak dolezite, ako a kedy vas vlak prisiel, ale ci sa rozhodnete do neho nastupit. ci prave tento vlak vas odvezie k vasmu cielu. ci prave tento sen je ten skutocny a v jeho cieli vas caka este krajsia realita.

zrazu ste cestujuci.
jedine, co ste doteraz mohli vnimat bola povrchnost - svietiace okna, zvlneny pohyb v zakrutach kolajnic, zanedbatelnu rychlost, ktorou sa v tme priblizoval.
pod touto rychlostou sa vsak zomiera.
zrazu ste vo vnutri, mate listok? v tomto svete nie su zadarmo ani sny.
cena je vsak niekedy uplne nepodstatna, treba sa zamysliet, ci sme ochotni vobec nieco zaplatit. ci nam vsetko to trapenie stoji za kratku chvilu snivania, kratku chvilu niecoho carovneho, avsak pominutelneho, no napriek tomu v pritomnom case realneho.
sedite na skutocnej sedacke, citite ako sa vlak hybe, pocuvate a sledujete zivotne pribehy konkretnych ludi, co sedia okolo vas.
ludia, ktori pred chvilou ani neexistovali, pretoze boli skryti za povrchom nepoznaneho - vo vnutri vlaku. ich pocet, rovnako ako zivot bol pre vas bezvyznamny, este viac, nez ten vlak samotny.
avsak teraz ste uplne pri nich, zistujete, ze ziju rovnako ako vy.
po chvili si vsak najdete pohodlnu polohu, v ktorej sa zamyslite, v ktorej vas nik nevyrusi, ste tu len vy a vas sen. predstavte si, chvila cistej samoty, stretnutie so sebou samym, s vlastnou dokonalostou.. je rozdiel byt osamely a byt sam. viecka klesaju, sucasny svet uteka spolu s tym vonkajsim za oknom.

no vlak vsak zabrzdi skor, nez sa skutocne zasnivate a vy sa ocitne vytrhnuti medzi skutocnostou a fantaziou. cas vystupit. tu je vas ciel, ci chcete, alebo nechcete.
a tak najdeme dvere, otvorime, odchadzame..
...a to co bolo pre nas na chvilu naozaj skutocne, znovu niekam odchadza a v dialke stava sa malickym, priam bezvyznamnym a maximalne vzdialenym.
takto stracame svoje sny.