Po mnohych a mnohych rokoch prace prisiel jeden vynalezca na to, ako rozlozit ohen. Vzal vsetko potrebne, odisiel na sever do oblasti vecne pokrytych snehom a zasvatil tamojsi kmen do umenia a vyhod zakladania ohna. Vsetkych to tak zaujalo, ze ich ani nenapadlo tomu muzovi podakovat; ten sa jedneho dna tisko vytratil. Bol jednou z mala ludskych bytosti obdarenych skutocnou velkostou a netuzil byt uctievany. Islo mu iba o uspokojenie z toho, ze niekomu jeho objav priniesol uzitok.
Putoval k dalsiemu kmenu a aj tam boli vsetci rovnako nadseni. Avsak miestni knazi, ktori na cudzinca a jeho vplyv ziarlili, ho dali zavrazdit. No aby nevzniklo ziadne podozrenie, zavesili portret objavitela ohna nad hlavny oltar chramu a pripravili obrad, aby mohlo byt jeho meno uctievane a spomienka nanho zostala ziva. Nastroje na zakladanie ohna boli starostlivo ulozene do vyzdobenej skrinky a niesla sa o nich zvest, ze uzdravia kazdeho, kto sa ich v dobrej viere dotkne.
Sam velknaz sa podujal spisat objavitelov zivotopis. Z jeho spisu sa stala svata kniha, v ktorej bola dobrota objavitelovho srdca vyzdvihnuta ako priklad hodny nasledovania, jeho velke skutky boli vynesene do neba a jeho nadludske schopnosti sa stali podstatnym clankom viery. Knazi dozerali na to, aby bola Kniha odovzdavana dalsim generaciam, ale iba oni mohli vykladat Objavitelove slova, jeho zivot aj smrt. Nemilosrdne trestali kazdeho, kto sa od ich dogiem odchylil. A vsetci ludia boli taki zamestnani nabozenskymi povinnostami, ze uplne zabudli na umenie prace s ohnom.

Anthony de Mello/ Motlidba zaby I