cwbe coordinatez:
101
63532
2170909
3872672

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::
total children::2
show[ 2 | 3] flat


Cpt. Vincenzo0

Daniela Kapitáňová


Narodila sa 30. júla 1956 v Komárne. Vyštudovala divadelnú réžiu na FAMU v Prahe Je vydatá, má jednu dcéru a žije v Komárne a Bratislave.
Debutovala 1. apríla 2000 novelou Samko Tále: Kniha o cintoríne , ktorá sa stala bestsellerom a doteraz vyšla v štyroch vydaniach na Slovensku (2000, 2001, 2002, 2005, vyd. KK Balaga Levice) a v Čechách (2004, Host Brno), Švédsku (2006, Skosnöret Stockholm) a Francúzsku (2006, l’Engouletemps Paris). V roku 2008 vyjde kniha v Poľsku (Pogranicze Sejny) a Rusku (KultInformPress Saint Petersburg).
Daniela Kapitáňová vyučuje kreatívne písanie na univerzite v Nitre a pracuje v Slovenskom rozhlase. Pravidelne uverejňuje fejtóny v denníkoch SME a Pravda. Venuje sa aj teórii detektívneho žánru a v denníku Pravda publikovala seriál paródií na najslávnejších detektívov (Vražda v Slopnej, 2003) a na pokračovanie uverejnila klasickú detektívku (Zostane to v rodine, 2004), ktorá vyšla knižne s názvom Nech to zostane v rodine! (2005, KK Balaga Levice) a v českom preklade Ať to zůstane v rodině! (2006, Host Brno). Autorka tejto netradičnej detektívky získala v roku 2006 nomináciu medzi desiat najlepších kníh literárnej súťaže Anasoft litera. Jej poviedky boli preložené publikované v antológiách a časopisecky v Nemecku, Rakúsku, Čechách a Slovinsku. V súčasnosti pracuje na scenároch celovečerných filmov, jeden na motívy svojho detektívneho románu a druhý o Samkovi Tále.




0000010100063532021709090387267203885155
Cpt. Vincenzo
 Cpt. Vincenzo      13.04.2008 - 19:32:44 (modif: 13.04.2008 - 19:33:22), level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
Rozhovor Daniely Kapitáňovej pre SME


Pred šiestimi rokmi sa v našich kníhkupectvách objavila Kniha o cintoríne, ktorú napísal celkom neznámy autor - Samko Tále. Stretla sa so slušným záujmom a už zakrátko sa začalo pošuškávať, že skutočným autorom knihy je žena. Autor sa tajomného pseudonymu vzdal nakoniec sám, keď verejne vstúpil na literárnu scénu ako DANIELA KAPITÁŇOVÁ. Urobila to tak trochu pod tlakom médií, ale aj v túžbe ukázať sa svetu v pravom svetle. Po dlhej odmlke jej nedávno vyšla druhá knižka - detektívka s názvom Nech to zostane v rodine.

Literárnej tvorbe ste sa začali venovať až v zrelom veku. Prečo?
Vždy som čosi písala. Nikdy mi však nenapadlo, že by som mala napísať niečo iné ako dramatický text. Ako divadelná režisérka som si texty sama dramatizovala, prišlo mi to také prirodzené, ako keď si rezbár sám brúsi dláto. Potom, v roku 1996, prišla pamätná chvíľa, keď som v komárňanskej mestskej knižnici našla na stole plagátik o súťaži Poviedka 96. Povedala som si - panebože, mám štyridsať rokov, nič som nedokázala, idem to skúsiť. Tým sa to všetko začalo.

Ako finalistka tejto súťaže ste dostali možnosť vydať knihu. Vaším debutom bol príbeh Samka Tále, prostoduchého človiečika, ktorý nám vysvetľuje, ako to všetko vo svete vlastne chodí. Kniha vám priniesla nečakaný úspech. Ako ho prežívate?
Úprimne povedané, celá kapitola 'o cintoríne' je pre mňa uzavretá. Téma je vymetená, už vo mne nezostalo ani zrniečko. Dokonca aj autorské výtlačky som založila dozadu knižnice. Je to už dosť rokov, čo som ju napísala. Tadiaľ už cesta nemôže viesť.

Aspoň v skratke - kde ste na Samka prišli?
Vymyslela som si ho. Stačí sa voziť autobusom v prímestskej linke a započúvať sa, čo hovorí ľud.

Aký máte vzťah k tomuto ľudu?
Fascinuje ma. Vysávam ho ako upír. Samozrejme, postupne k nemu nadobúdam aj citový vzťah.

Predstavujete si pri písaní niekoho, komu svoje dielo adresujete?
Píšem vždy pre jedného konkrétneho, existujúceho človeka. Zaujímajú ma jeho reakcie a na základe toho potom text prípadne modifikujem, vysvetľujem. Predstavujem si, čo by nepochopil, čo by sa mu páčilo, čo by mu prišlo vtipné.

Kto je ten konkrétny človek?
S každým textom sa ten konkrétny človek mení. A text je vždy na mentálnej úrovni toho, komu píšem. Cez písanie sa s tým človekom rozprávam. Tak to bolo aj pri Samkovi.

V akých podmienkach sa rodila knižka o ňom?
Malo to silné politické pozadie. Vládol tvrdý mečiarizmus, napätie, prerastené národnostné konflikty. Cez Samka som chcela zo seba dostať predstavu, ako sa jednoduchý človek snaží nasúkať do štatistického slovenského priemeru a ukázať, čo sa patrí a čo nie. Dnes mám, našťastie, pocit, že som sa touto cestou vypolitizovala až do smrti, dusno už necítim.

Čím to je?
Jedna veľmi múdra teória hovorí, že najlepším odstraňovačom napätia je blahobyt. Možno tým, že sa predsa len máme stále o kúsoček lepšie, sa nenávisť už nemusí tak zosobňovať.

Vašu knihu čakajú preklady do niektorých európskych jazykov. Aké z toho máte pocity?
Veľmi zmiešané. Samozrejme, hladká to moju márnomyseľnosť, ale na druhej strane si uvedomujem jazykovú bariéru. Mám pocit, akoby sa chystali robiť niečo s mojím dieťaťom, a ja som bezmocná.

Po niekoľkoročnej pauze vám teraz vyšla druhá kniha - detektívka. Pôvodne ste ju písali ako letný novinový seriál. V čom bolo toto písanie iné?
Samko vznikal voľnejšie, pri detektívke ma tlačili týždenné termíny. Do knižnej formy som ju potom ešte mierne prepracúvala.


Ste fanúšikom tohto žánru?
Samozrejme, mám ho načítaný. Považujem to pri písaní za nevyhnutné. Nechcela by som, aby sa mi stalo, že v roku 2006 zrazu prídem na to, že zem je guľatá. Napríklad dostanem geniálny nápad, že všetci budú vrahovia, a potom zistím, že Agatha Christie to už niekedy v roku 1934 použila. To by sa slušnému spisovateľovi nemalo stať. Okrem toho si myslím, že niet žánru, ktorý by mal také prísne kritériá ako detektívka. A nemá zmysel posúvať jej hranice. Len idiot si povie: zmením žáner a v prvej vete vyzradím, kto je vrah. Možno by bol šialený novátor, ale ktovie, koho by to zaujímalo.

Ako sa vám na detektívke pracovalo?
Ten, čo sa zaviaže, že bude písať detektívku na pokračovanie, si dobrovoľne položil hlavu pod gilotínu. To som ja. A tú gilotínu som ešte aj sama spustila, dokonca som bola zvedavá, ako rýchlo mi padne na krk. Ale odjakživa som túžila nejakú napísať, preto som aj uvítala možnosť zmerať si sily s veľkými majstrami detektívky.


Vedeli ste vopred o všetkom, čo sa vo vašej detektívke stane?
Od začiatku som musela navádzať stopy, ktoré som v závere chcela použiť ako detektívove dôkazy usvedčujúce vraha. Tragédia nastala, keď som si uvedomila, že som nejakú vec zabudla napísať, hoci som bola presvedčená, že som ju tam napísala. Bolo to zaujímavé, lebo keď som dorábala záver, prvé časti detektívky už boli uverejnené, čo znamenalo, že fakty boli nezmeniteľné. Takže, ak som na začiatku napísala, že XY má pierko v hlave, a neskôr som zistila, že ho tam nemal mať, musela som poriadne pošpekulovať.

Jednoducho detektívka. Prečo ste ju vsadili do prostredia reality šou?
Keď som ju začala písať, u nás ani jedna reality šou nešla. Tento formát som poznala zo satelitných kanálov. Vôbec som nerozmýšľala nad tým, či niečo také v našich televíziách bude. Aj mi napadlo, či ľudia budú vedieť, o čom hovorím. A nakoniec moja detektívka vyšla práve v čase boomu reality šou u nás. Až to vyzerá ako kĺzanie sa na vlnách konjunktúry.

Žijete odmalička v Komárne. Ako sa vám tam tvorí?
Myslím si, že tvorba nezávisí od geografie. Je mi skoro jedno, v ktorej izbe sedím za počítačom, v ktorom dome je tá izba a v ktorom meste je ten dom. Ale musím priznať, že pocit izolovanosti mám. V Komárne som nezapadla do tých takzvaných maďarských intelektuálnych kruhov. A slovenské som si nenašla. Rovno poviem, že tu nie sú. Okrem toho ma už trochu začína lákať svet. Ale zatiaľ sa aj vo výťahu stratím, potrebujem človeka so špacírkou.

Kedy ste si uvedomili izolovanosť?
Určite vtedy, keď som sa stala, povedzme, mediálne známejšou. Začala som cestovať častejšie do Bratislavy, stretávať sa s novými, múdrymi, ľuďmi. Vtedy som si začala uvedomovať, ako veľmi mi istý druh komunikácie doma chýba.

Aký?
Taký, aký mám rada.

Predtým vám to nechýbalo?
Človek má iné požiadavky na komunikáciu, keď má dvadsaťpäť a iné, keď má pomaly päťdesiat. Komunikácia je vždy vyjadrením postoja. Nejde len o to, o čom sa hovorí, ale aj ako sa to hovorí. Tiež som sa niekam posunula.

A ako si spomínate na svojich dvadsaťpäť?
Vtedy som skončila školu v Prahe. Mala som sa zamestnať. Ale zhodou okolností som vyhrala stáž do Švédska, kde som mala robiť asistentku v Švédskom kráľovskom divadle. Všetko bolo na najlepšej ceste. Bola som celý čas v tom, že pôjdem preč, iba zamávam, poviem dovidenia, Československo a už sa nevrátim. Preto som si ani nehľadala doma žiadnu robotu. Nakoniec to nevyšlo, lebo vtedajší prezident Husák vyslovil čosi proti Charte a Švédi na protest tie študentské stáže zrušili.

Čo ste podnikli?
Oboslala som niektoré československé divadlá. Odvšadiaľ mi odpísali, že majú plný stav. Jediné miesto, kde potrebovali režiséra, bolo Komárno. A tak som sa úplnou zhodou okolností dostala zase domov. Vážne, to nie je veselá historka. Po šiestich rokoch strávených v Prahe to bol kultúrny šok. Druhý bol, že som išla robiť do maďarského divadla. A to som po maďarsky vedela povedať iba dobrý deň. Prvá hra, ktorú som robila, bola od Ivana Bukovčana. Hneď som dostala rýchlokurz jazyka. Môžem vám povedať, že režírovanie bolo mimoriadne vtipné. Toto absolvovať vo fínčine...

Čo vám robilo najväčší problém?
Najviac ma zaťažovalo, že mi vždy dávali robiť tie socialistické kydy. Preto som z divadla neskôr odišla. Na druhej strane, otvorili sa mi dvere do celkom inej jazykovej kultúry, ktorú som napríklad v Čechách vôbec nevnímala. Strašne ma obohatilo, keď som zistila, že za našimi humnami je iné humno a za ním zase ďalšie humno. Nebyť tejto skúsenosti, neviem, či by som na to naozaj prišla.

Nechýbalo vám divadlo, keď ste ho nechali?
Vracala som sa tam na hosťovačky. To už bolo lepšie, lebo som sa vedela dohodnúť na tom, čo chcem robiť. Medzitým som ešte režírovala aj na iných miestach. Ale už vtedy som cítila, že nie som osudovo predurčená byť režisérom. Mám ostych hovoriť iným ľuďom, čo si majú myslieť, a režisérova práca s tým súvisí. A s takými hercami, ktorým človek nemusí povedať, čo si majú myslieť, som tú česť nemala.

Ako vás dnes vnímajú ľudia vo vašom okolí?
Väčšina ľudí je rovnako príjemných a milých ako predtým. Ale zaznamenala som istý druh nepríjemnej familiárnosti, ktorou mi niektorí dávajú najavo, že ma poznajú už štyridsať rokov. Mám pocit, akoby mi chceli povedať, že som jedna z nich len preto, lebo sme spolu sedeli v základnej škole. A ja si pritom naozaj nemyslím, že som niečo viac. Preto musím jednoducho vydržať, keď niekto na mňa cez dve ulice kričí - Kapitáňová, videl som ťa v televízii!

Daniela Kapitáňová sa narodila 30. júla 1956 v Komárne. Je absolventkou divadelnej réžie na pražskej FAMU. Ako divadelná režisérka pôsobila v Maďarskom oblastnom divadle v Komárne, spolupracovala s Divadlom F. X. Šaldu v Liberci a s divadlom Thália v Košiciach. V roku 1996 získala Cenu poroty v literárnej súťaži Poviedka, v roku 2000 debutovala novelou Samko Tále: Kniha o cintoríne, ktorá na Slovensku doteraz vyšla v štyroch vydaniach, vlani vyšla v českom preklade a pripravuje sa jej maďarská, francúzska a švédska verzia. Za posledné roky publikovala v rôznych periodikách, venuje sa aj rozhlasovej tvorbe. Najnovšie jej vyšiel detektívny román Nech to zostane v rodine, ktorý v roku 2004 vychádzal na pokračovanie v tlači. Je vydatá, žije v Komárne, s manželom, akademickým sochárom Ondrejom Csütörtökim, má dospelú dcéru.



Eva Andrejčáková
SME, 14. 1. 2006

0000010100063532021709090387267203872678
Cpt. Vincenzo
 Cpt. Vincenzo      09.04.2008 - 15:06:30 , level: 1, UP   NEW
Samko Tále: Kniha o cintoríne
(úryvok z debutovej knihy Daniely Kapitáňovej)

Ja som teraz spisovateľom už druhýkrát, lebo ja som sa už raz stal spisovateľom. Vtedy som napísal Prvú knihu o cintoríne. Dnes som sa stal zase spisovateľom, lebo prší, a vtedy nezbieram kartóny, lebo prší. Najvážnejšia vec je ale to, že mám vozík v opravovni, lebo sa mi odlomilo spätné zrkadlo, a to ja neviem, lebo na to treba stroje a iné, a ja to neviem, lebo to nemám. Ešte nikdy v živote sa mi neodlomilo spätné zrkadlo, lebo ja mám vozík už 28 rokov, lebo ja som pracovitý a mňa si ľudia vážia, lebo som pracovitý.

Opravovňa je na Ostrove a má stroje, a ten, čo je opravovač a má stroje, sa volá Boš-Mojš Ján a on je taký, že keď povie, že sa volá Boš-Mojš Ján, tak to nepovie, ale to zaspieva, že Boš-Mojš Ján. Zaspieva to s melódiou, že Boš-Mojš Ján. Ale inak je pracovitý a ľudia si ho vážia, lebo on má jedného syna, ktorý je taký chorý, že má elypsiu a Boš-Mojš Ján sa o neho musí starať, lebo elypsia je taká choroba, o ktorú sa treba starať.

Jeho syn sa volá Boš-Mojš Ján mladší.

Mám ich v zošite, lebo ja mám tri zošity. Jeden sa volá Krstné mená, druhý sa volá Priezviská a tretí sa volá Zomreli. Tam si zapíšem každého, koho poznám, lebo keby som si nezapísal, že koho poznám, tak potom ako by som vedel, koho poznám, no nie?

No áno.

Boš-Mojš Jána a Boš-Mojš Jána mladšieho mám v zošite Priezviská aj pod B, aj pod M, lebo človek nikdy nevie, že čo a ako a čo.

A iné.

V zošite Krstné mená mám veľa krstných mien. Najviac je Petrov. Petrov mám 31, ale jeden je Petr, ale zapísal som ho pod Petrov, lebo on nie je Čech, ale Maďar, lebo keď sa narodil, tak jeho zapísali do Dokumentov, že je Petr, lebo ten dotyčný vynechal to druhé E, ale vtedy bolo ešte Československo, tak to nevadilo, že napísali Petr, teraz by to vadilo a bol by z toho popoťahovaný, lebo po slovensky je Peter. Alebo by to musel opraviť.

Lebo je to povinné.

Vtedy je najlepšie stať sa spisovateľom, keď prší, lebo vtedy aj tak nezbieram kartóny, lebo vtedy ich sprostý Krkan v Zberni neberie, že sú mokré, ale iným berie, aj keď sú mokré, Krkan sprostý. Iným berie, napríklad tej cigánskej potkanke Angelike Édesovej, tej berie, aj keď má mokré. Ale ja viem, čo je vo veci. To je vo veci, že keď príde potkanka Angelika Édesová, tak napíše papierik, že Hneď prídem, ale hneď nepríde, lebo on sa tam zavrie v Kancelárii s potkankou Angelikou Édesovou a robí s ňou pohlavné veci. Preto jej berie aj mokré a mne nechce brať mokré, tak nech neberie. Veď uvidí. Bude povedaný a ohľadom toho bude popoťahovaný. Ale mne je to jedno, ja som pracovitý a vždy si nájdem aj inú robotu, napríklad som spisovateľ.

Byť spisovateľom je preto veľmi ťažké, lebo z toho bolí ruka. Lenže mne to bolo predvídané. Že:

„Napíše Knihu o cintoríne.“

Mne to predvídal starý Gusto Rúhe, že „Napíše Knihu o cintoríne“, ale on je alkoholik, lebo sa živí alkoholom a strašne smrdí, lebo sa často pomočí. A iné.

Sedí stále pred Pohostinstvom pri stanici a močí do kvetinovej výzdoby, a keď predvída, tak pľuje, chrchle a grgá, lebo on si myslí, že je to tak pri predvídaní povinné.

Starý Gusto Rúhe predvída takto:

Predvída ohľadom Adulára.

Adulár je kameň, ktorý je žltý a skoro priesvitný, lebo cez Adulár vidno. Volá sa Adulár. Jeho nemám zapísaného v zošite Priezviská, lebo on je kameň a ani neviem, či sa tak naozaj volá, alebo si to len starý Gusto Rúhe vymyslel. Je studený. Potom ten, čo mu predvída, musí držať Adulár tak dlho, až sa zohreje. Potom, keď sa zohreje tak, že je zohriaty, dá ho starému Gustovi Rúhemu. Potom všelijako grgá a iné a napíše školskou kriedou na asfalt predvídanie. Mne napísal toto, že:

„Napíše Knihu o cintoríne.“

Lenže starý Gusto Rúhe je alkoholik a za alkohol by napísal všetky debilniny na svete, aby mu ľudia uverili, že predvída, a aby mu zaplatili alkoholický nápoj, lebo on je alkoholik, hoci je nezdravý a škodí orgánom.

Ja som mu dal za predvídanie čokoládu, ktorá sa volá Mačacie jazýčky, ale starý Gusto Rúhe sa strašne roščúlil a začal vykrikovať, že bude na mňa zle, tak som sa zľakol, lebo aj keď si starý Gusto Rúhe len vymýšľa, tak to sa v naozajstnosti stalo, že začaroval Erika Raka. Keď toto dopíšem, tak napíšem, ako začaroval Erika Raka. Erika Raka začaroval veľmi, tak som radšej kúpil štamprdlík alkoholického nápoja. Potom sa starý Gusto Rúhe upokojil, až bol pokojný. Potom už negrgal a nechrchlal, ale napísal na asfalt, že: „Chlapec.“

Ja to nenávidím, keď mi hovoria, že Chlapec, lebo ja nie som žiaden chlapec, ja už mám skoro 44 rokov a som vážený a pracovitý, aj keby som nemusel byť, lebo ja som na invalidnom dôchodku ohľadom obličiek a potom mám aj takú chorobu, čo má aj meno, ale na tú nie som v invalidnom dôchodku, tú mám len tak. Mne už invalidný dôchodok veľakrát zvýšili, lebo mňa si ľudia vážia.

A iné.

Viacnásobnekrát ma ľudia napríklad žiadajú, aby som im niečo na vozíku odniesol alebo priniesol, tak im odnesiem, alebo aj prinesiem, hoci ja by som nemal dvíhať ťažké predmety, lebo to veľmi kazí. Ja musím byť veľmi starostlivý ohľadom svojho zdravia, lebo ja som na invalidnom dôchodku, a tak musím byť zdravý, lebo potom by som bol chorý a to je veľmi nebezpečné.

Preto mám zdravú života správu, veľa sa pohybujem na vzduchu a večer mám len ľahkú večeru.

Končatiny mi nepuchnú. V zime nosím teplé spodky. Jedny teplé spodky sa volajú Panter a druhé Trikota. Teplé spodky, čo sa volajú Panter, majú na nohe vyšité zviera pantera. Spodky, čo sa volajú Trikota, nemajú vyšité zviera.

Ťažké predmety si ale musia vyložiť sami, lebo ja to mám povinne zakázané, aj keď ma o to ľudia prosia. Keď bola Komunistická strana, tak som skoro iba ja sám v Komárne nosil predmety, ale odkedy Komunistická strana odišla, tak aj niektoré obchody nosia predmety. Ale voľakedy som bol iba ja jediný a ešte niektorí.

Mne aj preto niektorí hovoria, že Chlapec, lebo ja nie som veľmi veľký, lebo som veľmi nerástol, lebo ja mám takú chorobu, čo má aj meno a pri ktorej sa ani neholí a ani nerastie. Lenže načo by som rástol, keď ja mám už skoro 44 rokov a vtedy už nerastie nikto na svete. No nie?

No áno.

Ale aj keď som nenarástol ako iní na svete, aj tak som skladal za celú triedu Pioniersky sľub, lebo ja som bol úplne normálny a aj som, ja nie som žiadny debil, lebo som chodil do normálnej školy, a nie do Osobitnej školy, kam chodia debili, lebo ja nie som žiadny debil. Preto som skladal Pioniersky sľub.

Pioniersky sľub je krásny.

Ja som ho hovoril na pódiu v Dome odborov v Komárne, za celú triedu som ho hovoril len ja jediný a dodnes si pamätám celý Pioniersky sľub. Iní si ho nepamätajú, hoci chodili aj do všelijakých iných škôl, a ja si ho pamätám, lebo ja si všetko pamätám, lebo mám veľmi inteligenciu.

Na Pioniersky sľub išiel so mnou môj starý otec, ktorého sme volali Otata, lebo keď sa dozvedel, že so mnou nik nechce ísť, tak sa roščúlil a povedal, že Tí hore to sledujú a kto nepôjde, tak bude popoťahovaný. Tak so mnou išiel, aby nebol popoťahovaný.

Keď sa skončil Pioniersky sľub, tak sme išli do cukrárne s RSDr. Gunárom Karolom a Darinkou Gunárovou.

Včera som videl Darinku Gunárovú.

Do cukrárne nás pozval Otata, lebo ja som hovoril Pioniersky sľub a to bola veľká vec, tak sme išli do cukrárne a jedli sme tam všelijaké malinovky a zákusky.

Lenže v tom bol najvážnejší problém, že ja som dostal takú pioniersku šatku, čo nebola riadne červená. Skôr taká oranžová. Ale sa nekrčila a na rohoch sa nestrapkala. Len bola iná ako všetky ostatné v triede. Ja ju mám zabalenú v servítke a aj v krabici a veľa na to niekedy myslím. Že prečo nebola riadne červená, ale skôr oranžová. Lenže zase ju nebolo treba žehliť. Len nebola ako iné pionierske šatky na svete.

Mne povedala Omama, že ak chcem, že mi ušije takú pioniersku šatku, čo je riadne červená a aj sa krčí a strapká na rohoch, ale ja som sa zľakol, že Omama chce urobiť také, čo je zakázané, lebo to sa veľmi nesmelo, aby si ľudia len tak šili pionierske šatky. Lebo potom by si každý mohol ušiť pioniersku šatku, a aj dve a nebol by v tom poriadok. Lebo potom by si mohol aj ten ušiť pioniersku šatku, ktorý vôbec v živote nebol pionier, a aj ten by mohol mať pioniersku šatku a to by bola hotová katastrófa.

Lenže Omama bola pánsky krajčír, ohľadom toho si myslela, že má povolené šiť pionierske šatky.

My sme starých rodičov volali Omama a Otata, ale len doma, lebo by to bolo čudné, keby sme ich volali Omama a Otata pred ľuďmi, lebo ja nepoznám nikoho iného na svete a ani v Komárne, kto by sa volal Omama alebo Otata. Lebo to je nemecké a my sme slovenskí.

Lenže ani Omama a Otata neboli nemeckí, aj oni boli slovenskí, len Omamina stará mama bola Maďarka a volala sa Csonka Eszter. To sa nikomu nepáčilo.

Ani mne sa to nepáčilo.

Omama čítala nemecké detektívky a ešte k tomu po nemecky, lenže si ich musela baliť do novín, lebo sa Otata bál, že by z toho mohlo byť zle, lebo detektívky boli od jednej, čo odišla emigrovať do Nemecka. Volali sa Allan Wilton. Boli v časopisoch. Mali aj obálky. Na obálkach boli všelijaké fotografie so všelijakými ľuďmi. Ja som sa na fotografie díval, kým Otata neprikázal, že musia byť zabalené do novín ohľadom neviditeľnosti.

Omama mi vždy rozprávala, čo práve robí Allan Wilton, lebo on bol detektív. Mal som ho veľmi rád, lebo vždy všetko vyriešil a bol aj veľmi skromný. Najskromnejší bol vždy ohľadom žien.

Niekedy boli fotografie farebné. Lenže ja som im ani vtedy nerozumel, lebo ja po nemecky neviem, lebo ja na také hlúposti nemám čas, ja viem po slovensky, lebo ja som slovenský, a po maďarsky, lebo som sa naučil, lebo ja mám veľmi inteligenciu, aj keď by sa to nemalo, lebo toto je na Slovensku.

Ale aj po nemecky viem všelijaké vety a Omama ma naučila aj jednu pesničku, ktorá je po nemecky a spieva sa ako Sedí mucha na stene, ale nie je o tom, že sedí mucha na stene, ale o jednom, čo sa volá Augustýn.

Pesnička je takáto, že:

„Ó, dulíber Augustýn, Augustýn, Augustýn,
ó, dulíber Augustýn
alesis hin.“

To znamená, že jeden sa volá Augustýn.

Raz bol v Komárne jeden Augustýn, ale on nebol jeden, ale boli dvaja, lebo boli bratia a obidvaja bratia Augustýnovia robili na colnici. Oni mali mamu a ona robila na pošte a bola taká, že keď mala 47 rokov, tak sa zbláznila ohľadom toho, že si myslela, že všetci muži v Komárne sú do nej zamilovaní a že preto chodia na poštu.

Tak potom ona z toho vždy robila na pošte veľkú katastrófu, že tam muži chodia len ohľadom nej, až musela byť preložená z okienka na pošte do kancelárie na pošte, ale ani to nepomohlo, lebo aj tak robila veľkú katastrófu. Tak sa na nej ľudia smiali, že je taká. Potom ju synovia Augustýnovia vybrali z pošty a bola doma. Obidvaja začali so sebou nosiť reťaze od bicykla, aby s nimi každého zbili, kto sa bude na nej smiať. Keď sa niekto smial z ich mamy, tak ho jeden Augustýn chytil a druhý Augustýn ho zbil reťazou od bicykla. Obidvaja nosili reťaze od bicykla v prsnom vrecku uniformy.

Všetci si ich ohľadom toho veľmi vážili.

Aj ja som si ich ohľadom toho veľmi vážil.

Potom Augustýnová zomrela na nešťastnú náhodu, lebo zjedla všetky prstene, čo mali doma, a kým sa na to prišlo, tak už bola zomretá.

Volala sa Augustýnová Alenka.

Synovia Augustýnovia sa volali Tomáš a Tibor.

Ale to neboli tí z nemeckej pesničky, to boli úplne iní Augustýnovia.

Len to jedno nechápem, že prečo napísal starý Gusto Rúhe, že „Napíše Knihu o cintoríne“, keď ja neviem, že prečo o cintoríne. Už som raz napísal jednu Knihu o cintoríne, ale to bola len veľmi krátka, len na jednu stranu, tak preto asi ani nebola dobrá, lebo ja neviem, že čo sa s ňou stalo.

Ja som ju poslal jednému, čo býva v Leviciach a volá sa Koloman Kertész Bagala, lebo on je taký, že chce, aby ľudia písali všelijaké knihy a on ich potom zbiera, ale ich nenosí do Zberne, ale on sa z nich potom živí.

On povedal, že je taká súťaž a každý na svete mohol poslať napísanú knihu, tak ja som si myslel, že teraz treba napísať Knihu o cintoríne, tak som ju aj napísal a poslal som mu ju, ale mne nik neodpísal, ale to je predsa povinné, aby mi ten Koloman Kertész Bagala napísal, že čo je s mojou Knihou o cintoríne. No nie?

No áno.

Ja si niekedy aj myslím, že možno ani taký neexistuje, alebo že on ani vôbec nie je muž, lebo my sme sa v škole učili, že bola jedna taká, čo sa volala Timrava a bola žena, naozaj, ja si nevymýšľam, žena sa volala Timrava a nie Timravaová, tak som si myslel, že možno ani on nie je muž, ale žena Bagala, a len si robí z ľudí posmech, a to sa nesmie a bude povedaný a popoťahovaný.

Lenže ja na neho nechcem nič hovoriť, možno to bola najvážnejšia chyba, že to bolo iba na jednu stranu, lebo to je pravda, že knihy zvyknú byť na viac strán, tak možno, že mu z toho bolo málo. Tak teraz, keď je vozík u Boš-Mojš Jána a ešte aj prší, tak napíšem dlhú knihu. Len to jedno nechápem, že prečo o cintoríne. O cintoríne sa nedá napísať dlhšia kniha na svete, ako som ja napísal moju Prvú Knihu o cintoríne, lebo čo sa dá písať o cintoríne, no nie?

No áno.

Lebo ja nie som žiaden debil, ja som už videl všelijaké knihy a aj som všelijaké čítal, najviac jednu, a to bola najkrajšia kniha na svete a volala sa Pionierske srdce a bola o jednom, čo chcel byť pionierom, ale zlý mu to nechcel dovoliť. To bola najkrajšia kniha na svete a niekedy si myslím, že žiadna iná kniha na svete nemôže byť krajšia ako Pionierske srdce. Ja som na ňom aj plakal, ale to vtedy nevadilo, lebo vtedy bola ešte Komunistická strana.

Pionierske srdce som dostal v škole, lebo som bol prvý v zbere papiera a napísali mi tam, že Samuelovi Tálemu za vzorné výsledky v zbere papiera venuje Pionierska organizácia.

Raz sa na tej knihe smiala Ivana, lebo ona je moja sestra a je veľká umelkyňa z Bratislavy a ja nenávidím, keď sa ľudia smejú na takých veciach, na ktorých sa nesmú smiať.

Napríklad Alf. Névéry sa na tej knihe nesmial, aj keď on bol veľmi čudný, lebo on sa vôbec nesmial na tom, čo bolo smiešne, ale vždy sa smial na tom, čo vôbec nebolo smiešne. Ja neviem prečo, ale asi preto, že nebol humorný, lebo sú aj takí, čo nie sú humorní.

Ja som napríklad veľmi humorný.

To sa vie ohľadom toho, že ja viem napríklad veľa viet, čo sú humorné. Niektoré viem aj v cudzích jazykoch, lebo ja mám veľmi inteligenciu. Po anglicky viem napríklad, že fak mi tender, fak mi dú. To je humorné.

Alebo že ajns, cvaj, draj, dú bis aršloch.

To je humorné po nemecky. Najhumornejšia je ale veta, ktorú ma naučil jeden herec z Maďarského oblastného divadla a volal sa Bátori a bol z Bátorových Kosíh. Tá veta je takáto, že:

„Vnimánie, vnimánie, koncert ne búdet, potomúšto Voloďa spizdil balalajku.“

Tá veta je po rusky, a keď sme sa na ulici stretli, vždy sa ma Bátori opýtal, že:

„Tak čo, Samko, bude koncert?“

A ja som mu vždy odpovedal, že:

„Koncert ne búdet, potomúšto Voloďa spizdil balalajku.“

Tým som myslel to, že je to humorné, a vždy sme sa na tom veľmi smiali.

Aj ja som sa na tom vždy veľmi smial.

Potom dostal Bátori cukrovku a ešte mu aj odrezali nohy. Potom už nebol herec v Maďarskom oblastnom divadle.

Volal sa Bátori Károly.