Horváth, Tomáš :: Remember, remember, the velvet November


node:	Horváth, Tomáš
template:	4
parent:	.\\_\\_\\_ LITERÁRNA FLOTILA
owner:	Cpt. Vincenzo
viewed by:
created:	09.04.2008 - 15:00:59
updated:	16.04.2008 - 10:26:08

cwbe coordinatez:
101
63532
2170909
3872652

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

Cpt. Vincenzo

Tomáš Horváth

Narodil sa 23. augusta 1971 v Čabradskom Vrbovku. Patrí k najvýraznejším bossom bratislavského literárneho podsvetia. Sujetista, fabulátor. Člen legendárneho motorkárskeho gangu Hell’s Angels. Postexistencialista, paranoik, geniálny grafoman. Svojím výrazným osobnostným rukopisom sa situuje hneď v niekoľkých literárnych školách a smeroch: v klasickej anglickej deduktívnej detektívke, zároveň je však zástancom tzv. americkej drsnej školy (hard-boiled school); patrí tiež k tomu najlepšiemu, čo priniesol klasický zlatý vek ruskej literatúry, cyberpunku, či alžbetínskej drámy a divadla absurdity. Píše aj námorné príbehy a akčné rozhlasové thrillery. Rád zostupuje až do závratných hlbín ľudskej duše, a ešte radšej zostáva na povrchu. Autor kultových kníh je kmeňovým autorom vydavateľstva Bagala-L.C.A.: “Začínající vydavatel vydá knížku próz mladičkému nadějnému autorovi. To ovšem ještě netuší, že mladičký talent je psychopatickým grafomanem, který se nezastaví před ničím.”

0000010100063532021709090387265204379449

Tomáš Horváth - Ksperov príbeh

Ozvalo sa zvonenie. Strhol sa. Vždy sa pri takýchto šokoch strhol. Preto si už dávno dal odpojiť telefón. Vždy niekto neočakávane zavolal. A otravoval. Aby niekam išiel, niečo urobil. Dával sa zapierať. Sebou samým, lebo býval sám.

Kto otravuje, vychytilo ho ku dverám.

Prudko otvoril, až osoba stojaca pred dverami v temnej chodbe vystrašene uskočila dozadu.

"Čo je?!" zrúkol.

"Prepáčte," ženský hlas, "pán... Ksper, som vaša suseda... možno si ma pamätáte..."

"To ste mi prišli oznámiť?" zašepkal, dusiac sa potlačovanou zlosťou. "Že ste moja suseda? Ďakujem pekne, teraz to už konečne viem!!! Či anketa? Či vás poznám?" Nevnímal ju.

"Nie, prepáčte.... len som myslela... My z výboru vlastníkov bytov sme mysleli... som tu v ich zastúpení..."

"Vety teda radíte dosť nelogicky," otočil sa jej napoly chrbtom.

"Len... že či sa vám náhodou niečo nestalo," došla jej už trpezlivosť, bolo to poznať na tóne jej hlasu.

"Stalo sa," zvrieskol, "stále sa mi niečo stáva, stále sa niečo prihodí. Nadýchnem sa, vydýchnem, idem na záchod..."

"Len že ste už mesiac nevyšli z bytu, len preto..."

"A čo vás do toho?" prestával sa kontrolovať. "Čo vás do toho, vážená? Ja ak chcem, nemusím z bytu vyjsť ani rok! A ak budem chcieť, nemusím z bytu vyjsť vôbec ! Vôbec nikdy!"

"Isteže, isteže," obranný tón. "Nehnevajte sa, že som vás vyrušila."

"Vyzerám ako človek, ktorý sa nehnevá, že ste ho vyrušili? Vyzerám práve teraz ako človek, ktorý sa bohovsky teší, že ste mu crngli? Doriti, odtrhol som sa od rodiny, prerušil som všetky kontakty, spálil všetky mosty... koľko mi to dalo roboty, kým ma sem konečne prestala chodiť otravovať dcéra... všelijakí bratranci... teta zo šiesteho kolena... manželka mi našťastie zomrela, inak by sem chodila otravovať aj ona... a matka... kým pochopili, že nikoho z nich už nikdy nechcem vidieť... a vy... akurát vás by som mal... vyrušujete ma!!!" zreval.

"Vy máte matku..." prekvapene vydýchla.

"A čo vás do toho!" zreval a zabuchol. A už skrz zabuchnuté dvere kričal: "Neopovážte sa! Rozumiete? Už nikdy viac sa neopovážte! Ma vyrušovať! Odkážte to tomu celému vášmu zasratému výboru! Nikdy, jasné! Aj keby som bol mŕtvy! Kým platím za byt a daň z nehnuteľnosti, nič nikoho do mňa nie je, jasné?!"

Vyčerpane sa dotackal do postele.

Druhý deň vyšiel von. Na nákupy.

Vyšiel zo supermarketu s naplneným vozíkom. Všetci tam mali pristavené autá a vyberali veci z vozíkov do kufrov. On sa vydal na jeden a polkilometrovú cestu s vozíkom domov.

Niekto mu začal nadávať, že blokuje pätnásť minút výťah, ako doň vykladal nákup (vozíček sa nezmestil do výťahu), ale okríkol ho. Zaregistroval akési malé dievčatko, ako sa na jeho krik rozplakalo. Debilné deti! Deti by mali strieľať. Jedno zamrnčanie, jedno odvrávanie, nehovoriac už o neuposlúchnutí, a bum, guľka do čela. Za opätovné nezdoby dum-dum do bruška. Nákupný vozík potom nechal vo vestibule domu.

Dôchodok mu nabiehal na účet.

Áno, mal ešte matku. A určite tú starú ženu nepresvedčil svojimi výbuchmi nenávisti a opakovaným definitívnym zavrhnutím, že za ním prestala chodiť. Trpela totiž sklerózou a jeho vždy znovu slávnostným tónom opakované slová "definitívne sa ťa zriekam, nie si viac mojou matkou", si nikdy nezapamätala. O dva dni stála tá vetchá, krehká postava znovu pred jeho dvermi a reumaticky pokrúteným prstom pozorne stláčala zvonček, akoby jej to robilo radosť.

Vyzerala už aspoň desať rokov, že nedožije ďalšieho dňa, a stále mu práve na ten ďalší deň znovu a znovu zvonila pri dverách, objímala ho a stále mu hovorila, ako ho ľúbi. Môj synček, moje dieťatko! Nežne mu hrabkala pokrútenými prstami v šedivých, preriedených vlasoch. Keď si prvý raz povedal "r"! Vo svojom mene! Ksper! Prinášala mu v obedári teplé jedlá, aké sa jej ešte podarilo navariť s postupujúcou Alzheimerovou chorobou (bol to pozostatok jej dávneho vychýreného kuchárskeho umenia), ktoré vzápätí pred ňou sadisticky vylieval do záchoda (matka trasľavo, žalostne plakala), a ona na druhý deň vždy znovu a znovu...

"Prečo ma nechceš, synček? Prečo ma nemáš rád? Starala som sa o teba..." plakávala.

"Ha, kto to kedy videl?" rozčuľoval sa. "Aby mal šesťdesiatsedemročný človek matku? Veď je to na smiech... aj tá sprostá suseda sa čudovala."

Potom začal matku tvrdo, neľútostne mlátiť, ale aj tak chodila. A nepamätala si to, len sa mu sťažovala, že ju akosi bolia kosti a chrbát, asi lámka, s tým, aby ju poľutoval, a tuto hľa, z ničoho nič sa ti jej objavil monokel pod okom. Potom prestal matku tvrdo, neľútostne mlátiť. Aj tak chodila. Vyrušovať.

Ale teraz už vyše mesiaca za ním nebola, zrejme sa jej zdravotný stav podstatne zhoršil, alebo zomrela. A neodvážili sa mu poslať parte, kvitoval s uspokojením.

Zadýchal sa, ako povyvlačoval všetku tú potravu z výťahu. Napchal celú mrazničku. Ha, to sú zásoby! Určite na viac než mesiac! Môžete sa čudovať, výbor vlastníkov!

Zmrazené mäso ho chladilo na rukách, krv v pevnom skupenstve. Byt, elektrinu (telefón už nemal) platil prevodom z účtu. A združené inkaso. Vôbec sa nemusel trepať niekam von na poštu.

Ležal v posteli a s rozkošou do úst vložil posledný opražený zemiačik. Mohol si dovoliť jedávať aj v posteli, nik ho nebuzeroval.

Aj fajčil, hoci to bolo nezdravé.

Ešte raz prešiel cez predsieň k vchodovým dverám a uspokojene hľadel na stenu. Imaginárne sa preniesol na chodbu a videl svoje dvere zvonku. Áno, zvonku vyzerali ako normálne dvere, bezpečnostné dvere, ktoré sa otvárajú. A ešte mu zostalo niekoľko tehál a trochu malty. Plastové okná, ako skontroloval, ho nepriedušne izolovali od vonkajšieho sveta. Priliehali úplne na chlp. Dokonca k nemu minulý týždeň nedolietol ani závan, žiaden zápach, keď horel vedľajší barák. Podpálil ho, ako sa vracal s vozíkom z nákupu, aby si to overil. Hasičskú sirénu počul, ako keby prichádzajúcu z nekonečnej vzdialenosti, priam z morského dna.

Posledný opražený zemiačik.

Napriek všetkému ešte zašiel do kúpeľne, prekonal odpor a natrel sa ostro raziacimi vonnými olejmi.

Zo sveta, ku ktorému už nepatril, počul - opäť v nekonečnej vzdialenosti - ako sa pohol výťah. Bol to charakteristický zvuk, ktorým žili nie chodby (od tých sa plne izoloval), ale múry tohto domu. A tak mu to nevadilo. Zrazu začul, ako sa v stene sype štrk.

Bol to zvláštny, záhadný zvuk, ktorý už niekoľkokrát počul, často v polospánku, preto si najskôr myslel, že ide o halucináciu. Ale bol to reálny zvuk (raz ho začul úplne pri zmysloch), popri stene jeho spálne musela viesť akási odpadová šachta.

Ozvalo sa spláchnutie záchodu. Uňho doma. Usmial sa. Žil sám. Aj jeho záchod si už teraz žije sám.

Zapálené svetlo, takmer nesmrteľná šetriaca žiarovka. Chladnička, ktorá sa sama odmrazuje. Zapnutý televízor SONY, ktorý sa nikdy nepokazí. V určitých časových intervaloch sa večer zapínal časový spínač, ktorý zapaľoval malú žiarovku za rybím okom vo vchodových dverách. Zvonka to vyzeralo, ako keby sa v predsieni svietilo. Bola to imaginárna predsieň, hneď za priezorom vo dverách bol totiž múr. Ha, a pevný múr, sartrovský, vlastnoručne ho vystaval.

Posledný opražený zemiačik. Ľahol si do postele. Dôchodok mu nabieha na účet. Združené inkaso bezhotovostne. Dal platobný príkaz, aby si príslušné inštitúcie sťahovali vždy aktuálnu sumu. So zmenou zálohových platieb nebol problém, elektrárne, správcovská spoločnosť, SIPO si vždy stiahli potrebnú sumu. Dôchodky vláda zvyšuje úmerne k rastu životných nákladov. Naposledy mu pridali pred tromi rokmi. S uspokojením si vydýchol.

Účty, bezhotovostné platby, prevody z účtu na účet budú navzájom komunikovať. Jeho sa nik neodváži obťažovať. Nebude reagovať na zvonenie, to nie je povinný. V jeho byte (bude to vidieť aj z ulice - ďalší spínač) sa svieti. A nesvieti sa každý deň v tom istom čase, ale spínač je ovládaný generátorom náhodných čísel. Bude imitovať aleatorickosť života samého. Ani záchod sa automaticky nesplachuje v úplne pravidelných intervaloch. Ale ráno sa spláchnuť nikdy nezabudne. Má pravidelnú stolicu, aspoň imaginárne.

Tie dvere nevyrazia. To sa im nepodarí. Múr, ten by mohli vyraziť jedine tou guľou, ktorou sa búrajú domy. Raz zbúrajú aj tento, ale on v ňom zostane ako Firs. Je sluhom tohto svojho bytu, veď ho odkúpil od mestskej časti za zostatkovú hodnotu. Alebo ešte je možnosť, že by sa mohli prevŕtať, ale nebudú mať dôvod, veď účty predsa platí. Aj keď tento dom už dávno bude jestvovať iba na fotkách - a vlastne ani tam nie, veď kto by fotil tento činžiak? - jeho účty stále budú. Bankovníctvo je kontinuita, to je stará zásada. Všetko mal vysporiadané, všetky majetkovo-právne vzťahy (a iné vzťahy už nemal, pretože ich predtým prerušil), takže ho nikam nebudú môcť predvolávať. Bol na poriadku, ako sa vraví. Áno, má právo voliť prezidenta, aj právo účasti na referende o predčasných voľbách, ale čo je dôležité: právo, nie povinnosť.

Musel sa zasmiať pri myšlienke na to, ako si bude nejaký úradník zo sociálnej poisťovne trieskať hlavu o stôl. A tá hlava potom určite aj padne. To ste si nevšimli v počítačoch, že ten človek, ten Ksper, má už stošesťdesiatdeväť rokov? A nebolo vám to nápadné? Že už červy dávno žijú aj z Kaníka - to bola jeho jediná spoľahlivá investícia - ktorý to všetko rozbehol, a vtedy to bol ešte pomerne mladý človek so začínajúcou plešinou? A že tento dôchodca, tento nesmrteľný dôchodca, tento Cagliostro dôchodkovej reformy ešte stále žije? Keď si už dávno nikto nespomenie na nejakého manažérskeho ministra zdravotníctva, ktorý chcel zaviesť trhové hospodárstvo s onkologickými službami?

Ale veď susedia sa nesťažovali na žiadny zápach, argumentuje plačlivo. Bol to taký pokojný starý pán, povedala im suseda od vedľajších dverí. Keď na ňu udreli, kedy ho vôbec videla, musela nesmierne tuho premýšľať... premýšľala, lámala si hlavu, a nakoniec musela priznať, že ho asi ani nikdy nevidela, hoci možno áno.... ale jej nebohá mamička, tá ho predsa videla... spomínala to, išiel s takým vozíčkom z nákupu - áno! áno! vtedy ho stretla, vtedy ho stretla aj ona sama, áno, videla ho na vlastné oči!!! - a jej vlastné oči sa jej rozžiaria: pred výťahom, niekto mu hovoril, že blokuje výťah, taký milý starší pán, bola vtedy ešte malá... Pamätá si to veľmi dobre, lebo sa akurát vtedy pocikala a pustila sa do plaču, že je mokrá. To dieťa, pani, to je vaša vnučka? významne položí otázku zamestnanec poisťovne.

Posledný opražený zemiačik. Rozlieval sa mu po jazyku a podnebí. Cítil takú nevýslovne blaženú malátnosť. Už nikdy čakanie u lekára. Už nikdy ho nikto nebude vyrušovať. Telefonáty, zvonenie, to všetko prestane. Niektorí dôchodcovia-debili si ťažkali, že keď zaplatia účty za byt a elektrinu, nezostane im vôbec na jedlo, nevraviac o liekoch. A načo, preboha? pohŕdavo si odfrkol Ksper. Stačí platiť účty, a nie mrhať peniazmi na jedlo. Čo človek zje, to napokon aj tak skončí v záchode.

Tie vonné oleje boli úplne zbytočné, keď vtedy necítil ten zápach dymu. Veď účty platí. Bez ohľadu na to, že nie je.

http://www.zionmag.org/text.php?id=1537

0000010100063532021709090387265203887155

Citujem, teda som v tom

Rozhovor Tomáša Horvátha pre denník SME

Tomáš Horváth tvrdí, že keď sa nič nedeje, najlepšie to rozbehnú citáty: „Akcia nemusí byť podmienená vždy len zámienkou – napríklad, že musíme odstrániť človeka preto, lebo to je nepriateľský špión,“ hovorí. Práve citát vraj naznačuje, že sa niečo ide diať, a nehovorí, prečo. Prečo by to tak nemohlo byť?

Kríženec Sherlocka Holmesa a markíza de Sade, štrukturalista, psychopatický grafoman, dokonca úchylák. Akosi zľahka sa kritika vyjadruje o TOMÁŠOVI HORVÁTHOVI, najmladšom autorovi, zaradenom v Slovníku slovenských spisovateľov. Ten ju však s rovnakou ľahkosťou prijíma. Nepoužíva pritom dokonca ani pseudonym, v novšej slovenskej literatúre taký obľúbený. Identite a čitateľom prešiel cez rozum inak: citátmi. Ako ozajstný literárny vedec s nimi pracuje, aj keď práve nepíše knihu. Že prekladal aj hru Štvrtá sestra, ktorú v Činohre SND režíroval jeho otec Emil Horváth, vraj netreba spomínať.

Cítili ste niekedy potrebu odlíšiť sa od svojho otca?

Nikdy som nad tým nerozmýšľal. Neviem, či chcete, aby som hovoril, že mal byť už dávno v Hollywoode. Alebo že to, čo zvládne Michael Douglas, zvládne v pohode, a to, čo Jack Nicholson, až v šesťdesiatke.

Médiami ste doteraz pohŕdali. Čo zrazu taká zmena?

To je moja mediálna stratégia. Som Robbie Williams slovenskej literatúry. Keby som bol dal rozhovor hneď po prvej knihe, nevzbudil by som taký záujem. Inak, v literatúre fungujem už skoro jedenásť rokov. Žeby som práve prerazil do médií?

Ste dobrou potravou pre literárnych kritikov. Neprekáža vám to?

Nedá sa povedať, že by som literárnych kritikov vyslovene neznášal. Ale že by som sa z ich recenzií nejako poučil, to tiež nie. V súkromí to môžu byť fajn chlapíci, ale nechávajú si platiť za svoj zlý vkus. Byť kritikom totiž znamená mať zlý vkus.

Vás literárna kritika neposúva v tvorbe?

Nemyslím si, že by ma učila písať alebo ma motivovala k tomu, čo mám vylepšiť alebo robiť inak. Keď čítam texty o tom, či je môj text zlý alebo dobrý, nič mi to nehovorí. O to viac ma však zaujímajú jeho rôzne interpretácie. Pamätám si, ako som kedysi veľmi dávno poslal do jednej divadelnej súťaže hru. Divadelná vedkyňa, ktorá na ňu napísala posudok, v nej našla celkom iný príbeh, než som tam vložil ja. Keď som si ju znova prečítal, musel som uznať: áno, dá sa to prečítať aj takto. Dodnes ma fascinuje, keď interpretačný zásah dodáva dielu iné významy. To mám rád.

Ste zvedavý aj na to, ako vníma vaše diela obyčajný čitateľ?

Neviem, čo je to obyčajný čitateľ. Šofér trolejbusu, úradník v banke, literárny vedec alebo dieťa? Potenciálne to môže byť hocikto z nich. Ja sa snažím robiť aj transformácie populárnych žánrov prístupných širokej čitateľskej obci. Chcem, aby moje texty boli pútavé, napínavé aj dobre vystavané.

Neocitá sa váš text v zajatí vašej vlastnej autorskej stratégie?

Text je kultúrny, jazykový výtvor. Každý je napísaný nejakým jazykom, má nejakú štruktúru a ak je epický, vystupujú v ňom postavy, má dej. Má určité žánrové konvencie, z ktorých môže, samozrejme, vybočiť. V tomto zmysle je pre mňa prirodzenosť v literárnych textoch skôr otázkou toho, že svojou umelosťou môžu produkovať dojem prirodzenosti.

Čiže ide o kultivovanie textu. Myslíte si, že by sa tým čitateľ mal zaoberať?

Keď chce, môže: kultúra písania je okrem iného aj otázkou autorských práv a ich porušovania. Keď odniekiaľ autor odpíše od slova do slova nejakú vetu a vydáva to ako svoju myšlienku len preto, lebo sa s ňou stotožňuje, je to vlastne neseriózny plagiát. Keď napíše detektívku v konvenciách literárneho žánru, v akých existuje už sto rokov, na to sa autorské práva nevzťahujú. Nad tým by bolo dobré pouvažovať.

Akoby ste nepriamo hovorili čitateľovi, že všetko je iba citovaním niečoho, čo tu už bolo. Že by toto mohla byť cesta k autorskej originalite?

Neuvažujem v kategóriách originality. Žiadnu cudziu vetu som však nikdy nevydával za vlastnú.

O to viac sa vo vašich dielach objavujú citáty.

Tie sa vynárajú spontánne, ale vystupujú ako dejové segmenty. Rozbiehajú akciu. Keď sa nič nedeje, treba niečo vymyslieť preto, aby sa dialo. A citát sa na to dá dobre využiť. Naznačuje, že sa niečo ide diať, ale nehovorí, prečo. Veď akcia nemusí byť vždy podmienená len zámienkou. Prečo by mal na všetko existovať dôvod – napríklad, že musíme odstrániť človeka preto, lebo to je nepriateľský špión. Prečo sa to nedá len tak?

Čo by ste urobili, keby sa vám do ruky dostal text, v ktorom by autor postupoval veľmi podobne ako vy?

Bola by to pre mňa veľká česť. Ale dokopal by som ho. (Smiech.)

Kritika sa o vás vyjadrila aj ako o psychopatovi.

K tomu môžem iba zacitovať: režisér Tarantino v jednom rozhovore povedal – ‚Som rasista, som zabijak. Seriem na to, jasné?‘ Tak nejako je to aj so mnou.

Nie je to občas bolestné, pohybovať sa na hranici normálnosti?

Pokladám za základný problém, keď sa z literárneho textu vyvodzujú nejaké poznatky a štúdie o osobnosti autora. Myslím si, že je to metodologicky pochybné. Ak je nejaká dávka psychopatie v literárnom texte, tak je na úrovni významu toho textu.

Takže aj keď nezneužívate cudzie myšlienky, s vlastným textom nesúvisíte?

Súvisím, ale skôr v teoretickej rovine. Analógiu si uvedomujem, ak chcem napísať dobrý literárnovedný text o inom texte. Musí sa mi páčiť, musí ma vzrušovať. Nasilu ho nečítam, a potom ho ani nehodnotím. V opačnom prípade si pripadám ako režisér, ktorý si vyberie hru, ktorá sa mu nepáči, a potom ju naštuduje iba preto, aby na javisku dokázal, aká je zlá.

Akú emóciu by v čitateľovi mohla vyvolať vaša posledná kniha Divák?

Dúfam, že bude v napätí, akým smerom dej zabočí, že si bude lámať hlavu s tajomstvom, ktoré preniká text. Ale samozrejme, text sa mu môže aj nepáčiť, hlavne ak to bude literárny kritik. Inak názor, či sa niekomu nejaká kniha páči alebo nepáči, má zhruba takú preukaznosť, ako to, či dotyčný má rád černohorský rezeň a neznáša špenát. Ja osobne špenát neznášam, ale za písanie o tomto názore neberiem peniaze.

Keď autor vidí vo svojom texte stále konštrukciu, nehrozí, že sa z neho stane písací stroj?

Toho sa neobávam. Písaním sa neživím, ani nepíšem na objednávku. Možno by som to aj rád robil, ale nedokážem to. Píšem naozaj len vtedy, keď sa mi chce. Je to vášeň a zároveň skúška mojich schopností.

Ako sa vnímate vy sám?

Čo sa týka mojej osoby, nemám v byte zóny, do ktorých by som nemohol vstúpiť. Pokiaľ hovoríme o mojej tvorbe, nie je to dôležité. V literatúre na to môžem použiť vnútorný monológ. Ako určitý literárny postup.

Takže prirodzenosť neexistuje?

Čo je to prirodzenosť? To, že človek behá pred svetom nahý? Myslím si, že nejde o to, či prirodzenosť existuje, ale skôr o to, kto ten termín používa, kedy, prečo, v akom diskurze a čo tým chce dosiahnuť. Je to skôr argumentačné zaklínadlo, ktorým sa dá niečo dosiahnuť. Takzvané prirodzené texty sú primerané približne výlevom duše šestnásťročných dievčat a väčšinou sú veľmi konvenčné.

Písali ste niekedy aj tak?

Hej, kedysi som písaval básničky a myslel som si, že píšem úžasné metafory, a to som nečítal ani Fabryho. Písaním som sa začal baviť, ešte keď som mal sedem rokov. Mama mi moje detské texty odložila a keď som si ich nedávno pozrel, zistil som, že už vtedy išlo o produkciu. Našiel som tam napríklad prepis o Aladinovej zázračnej lampe, pokus o námornícky román, o thriller. Keď som mal tak pätnásť-šestnásť, pokúšal som sa o klasické anglické detektívky, poviedky, neskôr navyše v intenciách drsnej školy.

Dá sa povedať, že vašou doménou je divadlo?

Hej. Keď píšem dynamický dejový text, ktorý je založený na dialógoch, akosi prirodzene z neho vyplynie divadelná hra. V knihe Divák, ktorej dej sa v divadle odohráva, stojí fikcia a skutočnosť v kontraste, ale tiež je to vedomý konštrukt. Veď napokon, každá spravodajská akcia je nainscenovaná. Hra preniká do všetkých štruktúr života.

Je nejaké miesto, kam neprenikne?

To nie je problém, nad ktorým by som si lámal hlavu. Skutočnosť je konštrukt a ja sa s ňou v diele pohrávam.

A čo ľudské vnútro?

Aj s vnútrom je to podobne. Každý človek existuje v istej spoločenskej situácii, používa istý jazyk, myslí v istých historických kategóriách v určitom období. Hovorí sa tomu konštitúcia subjektu.

Rýpete sa v psychike svojich literárnych postáv?

Psychika literárnej postavy je vykonštruovaná. Vnútro postavy v texte tam iba hrá svoju úlohu v rámci štruktúry textu.

Uhýbate?

Máte pravdu, priznávam. Moje texty sú mojím intímnym denníčkom.

Takže si robíte srandu?

To by som sa neodvážil.

Mali by ste teda rýchlo vysloviť svoje životné krédo.

Rob druhým to, čo nechceš, aby oni robili tebe. Vtedy medziľudské vzťahy nadobúdajú grády, začínajú byť zaujímavé.

Eva Andrejčáková
SME, 21. 6. 2003, príloha Víkend

0000010100063532021709090387265203885023

Zo zákulisia
Tomáš Horváth

“Co mohli dělat?” navázal jsem. “Ten chlap, co jí usekl hlavu,
měl asi dva metry, sto čtyřicet kilo a u sebe dva lugery.
Ti ostatní měli M-16ky. Byli to všechno váleční veteráni...”
Hunter S. Thompson: Strach a hnus v Las Vegas

Charlie sedel s Codym za stolom, Charlie kývol na čašníka, ktorý zbieral zo stolov krígle. Pár tuňákov z lazov sa opieralo o barpult. “Dve pirane, a dobre ostré,” povedal Charlie.

“Prepáčte,” povedal čašník, potetovaný, na kožu vyholený mlaďas, “ale nebolo by korektné, keby som vás obslúžil a priniesol vám pitie k stolu, keď ostatní čakajú za pultom.”

“Fuck ya,” povedal Charlie Sheen a išiel sa postaviť do radu k pultu. Niečo z tvrďasa, ktorého hral, prešlo aj naňho.

Po desiatich minútach sa Charlie vrátil s dvomi piraňami k stolu, kde Cody práve diskutoval s Oral-Fuckin’-Strategy. Chlapsky potisol stolom Codymu nazelenalý pohár, ktorý sa v Codyho ruke takmer stratil. Codyho vybrali do tej úlohy preto, aby nemuseli poprosiť nejakého obéznejšieho otecka sporiadanej rodiny, aby si nechal pol roka rásť bradu a vlasy a potom sa obliekol do kože a cvokov a urobil si vodičák na Harley-Davidsona, keďže zatiaľ tlačil iba rodinnú limuzínu: Cody bol bývalým členom legendárneho motorkárskeho gangu Hell’s Angels. Bol to typický heavy-metalový ťažký kaliber, meter deväťdesiatpäť, brucho ako pivný sud, brada a dlhé vlasy, kožená bunda obíjaná cvočkami.

“Máš, Cody?” spýtala sa Oral-Fuckin’-Strategy.

“Sto doláčov,” podal jej Cody sáčok s bielym práškom. “Vyfajčím ťa, Cody,” povedala prosebne Oral-Fuckin’-Strategy. “Za ten sáčok štyrikrát.”

“Odjeb!” zreval Cody a vytrhol jej sáčik, “prachy alebo hovno!” Hodil do seba pobúrene piraňu. Odkedy ho ako typíka vyberali za grázlov do filmov, bývalí kámoši si o ňom mysleli, že má skurvene veľa prachov. Ale že si za to musel dať odrezať ucho od Michaela Madsena, alebo že sa za to bude musieť nechať ošťať od Charlieho Sheena, nehovoriac o tej facke, ktorú dostával od Kim Basingerovej vždy, keď ju mal už-už pretiahnuť, a potom znovu a znovu klapka a ďalšia facka, keď to už mal do nej narvať, tak o tom už nikto nehovoril. Tie prachy má skurvene zaslúžene, rozdrvil v rukavici s odstrihnutými prstami pohár. Vyjazdí len jedného Harley-Davidsona, aj keď si ho povykladal diamantmi, vynosí len jednu čiernu koženú bundu, zje len tri rezne a šlahne si iba šesť dávok za deň, to je všetko, čo potrebuje, len na to potrebuje prachy, a všetko ostatné je zbytočné. Mohol by si dovoliť sfetovať sa päťdesiat ráz za deň, ale iba ten jeden deň.

“Veľa som o tebe čítal,” povedal Charlie.

“Kde?” povedal Cody a trochu sa pousmial.

“U Huntera S. Thompsona,” vytiahol sa Charlie Sheen.

“To bol strašný kokot,” povedal Cody.

“Veď ste mu aj pojazdili po hrudníku,” zasmial sa tvrdo Charlie, akoby sám už pojazdil harleym po hrudníku všakovakým čurákom.

“Ten maník sa medzi nás votrel,” zasmial sa Cody a plieskal sa po predlaktí, “a potom nám zrazu ukazuje nejakú posratú knihu, na ktorej obale je harleyka. A čuráci z gangu si v tom listujú a vykrikujú: tu som ja! Aj ty si tu, Cody! A tu je ten záťah na Salingerovu farmu, ten ohňostroj z kravských lajen na riti jeho ženskej! A ja som bol vtedy plonk,” povedal smutne Cody, “nebol som ešte hercom ako teraz, a nezdieľal som tak nekriticky nadšenie čurákov z gangu. Vravím: Hunty, ty si za tú posratú knihu dostal prachy. Ty si dostal prachy za to, že píšeš o mne. Ty si zarobil na mne, Hunty. Takže dones z dragstóru nejaké plechovky piva pre mňa aj pre chlapcov. Hunty, a mne aj pukance. On to bol strašný škrob; povedal, že tú posratú knihu napísal on sám, a že teda my z toho nebudeme mať ani to jedno posraté pivo. To je ten váš podiel, povedal. Bol to skrblík, ktorý nechal po sebe za dve pivá jazdiť harleykou. Skopali sme ho a ja som mu prešiel mašinou cez rebrá, ešte aj na tom zarobil, jebol to ako dodatok k tej knihe. Ja som hneď vedel, že on neni náš, vždy bol príliš mäkký. Do bitky išiel len v nevyhnutných prípadoch, keď sa tomu nedalo vyhnúť. Ako keby to nebola skurvene dobrá zábava. A jaký ten pičus bol vysratý z drog, že mu ich nájdu!”

“Strach a hnus v Las Vegas,” prikývol Charlie.

“A bol to preňho zážitok, ako keď dvanásťročný chlapec pretiahne svoju prvú holku, nenavykol si proste na drogy ako na súčasť života, ale bol to taký ten nedeľný narkoman.” Cody si šlahol dávku, keď konečne našiel ešte nepoužitú žilu. “Well, takže o chvíľu ma to ideš dojebať?” priateľsky sa zazubil na Charlieho.

Charlie hral nekompromisného policajta, ktorý sa votrie do motorkárskeho gangu, a keď si musí utvrdiť autoritu medzi ostatnými, dokázať, že nie je fízel a že je dostatočne tvrdý, dojebe Codyho, tvrdého motorkára, ako psa a nakoniec sa naňho vyští. Ostatní skonštatujú, že Charlie je “skurvene tvrdý”, a Charlie získa poprednú pozíciu v gangu. Vodcu gangu hral Codyho starý známy Michael Madsen (“totally mad”, ako ho nazval Quentin), ktorý práve vysvetľoval čašníkovi s otvorenou lebkou, že ho nemučí zato, že mu odmietol doniesť drink ku stolu: “Ja ťa mučím bezdôvodne. Nemusíš mi nosiť žiadny drink, kámo.”

“So here we are Irish in America!” zreval Cody a odkopol stoličku. Charlie nechápal, čo sa deje. Až potom uvidel červené tričko a tmavé okuliare so žltými sklami. Cody stál a provokačne sa chechtal. “Ty sarajevský sráč! Hale-hále, halelúja!” napodobňoval ho Cody, “Natrhnem ti tú tvoju írsku katolícku prdel! Urobím ti tu nedeľu krvavú nedeľu! Ty budeš spievať o Kingovi, ty, ktorý si Harlem videl akurát tak v názve svojho posratého singlu!” Cody si odmotával z pásu reťaz.

Bono sa vyplašene obzeral, už vstúpil aj The Edge v priľnavom telovom kostýme s nakreslenými svalmi. Chytil Bona za lakeť a naznačoval mu, aby vypadli, lebo sa mu vidí, že tu môžu parádne schytať na piču. “Ty tiež!” zbliakol Cody. Takto, keď ho zároveň nepremietali na gigantickú obrazovku, sa zdal Charliemu Bono Vox takmer nepatrný, že by si ho ani nevšimol, keby Cody nemal neomylný čuch na toho čuráka. Naposledy vyzeral s tou briadkou a v čapici ako Lenin.

Popové megastars sa vytratili. “Well, ideme na to, Charlie,” kývol Cody na Charlieho Sheena.

*
“Skončil si?” spýtal sa Charlie. “Skončil si, kurva?” V tej chvíli mu Cody prijebal. Charlie sa zosunul na zem, zrazil pritom jednu mašinu. Okamžite sa okolo nich vytvoril kruh. Oral-Fuckin’-Strategy nadšene zjačala. “Zabi ho, Cody! Skurvene ho zabi!” Cody rozďavil pery, ukázal zuby a zreval ako Hulk Hogan, keď ho Charlie zo zeme kopol do gúľ. Cody teraz ručal od bolesti. Charlie sa postavil, zhodil pritom ďalšiu motorku, oprel sa o jedného motorkára, hľadal rovnováhu. Potom zasadil Codymu tvrdý hák na bradu. Codymu pohlo hlavou asi päť centimetrov dozadu. Charlie sa rozohnal a napálil mu to z celej sily päsťou do nosa. “Dobre, dosť!” zvolal Quentin, Cody a Charlie zostali stáť. Skriptka šplechla Codymu do ksichtu za vandel kečupu. Quentina akási spružina vymrštila z režisérskej stoličky.

“Všimla si si tu niekde, keď si sem vošla, nápis Vitajte v Disneylande?” utrhol sa na ňu Quentin.

“Čo to má...” vyvalila skriptka kukuč.

“Všimla si si tu nápis Vitajte v skurvenom Disneylande?”

“Nie...”

“A vieš prečo?” spýtal sa Quentin. “Vieš prečo?”

“Prečo...” Skriptka sa zdala zmätená.

“Pretože tu žiadny nie je.” Quentin sa začal prechádzať okolo kamery. “Pretože toto nie je žiadny skurvený Disneyland. Pretože tu nemá Tom hlavu ako zemiakovú placku, keď mu po nej Jerry jebne kladivom. Pretože tu nechce Goofy ošústať Strýčka Skrblíka, a ak toto skurvene nepochopíš, tak ťa ojebem!!!”

Skriptka stála.

“Chcem natrhnuté obočie!” zreval Quentin, “Chcem trhajúce sa živé mäso, chcem bolesť!” Codyho si zobrali do práce maskérky.

“Ostrú, vyjebane!” zakričal Quentin a Cody ju napálil Charliemu rovno na solar. Charlie zalapal po dychu. Jeho hlava sa dostala tesne ku Codyho, drbol mu čelom do nosa (Cody sa musel trošku skloniť, aby to Charliemu vyšlo). Cody padol na kolená. Charlie sa rozbehol a kopol Codyho do sánky. Charlieho topánka minula Codyho hlavu asi o pol metra. Ďalší hák na sánku takisto. Cody teraz ležal na zemi a Charlie nad ním mával rukou, zaťatou do päste. Z piatich metrov to vyzeralo, ako keby Codyho mlátil. Potom sa Charlie tváril, že si rozopína nohavice – zaberali ho zozadu – a vytiahol z vrecka plastikovú fľaštičku. Stlačil ju a na Codyho sa spustil jemný prúd vody.

*
Dali si dve pirane. “Som unavený ako pes,” povedal Cody.

“Ty máš aspoň zajtra voľno,” povedal Charlie, “ale čo ja, ja hrám hlavnú úlohu.”

Vyšli z baru a pomaly sa poberali k prívesom. “Charlie...” ozval sa Cody. “Chcem ti niečo povedať.”

Charlie sa otočil a vtedy ju nakúpil do sánky. Hlava mu narazila o príves. Ako sa viezol dole, Cody ho kopol do brucha. Jeho okovaná hellsangelsovská čižma neminula o pol metra Charlieho brucho. Charliemu vyrazilo dych a následne ho naplo na zvracanie. Cody mu práve zlomil päsťou nos. Charlie bol ponorený v tme – nevedel, ako dlho – a keď sa mu čierny závoj začal odostierať, postupne pred sebou uzrel (skladalo sa mu to ako puzzle) niečo ako obrovský hasák. V tej chvíli mu zaplo, že má ten gigantický čurák tesne pred ksichtom, ale v takej vzdialenosti, aby po ňom nemohol seknúť zubami. V polovedomí vnímal piercing na predkožke.

“Ja viem, že to bol len film,” povedal Cody, “ale aj tak... Je to ponižujúce, aby ma akože zmlátil sráč, ktorého by som spráskal s pravou rukou priviazanou o chrbát.”

Štipľavý, acetónom páchnuci prúd vpálil Charliemu do očí skôr, než stihol zavrieť viečka. Mal pocit, že má ústa vyprahnuté ako púšť, otvoril ich, slaný teplý prúd ich aspoň trochu zvlažoval. “Mohol som to urobiť pred celým štábom, Charlie,” doľahol k nemu Codyho hlas zo zvláštnej diaľky, akoby situovanej hneď vedľa neho, “ale toto je iba medzi nami dvomi. Iba ty a ja, Charlie. Pamätaj na to. Starý dobrý Kouďák nikomu nepovie: Hej, men, v skutočnosti to bolo trochu ináč ako na obrazovke.”

Charlie ležal, opretý hlavou o príves. Zdalo sa mu, že je to jeho príves, ale bol strašne unavený: rozhodol sa, že si pospí takto, vonku, príves ako vankúš. Mierny vánok mu chladil mokré sluchy. “Háj, Charlie,” povedala Oral-Fuckin’-Strategy. “Vyfajčím ťa, chceš? Za dvadsať doláčov. Vyfajčím ťa double.”

Cody si spokojne odgrgol do periny v prívese, ktorý mu prepožičala filmová spoločnosť počas nakrúcania. Azda si tí debilní diváci nemyslia, že brutálny motorkár z obrazovky to iba hrá, a že keď sa vypnú kamery, je z neho dobrácky moletný strejda. Cody si glgol whisky a natiahol ruku po telefóne. Hrubými prstami vyťukával číslo do iného prívesu. Mal príjemný pocit ako za starých čias – hánky ho lahodne boleli. Uvedomoval si, že je neskoro, a tak čakal dlhšie, kým povedal:

“Mike... tu je Cody. Nemohli by sme sa stretnúť?”

STARRING:

Charlie Sheen
Hunter S. Thompson
Michael Madsen
and
Kim Basinger as Oral-Fuckin’-Strategy

SPECIAL THANKS TO THE GUEST STARS:

Bono
and The Edge from U2

SCREENPLAY BY:

Život sám

DIRECTED BY:

Tarantullo

SINGLES OF U2 QUOTED BY CODY:

Pride (In the Name of Love)
Sunday Bloody Sunday
Angel of Harlem
Haleluia
Miss Sarajevo

(Z knihy Tomáš Horváth: Zverstvo, KK Bagala Levice 2000)

0000010100063532021709090387265203872655

Tomáš Horváth: Zrurirorizozi

I.

Dve izby – útulná spálňa a obývačka. Kuchynka, predsieň, kúpeľňa, toaleta. Tam sa cíti bezpečne. V tomto byte trávi mnoho času; čím najviac, nakoľko je to len možné. Pozná každú ryhu na stene; puknutá maľovka v spálni môže byť psom, kozou alebo napríklad zohnutým človekom; a pritom ani netreba zmeniť uhol pohľadu, treba sa len vedieť ináč pozerať.

Jeho byt sa nachádza vo veľkej modernej a rozsiahlej budove, v ktorej je množstvo bytových jednotiek – nepozná tvary iných bytov, ani výmery (prípadne počet izieb), nevie, či je jeho byt v tejto veľkostavbe zopakovaný – a koľkokrát. So susedmi z tohto veľkomesta bytov sa vlastne ani nepozná, ba zdá sa mu, že sú to neustále iní ľudia. (Aspoň tí z bytov okolo jeho bytu.) Náročky sa snažil niektorých si zapamätať (niekoho zo svojho poschodia) a priraďovať tých označených ľudí k jednotlivým dverám; je to však problematické, keďže väčší počet ľudí môže patriť k jedným dverám. Nevie taktiež dosť dobre, podľa akého kritéria by mal rozlišovať jednu tvár od inej; aké sú dištinktívne príznaky, podľa ktorých by jednu tvár mohol zahrnúť do určitej triedy tvárí a v nej ju rozlíšiť: nedarí sa mu ani najelementárnejší výkon kategorizácie tvárí. Pomer dolnej časti tváre k hornej (ak ich rozdelí pomyselnou priamkou), vzdialenosť očí od koreňa nosa a situovanie ľavého končeka úst vzhľadom k obočiu – to všetko si vyžaduje viac času, než môže poskytnúť letmé stretnutie. Zdraví ľudí, ktorí naňho prekvapene zažmurkajú a množstvo zvláštnych ľudí zasa zdraví jeho; on nabudúce pozdraví ich dvojníkov a im samotným sa potom už veru nedá nachytať; povie si, že to je iste pasca a nepozdraví človeka, ktorý naňho pozrie tak, akoby ho pozdraviť mal.

Robí mu dosť veľké problémy dostať sa z nákupov domov, často svoj byt hľadá i niekoľko hodín. Dom nachádza poľahky. Len čo sa za ním zatvorí sklenená vchodová brána, strieda výťahy, ktoré pravdepodobne nestúpajú kolmo, vychádza sa nimi všetkými štyrmi stranami; šmýka sa sklzmi určenými pre odpadky, prechádza sieťou bočných schodíšť a medzischodíšť, malými priechodmi pod holým nebom; ešte nedostavanými alebo už búranými traktami so záhadnými nápismi „Nebezpečenstvo“, občas oddychuje v kutici, ktorá je miestom vetvenia sa viacerých chodieb (má problémy s prievanom), na druhej strane zasa nachádza kutice, nachádzajúce sa asi pol úrovne nad chodbou, ktorých účel mu uniká. Najviac ho to zviera, keď prebehuje bočnými chodbami určenými výlučne pre elektrické vedenie: keď počuje záhadne pravidelné šťukanie akéhosi spínača a jemné bzučanie elektriny; potom rýchlo prebieha po rozostavaných trámoch, je mokrý, ak prší, liepa sa po balkónoch. Občas ho na chodbe až zmrazí: myslí si, že je na chodbe, že je to chodba („vyzerá tak“ – ako sa hovorí v reklame na nový Ariel), ale tabuľka mu oznamuje, že sa už nachádza v súkromných priestoroch, počuje predsa žmýkanie práčky a splachovanie záchoda – vtedy vybieha, otvára dvere (modlí sa, aby nevpadol do spálne) a uteká cez akési ateliéry (počuje brechot psa, ktorý môže prenasledovať jeho alebo niečo iné, keď mizne vo vedľajšej chodbe). Múry bytu, v ktorom žije, sú priateľské len zvnútra. Svoj byt nachádza zväčša náhodne.

II.

Keď vychádza na Nákup, najprv hodnú chvíľu sleduje cez priezor vo dverách pohyb na chodbe. Väčšinou býva prázdna, iba raz za čas prejde okolo dverí náhodný (skôr zablúdený) chodec. Občas sa díva do tváre človeku, ktorý prikladá oko k jeho priezoru a nachádza jeho oko. Sem–tam mu zvonia, vtedy stišuje televízor a čaká. Po dlhej chvíli úplného ticha sa zakráda k dverám. Raz bol aj svedkom vraždy; všetko, čo si pamätá, je ruka s ťažkým mužským prsteňom, ako mu trieska do dverí vedľa priezoru; vidí ruku (teraz, keď si na to spomína), ako sa nechtami zadrapuje do lesklého povrchu jeho dverí, akoby ju ktosi odťahoval; počuje tlmené chrčanie, ako keď niekto tají smiech alebo bolesť. Počuje, akoby ktosi nastavil prúd vody zo sprchy proti jeho dverám. Ráno nachádza svoje dvere dôkladne umyté saponátom.

Jeho však neoserú. Vždy vyčkáva o trochu viac, než by to bolo bývalo nevyhnutne nutné; nerád riskuje, radšej sa poistí. Keď prechádza okolo pootvorených dverí iných bytov, ňuchá, snaží sa nazrieť, a oni mu ich zabuchujú. Nebojí sa ani tak krádeže, hoci sa bojí aj toho; nezniesol by pocit, že niekto uvidel jeho kreslo. Sedáva na ňom len on. Ten istý televízor je vystavený vo výklade obchodného domu, ale nik predsa nemusí vedieť, že má práve tento televízor. Vlaste iba typ televízora. A nikto nevie, aký vryp urobil vedľa obrazovky a čo je na ňom zobrazené, nezverí to ani papieru. Musí sa zabezpečiť, aby niekto nevnikol do neho, do toho, čo je ním (puknutá omietka a vryp pri obrazovke sú iba jeho pohľadom), aby ho svojím zvedavým pohľadom neukradol jemu samotnému. Ak sa teda presvedčí a uistí, že je čistý vzduch, opatrne otvára dvere, zaistené retiazkou. Nikdy totiž priezorom neobsiahne celý priestor: chodba je síce pomerne dlhá, ale on už nevidí za roh (a za roh ďalšej chodby) a nevie, kto sa práve vezie vo výťahu a takisto nemôže vidieť niekoho, kto sa prikrčí a pritisne k jeho dverám! Ešte rýchlym pohľadom objíme chodbu, aby mohol včas pribuchnúť (odraziť útočníkovi nos). Urobí tak niekoľko ráz, aby nevedel, kedy skutočne vychádza. Ak sa nazdáva, že je všetko v poriadku, zamyká zvonku. Uisťuje sa, či mu jeden z náhradných kľúčov nezostal zastrčený v zámku tak, že by sa nedalo zvonku otvoriť: Nemohol by sa dostať dovnútra a musel by si hľadať nový byt. Najviac by ho však odradzovala predstava, že dvere raz vyrazia. Kľúč necháva zvnútra v zámku vždy – ale mierne povytiahnutý, aby mohol dvere zvonku pohodlne odomknúť a aby sa zároveň nemusel zdržiavať vsúvaním toho istého kľúča zvnútra, náhradný kľúč len potisne a pohodlne (a rýchlo) zamkne. Je opäť vnútri.

Pokladá za značne nepravdepodobné, že by sa v riskantných, „otvorených“ zlomkoch sekúnd mohlo prihodiť niečo neočakávané. Myslí na akúkoľvek možnosť vopred. Za predpokladu, že sa mu podarí bezpečne uzamknúť byt, dáva sa do rýchlej chôdze. Vpúšťa kľúč do vrecka, náhradný ho chladí na stehnách (ale nie ten náhradný, ktorý zostal povytiahnutý v zámke zvnútra). Na chrbte má veľký ruksak, doň nakupuje, robí veľké nákupy na čo najdlhšiu dobu. Musí však dávať pozor, aby to neprehnal s hmotnosťou nákupov, keďže ho čaká ešte niekoľkohodinové (stáva sa, že aj niekoľkodňové) hľadanie bytu; na to nesmie zabúdať. Raz sa mu to prihodilo (že zabudol) a musel po trojhodinovom blúdení absolútne vysilený časť tovaru vyložiť na chodbe a nechať ju napospas iným nájomníkom – vznikla mu tak veľká škoda. Východ nájde vždy pomerne ľahšie ako svoj byt, keď sa vracia z nákupov; k východu totižto prúdi najviac ľudí a mnoho ľudí smerom od neho aj prichádza. Podľa ich frekvencie je možné nájsť východ aj za takú polhodinu: najlepšie je nenápadne sa na niekoho zavesiť a bezpečne sa dostať von. Čím je frekvencia oprotiidúcich väčšia, tým bližšie je k východu. O chvíľu sa už nadýchne vzduchu z ulice.

Rýchlo prechádza popri parku a ide nakupovať, zbytočné „slnenie sa“ nemá príliš rád. Najprv obehá zopár antikvariátov, čo sa v nich za ten týždeň zmenilo (má svoju stálu, presne vymedzenú trasu). Často tam vidí rovnako usporiadané knihy ešte spred týždňa, dodáva mu to akýsi pocit istoty aj mimo vlastného bytu. Poľahky sa orientuje. Ale občas pribudnú i nové: ich krikľavosť zruší tým, že si ich kúpi. A potom to najdôležitejšie: Samoobsluha (potraviny, lakôtky) a papiernictvo (toalet. papier).

III.

Poobede sa vracia domov. (Neobedoval.) Vojde vchodom, ktorý je určený pre obyvateľov nášho domu a ešte chvíľu je nesený zástupom ľudí. Postupne osamie. Ľudia sa roztrácajú do chodbičiek – veľmi sebavedome, akoby presne vedeli kam. Aj on odbočí veľmi sebavedome. Veľmi sebavedome sa vyvezie niekoľko poschodí. Zasekol výťah na medziposchodí a pomerne bez väčších problémov sa mu z neho podarilo vyjsť. Výťah otvoria až za niekoľko dní – a aj to nie kvôli tomu, že by nepremával. Šľape po schodoch.

Že na ktoré poschodie? To nevie, pane. Má, prirodzene, istý odhad, a tak vždy vie, kedy prestať šľapať dohora (vertikálne) a pustiť sa horizontálne (syntagmaticky). Býva cirka medzi šestnástym a dvadsiatym tretím poschodím, možno len o niečo vyššie alebo nižšie. Má veľké podozrenie, že sa jeho byt najskôr nachádza na určitom medziposchodí, v slepom záhybe, odkiaľ sa potom prstencovito rozbieha trs povedľajších chodbičiek (nazýva takto vedľajšie chodby vedľajších chodieb), ktorými sa dá veľmi pohodlne dostať až k východu, za predpokladu, že sa za niekoho zavesíte. Jeho skúmania do istej miery sťažuje aj to, že dvere sú všetky rovnaké a nie farebne rozlíšené, ako to majú napríklad na Západe. Jeho dvere sa od dverí ostatných odlišujú iba určitým malým detailom – totiž menom, ktoré je na vizitke; je to jeho meno, ale nepatrne pozmenené; niekoľkými hláskovými alternáciami sa odlišuje od jeho vlastného mena – je to jeho meno pre tých, ktorí čítajú toto meno na vizitke jeho dverí. A tak musí ako otrok chodiť ku každým dverám (dosť blízko – malé písmená & nedostatočné osvetlenie) a čítať (okuliare).

Dvere zabuchne a horúčkovito zamkne (kľúčom, ktorý je už v zámke). Ešte prehľadá byt: Vykopne dvere kúpeľne – Ruky hore! – zreve v kuchyni – Je tu niekto! – pošmátra pod posteľou a rozváľa knižnicu. Fúúj... oukej.

Dočasne je v bezpečí. Teraz prichádza ten slastný pocit. Úplne vyčerpaný sa zvalí na posteľ a zhlboka vydychuje. Všetok vzduch zvonku. Vdych, výdych, kroksunkrok. Nechce sa mu ani poškrabať, ale v uchu ho tak príšerne škohlí, že sa (asi po dvadsiatich minútach) musí. Potom sa dopotáca do kuchyne a vybaľuje nákupy. Knihy odhodí k televízoru. Prevádza taxonómiu poživne: veľmi presne si vymedzí, ktorý deň môže zjesť konkrétnu zložku stravy. Fľaše si nenosí: sú príliš ťažké a voda tečie aj z kohútika (ak ju nezastavia). Namiesto toho môže priniesť vzácnu stravu a na o to dlhší čas sa zásobiť. Vždy má v zásobe isté kvantum vody v hrncoch: Pamätá sa, ako – keď raz na dlhšiu dobu zastavili vodu – skončil skoro úplne dehydrovaný.

Neovládne sa a zje štyroch utopencov. Prvý deň sú vždy hody. Je taký šťastný, že nemôže nič robiť, nemôže sa sústrediť ani na televíziu ani na čítanie. Televízia ho totižto uspokojuje, prináša mu to, čo nemá – ale v stave, keď je absolútne spokojný, kedy nemá žiadne túžby (lebo akákoľvek túžba je už a priori splnená) by sledovať televíziu bolo absurdné.

IV.

Druhý a tretí deň má najradšej: bláznivé vzrušenie už vyprchalo, v tieto dni sa venuje svojim koníčkom. Rozdelí byt pomyselnými čiarami na zóny. Nebezpečným zónam sa snaží vyhýbať – ale byt rozdelí vždy takým spôsobom, že cez nebezpečné zóny musí niekedy nevyhnutne prejsť. Priechod na toaletu alebo do kuchyne je vykúpený sekundami napätia. Po celý čas však vie, že nebezpečné zóny nie sú skutočne nebezpečnými – že toto nebezpečenstvo je len súčasťou jeho bezpečia, jeho hry. Pri prienikoch cez nebezpečné zóny sa síce šialene bojí, lomcuje ním triaška, ale zároveň sa nebojí: vie, že toto nebezpečenstvo si vymyslel on sám. Pocit chladnej triašky je oslobudzujúci, najmä ak sa mu pritom chce akútne močiť. Je to príjemné napätie a nič sa potom nevyrovná minútam uvoľnenia v teplej, bezpečnej zóne. Navyše, má tu strážcov: sluhov, ktorí bdejú, pokiaľ on spí a ktorým dovolí občas si zdriemnuť, keď je hore on sám. Archibald sa prebil cez ich zadné rady a zakričal mu: „Všetko je v poriadku!“ Srdce mu podskočilo, keď počul jeho blízky hlas. „Prídu najskôr tak o dva dni, kým sa nevrátia aj s posilami,“ povedal Archibald: jeho hlas rozozná medzi tisíckami iných. Priestor okolo televízora je úplne bezpečný: rozostavil ich popri dverách a tu, hneď vedľa kvetináča... Aha, treba poliať kvet! hneď mu napadne.

Zajedá si slaných zemiačikov: sú to jeho zemiačiky, sáčik dôkladne označil. Nakreslil naň zvláštnu značku, ale nehodlá ju prekresliť, je to jeho značka. Označí všetko, čo prinesie zvonku: a zároveň si, vytvorením nebezpečných zón, vytvára v najhlbšom vnútri svoje „vonku“. Číta, prepína kanály, hoduje (holduje životu). Štvrtý deň – znekľudnie, prijíma len najnevyhnutnejšie množstvo potravy, zvyšok doháňa pitím vody. Piaty deň sa už nemôže sústrediť ani na televízor – vetrí pri dverách, pozoruje terén. Dosť často sa priplíži k priezoru, aby ho prichytil. Cíti, akoby mu dýchal za dverami. Je tam – pričupený, pritisnutý k dverám? Nie, za nič neotvorí, radšej umrie od hladu! Hlasno sa zasmeje, aby ho bolo počuť aj na chodbe – len skúste, haha, vyraziť tieto dvere! Haha! Začuje ten smiech, zastaví sa. Pomaly podíde k dverám. Pritíska oko k priezoru a zbadá tam – oko. Trhnutím sa odlepí od priezoru. Ha, čumí naňho. Pozrie na menovku na dverách. Meno zodpovedá, zazvoní. Počuje, ako mu za dverami zaškvrčalo v bruchu. Viem, že ste tam, povie. Počul som vás... smiať sa. Je to snáď zakázané? spýta sa. Vo svojom byte mám právo robiť si, čo chcem! Haha! Je to dosť naliehavé... a chúlostivé, hovorí. Otvorte, prosím.

Nezvyknem otvárať.

(Z knihy Tomáš Horváth: Niekoľko náhlych konfigurácií, KK Bagala Levice 1997)