Tomáš Horváth: Zrurirorizozi

I.

Dve izby – útulná spálňa a obývačka. Kuchynka, predsieň, kúpeľňa, toaleta. Tam sa cíti bezpečne. V tomto byte trávi mnoho času; čím najviac, nakoľko je to len možné. Pozná každú ryhu na stene; puknutá maľovka v spálni môže byť psom, kozou alebo napríklad zohnutým človekom; a pritom ani netreba zmeniť uhol pohľadu, treba sa len vedieť ináč pozerať.

Jeho byt sa nachádza vo veľkej modernej a rozsiahlej budove, v ktorej je množstvo bytových jednotiek – nepozná tvary iných bytov, ani výmery (prípadne počet izieb), nevie, či je jeho byt v tejto veľkostavbe zopakovaný – a koľkokrát. So susedmi z tohto veľkomesta bytov sa vlastne ani nepozná, ba zdá sa mu, že sú to neustále iní ľudia. (Aspoň tí z bytov okolo jeho bytu.) Náročky sa snažil niektorých si zapamätať (niekoho zo svojho poschodia) a priraďovať tých označených ľudí k jednotlivým dverám; je to však problematické, keďže väčší počet ľudí môže patriť k jedným dverám. Nevie taktiež dosť dobre, podľa akého kritéria by mal rozlišovať jednu tvár od inej; aké sú dištinktívne príznaky, podľa ktorých by jednu tvár mohol zahrnúť do určitej triedy tvárí a v nej ju rozlíšiť: nedarí sa mu ani najelementárnejší výkon kategorizácie tvárí. Pomer dolnej časti tváre k hornej (ak ich rozdelí pomyselnou priamkou), vzdialenosť očí od koreňa nosa a situovanie ľavého končeka úst vzhľadom k obočiu – to všetko si vyžaduje viac času, než môže poskytnúť letmé stretnutie. Zdraví ľudí, ktorí naňho prekvapene zažmurkajú a množstvo zvláštnych ľudí zasa zdraví jeho; on nabudúce pozdraví ich dvojníkov a im samotným sa potom už veru nedá nachytať; povie si, že to je iste pasca a nepozdraví človeka, ktorý naňho pozrie tak, akoby ho pozdraviť mal.

Robí mu dosť veľké problémy dostať sa z nákupov domov, často svoj byt hľadá i niekoľko hodín. Dom nachádza poľahky. Len čo sa za ním zatvorí sklenená vchodová brána, strieda výťahy, ktoré pravdepodobne nestúpajú kolmo, vychádza sa nimi všetkými štyrmi stranami; šmýka sa sklzmi určenými pre odpadky, prechádza sieťou bočných schodíšť a medzischodíšť, malými priechodmi pod holým nebom; ešte nedostavanými alebo už búranými traktami so záhadnými nápismi „Nebezpečenstvo“, občas oddychuje v kutici, ktorá je miestom vetvenia sa viacerých chodieb (má problémy s prievanom), na druhej strane zasa nachádza kutice, nachádzajúce sa asi pol úrovne nad chodbou, ktorých účel mu uniká. Najviac ho to zviera, keď prebehuje bočnými chodbami určenými výlučne pre elektrické vedenie: keď počuje záhadne pravidelné šťukanie akéhosi spínača a jemné bzučanie elektriny; potom rýchlo prebieha po rozostavaných trámoch, je mokrý, ak prší, liepa sa po balkónoch. Občas ho na chodbe až zmrazí: myslí si, že je na chodbe, že je to chodba („vyzerá tak“ – ako sa hovorí v reklame na nový Ariel), ale tabuľka mu oznamuje, že sa už nachádza v súkromných priestoroch, počuje predsa žmýkanie práčky a splachovanie záchoda – vtedy vybieha, otvára dvere (modlí sa, aby nevpadol do spálne) a uteká cez akési ateliéry (počuje brechot psa, ktorý môže prenasledovať jeho alebo niečo iné, keď mizne vo vedľajšej chodbe). Múry bytu, v ktorom žije, sú priateľské len zvnútra. Svoj byt nachádza zväčša náhodne.



II.

Keď vychádza na Nákup, najprv hodnú chvíľu sleduje cez priezor vo dverách pohyb na chodbe. Väčšinou býva prázdna, iba raz za čas prejde okolo dverí náhodný (skôr zablúdený) chodec. Občas sa díva do tváre človeku, ktorý prikladá oko k jeho priezoru a nachádza jeho oko. Sem–tam mu zvonia, vtedy stišuje televízor a čaká. Po dlhej chvíli úplného ticha sa zakráda k dverám. Raz bol aj svedkom vraždy; všetko, čo si pamätá, je ruka s ťažkým mužským prsteňom, ako mu trieska do dverí vedľa priezoru; vidí ruku (teraz, keď si na to spomína), ako sa nechtami zadrapuje do lesklého povrchu jeho dverí, akoby ju ktosi odťahoval; počuje tlmené chrčanie, ako keď niekto tají smiech alebo bolesť. Počuje, akoby ktosi nastavil prúd vody zo sprchy proti jeho dverám. Ráno nachádza svoje dvere dôkladne umyté saponátom.

Jeho však neoserú. Vždy vyčkáva o trochu viac, než by to bolo bývalo nevyhnutne nutné; nerád riskuje, radšej sa poistí. Keď prechádza okolo pootvorených dverí iných bytov, ňuchá, snaží sa nazrieť, a oni mu ich zabuchujú. Nebojí sa ani tak krádeže, hoci sa bojí aj toho; nezniesol by pocit, že niekto uvidel jeho kreslo. Sedáva na ňom len on. Ten istý televízor je vystavený vo výklade obchodného domu, ale nik predsa nemusí vedieť, že má práve tento televízor. Vlaste iba typ televízora. A nikto nevie, aký vryp urobil vedľa obrazovky a čo je na ňom zobrazené, nezverí to ani papieru. Musí sa zabezpečiť, aby niekto nevnikol do neho, do toho, čo je ním (puknutá omietka a vryp pri obrazovke sú iba jeho pohľadom), aby ho svojím zvedavým pohľadom neukradol jemu samotnému. Ak sa teda presvedčí a uistí, že je čistý vzduch, opatrne otvára dvere, zaistené retiazkou. Nikdy totiž priezorom neobsiahne celý priestor: chodba je síce pomerne dlhá, ale on už nevidí za roh (a za roh ďalšej chodby) a nevie, kto sa práve vezie vo výťahu a takisto nemôže vidieť niekoho, kto sa prikrčí a pritisne k jeho dverám! Ešte rýchlym pohľadom objíme chodbu, aby mohol včas pribuchnúť (odraziť útočníkovi nos). Urobí tak niekoľko ráz, aby nevedel, kedy skutočne vychádza. Ak sa nazdáva, že je všetko v poriadku, zamyká zvonku. Uisťuje sa, či mu jeden z náhradných kľúčov nezostal zastrčený v zámku tak, že by sa nedalo zvonku otvoriť: Nemohol by sa dostať dovnútra a musel by si hľadať nový byt. Najviac by ho však odradzovala predstava, že dvere raz vyrazia. Kľúč necháva zvnútra v zámku vždy – ale mierne povytiahnutý, aby mohol dvere zvonku pohodlne odomknúť a aby sa zároveň nemusel zdržiavať vsúvaním toho istého kľúča zvnútra, náhradný kľúč len potisne a pohodlne (a rýchlo) zamkne. Je opäť vnútri.

Pokladá za značne nepravdepodobné, že by sa v riskantných, „otvorených“ zlomkoch sekúnd mohlo prihodiť niečo neočakávané. Myslí na akúkoľvek možnosť vopred. Za predpokladu, že sa mu podarí bezpečne uzamknúť byt, dáva sa do rýchlej chôdze. Vpúšťa kľúč do vrecka, náhradný ho chladí na stehnách (ale nie ten náhradný, ktorý zostal povytiahnutý v zámke zvnútra). Na chrbte má veľký ruksak, doň nakupuje, robí veľké nákupy na čo najdlhšiu dobu. Musí však dávať pozor, aby to neprehnal s hmotnosťou nákupov, keďže ho čaká ešte niekoľkohodinové (stáva sa, že aj niekoľkodňové) hľadanie bytu; na to nesmie zabúdať. Raz sa mu to prihodilo (že zabudol) a musel po trojhodinovom blúdení absolútne vysilený časť tovaru vyložiť na chodbe a nechať ju napospas iným nájomníkom – vznikla mu tak veľká škoda. Východ nájde vždy pomerne ľahšie ako svoj byt, keď sa vracia z nákupov; k východu totižto prúdi najviac ľudí a mnoho ľudí smerom od neho aj prichádza. Podľa ich frekvencie je možné nájsť východ aj za takú polhodinu: najlepšie je nenápadne sa na niekoho zavesiť a bezpečne sa dostať von. Čím je frekvencia oprotiidúcich väčšia, tým bližšie je k východu. O chvíľu sa už nadýchne vzduchu z ulice.

Rýchlo prechádza popri parku a ide nakupovať, zbytočné „slnenie sa“ nemá príliš rád. Najprv obehá zopár antikvariátov, čo sa v nich za ten týždeň zmenilo (má svoju stálu, presne vymedzenú trasu). Často tam vidí rovnako usporiadané knihy ešte spred týždňa, dodáva mu to akýsi pocit istoty aj mimo vlastného bytu. Poľahky sa orientuje. Ale občas pribudnú i nové: ich krikľavosť zruší tým, že si ich kúpi. A potom to najdôležitejšie: Samoobsluha (potraviny, lakôtky) a papiernictvo (toalet. papier).



III.

Poobede sa vracia domov. (Neobedoval.) Vojde vchodom, ktorý je určený pre obyvateľov nášho domu a ešte chvíľu je nesený zástupom ľudí. Postupne osamie. Ľudia sa roztrácajú do chodbičiek – veľmi sebavedome, akoby presne vedeli kam. Aj on odbočí veľmi sebavedome. Veľmi sebavedome sa vyvezie niekoľko poschodí. Zasekol výťah na medziposchodí a pomerne bez väčších problémov sa mu z neho podarilo vyjsť. Výťah otvoria až za niekoľko dní – a aj to nie kvôli tomu, že by nepremával. Šľape po schodoch.

Že na ktoré poschodie? To nevie, pane. Má, prirodzene, istý odhad, a tak vždy vie, kedy prestať šľapať dohora (vertikálne) a pustiť sa horizontálne (syntagmaticky). Býva cirka medzi šestnástym a dvadsiatym tretím poschodím, možno len o niečo vyššie alebo nižšie. Má veľké podozrenie, že sa jeho byt najskôr nachádza na určitom medziposchodí, v slepom záhybe, odkiaľ sa potom prstencovito rozbieha trs povedľajších chodbičiek (nazýva takto vedľajšie chodby vedľajších chodieb), ktorými sa dá veľmi pohodlne dostať až k východu, za predpokladu, že sa za niekoho zavesíte. Jeho skúmania do istej miery sťažuje aj to, že dvere sú všetky rovnaké a nie farebne rozlíšené, ako to majú napríklad na Západe. Jeho dvere sa od dverí ostatných odlišujú iba určitým malým detailom – totiž menom, ktoré je na vizitke; je to jeho meno, ale nepatrne pozmenené; niekoľkými hláskovými alternáciami sa odlišuje od jeho vlastného mena – je to jeho meno pre tých, ktorí čítajú toto meno na vizitke jeho dverí. A tak musí ako otrok chodiť ku každým dverám (dosť blízko – malé písmená & nedostatočné osvetlenie) a čítať (okuliare).

Dvere zabuchne a horúčkovito zamkne (kľúčom, ktorý je už v zámke). Ešte prehľadá byt: Vykopne dvere kúpeľne – Ruky hore! – zreve v kuchyni – Je tu niekto! – pošmátra pod posteľou a rozváľa knižnicu. Fúúj... oukej.

Dočasne je v bezpečí. Teraz prichádza ten slastný pocit. Úplne vyčerpaný sa zvalí na posteľ a zhlboka vydychuje. Všetok vzduch zvonku. Vdych, výdych, kroksunkrok. Nechce sa mu ani poškrabať, ale v uchu ho tak príšerne škohlí, že sa (asi po dvadsiatich minútach) musí. Potom sa dopotáca do kuchyne a vybaľuje nákupy. Knihy odhodí k televízoru. Prevádza taxonómiu poživne: veľmi presne si vymedzí, ktorý deň môže zjesť konkrétnu zložku stravy. Fľaše si nenosí: sú príliš ťažké a voda tečie aj z kohútika (ak ju nezastavia). Namiesto toho môže priniesť vzácnu stravu a na o to dlhší čas sa zásobiť. Vždy má v zásobe isté kvantum vody v hrncoch: Pamätá sa, ako – keď raz na dlhšiu dobu zastavili vodu – skončil skoro úplne dehydrovaný.

Neovládne sa a zje štyroch utopencov. Prvý deň sú vždy hody. Je taký šťastný, že nemôže nič robiť, nemôže sa sústrediť ani na televíziu ani na čítanie. Televízia ho totižto uspokojuje, prináša mu to, čo nemá – ale v stave, keď je absolútne spokojný, kedy nemá žiadne túžby (lebo akákoľvek túžba je už a priori splnená) by sledovať televíziu bolo absurdné.



IV.

Druhý a tretí deň má najradšej: bláznivé vzrušenie už vyprchalo, v tieto dni sa venuje svojim koníčkom. Rozdelí byt pomyselnými čiarami na zóny. Nebezpečným zónam sa snaží vyhýbať – ale byt rozdelí vždy takým spôsobom, že cez nebezpečné zóny musí niekedy nevyhnutne prejsť. Priechod na toaletu alebo do kuchyne je vykúpený sekundami napätia. Po celý čas však vie, že nebezpečné zóny nie sú skutočne nebezpečnými – že toto nebezpečenstvo je len súčasťou jeho bezpečia, jeho hry. Pri prienikoch cez nebezpečné zóny sa síce šialene bojí, lomcuje ním triaška, ale zároveň sa nebojí: vie, že toto nebezpečenstvo si vymyslel on sám. Pocit chladnej triašky je oslobudzujúci, najmä ak sa mu pritom chce akútne močiť. Je to príjemné napätie a nič sa potom nevyrovná minútam uvoľnenia v teplej, bezpečnej zóne. Navyše, má tu strážcov: sluhov, ktorí bdejú, pokiaľ on spí a ktorým dovolí občas si zdriemnuť, keď je hore on sám. Archibald sa prebil cez ich zadné rady a zakričal mu: „Všetko je v poriadku!“ Srdce mu podskočilo, keď počul jeho blízky hlas. „Prídu najskôr tak o dva dni, kým sa nevrátia aj s posilami,“ povedal Archibald: jeho hlas rozozná medzi tisíckami iných. Priestor okolo televízora je úplne bezpečný: rozostavil ich popri dverách a tu, hneď vedľa kvetináča... Aha, treba poliať kvet! hneď mu napadne.

Zajedá si slaných zemiačikov: sú to jeho zemiačiky, sáčik dôkladne označil. Nakreslil naň zvláštnu značku, ale nehodlá ju prekresliť, je to jeho značka. Označí všetko, čo prinesie zvonku: a zároveň si, vytvorením nebezpečných zón, vytvára v najhlbšom vnútri svoje „vonku“. Číta, prepína kanály, hoduje (holduje životu). Štvrtý deň – znekľudnie, prijíma len najnevyhnutnejšie množstvo potravy, zvyšok doháňa pitím vody. Piaty deň sa už nemôže sústrediť ani na televízor – vetrí pri dverách, pozoruje terén. Dosť často sa priplíži k priezoru, aby ho prichytil. Cíti, akoby mu dýchal za dverami. Je tam – pričupený, pritisnutý k dverám? Nie, za nič neotvorí, radšej umrie od hladu! Hlasno sa zasmeje, aby ho bolo počuť aj na chodbe – len skúste, haha, vyraziť tieto dvere! Haha! Začuje ten smiech, zastaví sa. Pomaly podíde k dverám. Pritíska oko k priezoru a zbadá tam – oko. Trhnutím sa odlepí od priezoru. Ha, čumí naňho. Pozrie na menovku na dverách. Meno zodpovedá, zazvoní. Počuje, ako mu za dverami zaškvrčalo v bruchu. Viem, že ste tam, povie. Počul som vás... smiať sa. Je to snáď zakázané? spýta sa. Vo svojom byte mám právo robiť si, čo chcem! Haha! Je to dosť naliehavé... a chúlostivé, hovorí. Otvorte, prosím.

Nezvyknem otvárať.

(Z knihy Tomáš Horváth: Niekoľko náhlych konfigurácií, KK Bagala Levice 1997)