cwbe coordinatez:
101
63532
2170909
3872646

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::
total children::9
2 ❤️


show[ 2 | 3] flat


kabal0
sad&kvet0
ahasver0
0
Cpt. Vincenzo2

Agda Bavi Pain

Vlastným menom Agbar Baba Pan. Pôsobí pod rôznymi umeleckými menami a značkami aj ako televízny a filmový scenárista, hudobný textár, reklamný a divadelný tvorca, publicista a spevák zakázanej skupiny Liter Geňa. Debutoval kontroverznou okultistickou zbierkou básní Kosť & Koža (Drewo a Srd). Je signatárom niekoľkých manifestov (Hodená rukavica, Pánska jazda 96, TV Serial Killer, KE mafia a i.), držiteľom viacerých literárnych a scenáristických ocenení a najčastejšie oceňovaným autorom literárnej súťaže Poviedka.



Overgroundový básnik, dekadent so sklonmi k art-core. Narodil sa v deň pamiatky zosnulých 2. 11. 1962 v Košiciach v starej košickej aristokratickej a disidentskej rodine otcovej tretej manželke. Po otcovi dedí tureckú národnosť ako spomienku na stredovekú inváziu Osmanskej ríše, po matke štátnu príslušnosť a sklony k tvorivej umeleckej činnosti. Už na výberovej ZDŠ je ako trinásťročný obvinený z účasti na znásilnení spolužiačky. V pätnástich sa ocitá prvýkrát na záchytke, neskôr je evidovaný na oddelení pre liečbu závislostí a na psychiatrii. Po vyštudovaní jazykového gymnázia, štúdiu rádiológie, sociálneho práva a štúdiu na Technickej univerzite pracuje krátky čas ako rádiologický asistent, asistent na patológii, v Parazitologickom ústave SAV alebo sa živí ako člen baletu či tanečník folklórneho súboru ŠLUK. Od roku 1980 je členom satanistickej sekty Cirkev Siedmeho Syna. Na jar roku 1982 je odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody za viaceré trestné činy (príživníctvo, obmedzovanie osobnej slobody, verejné poburovanie, hanobenie hlavy štátu, pokus o vraždu, napadnutie verejného činiteľa, kupliarstvo, atď.). Po prepustení na rozsiahlu amnestiu V. Havla v marci 1990 sa (po krátkom utiahnutí sa do rodičovského Istanbulu) určitú dobu živí opäť ako pasák alebo gigolo. Na prelome rokov 1991/92 pôsobí ako manekýn v odevných závodoch v Trenčíne, kde sa zoznamuje so svojou prvou ženou Zuzanou Gaál. Manželstvo trvá do decembra 1992 a ako pamiatka naň zostáva dcéra Spadla Gaál v starostlivosti matky. Po dvoch ďalších nepodarených pokusoch o výstavbu rodinného krbu sa napokon ocitá v mimomanželskom náručí maďarskej pornoumelkyne Renáty Šuchty, v ktorom zotrváva do dnešných dní.

Pred svojim zadržaním stihol ešte Agda spolu s manažérom DJ noró začiatkom roku 1981 založiť prvú a poslednú, až doposiaľ zakázanú, undergroundovú antifeministickú rockovú formáciu Liter Geňa, v ktorej účinkoval ako spevák. Kvôli utajeniu koncertovalo toto „hudobné teleso“ pod krycími názvami ako Lacné Gesto, Lollobrigida Gina, Liga Gentlemanov a.i. Hudobné nahrávky skupiny Liter Geňa aj v súčasnosti slávia na košickej pôde rovnaký triumf ako v období svojho vzniku. Naposledy sa pred hudobnou verejnosťou obaja členovia skupiny predstavili v košickom klube Átrium v roku 1994 s projektom Mečiarova Mŕtvola, na ktorom sa zúčastnili poprední košickí jazzoví umelci.

%%id2%% Agda B. Pain publikoval samizdatovo v undergroundovom košickom vydavateľstve Babine Cicky (TABOOk publishers ltd.) zbierku prózy a poézie Spomienky na smrť (Listy panne) (1995), ktorej predchádzala „singlová“ básnická minizbierka Dievča, ktoré hľadalo Agdu Bavi Paina (1994), divadelnú hru Zo psa hlava alebo Vianočný Nový rok (1995), lyricko-epickú kliatbu Životabudič. (1997), prózu – scenár Navždy Tvoj (film) (1997) a básnickú zbierku Hokejisti (1998). Zo švédštiny preložil výber z tvorby večného pútnika, cestovateľa a dobrodruha Tchora Björnsona Výčitky z vedomia (Zápisky polodebila). Úryvky z jeho diela Životabudič. použil košický fotograf Sangwi Paei vo vlastnom cykle, ktorý bol vystavovaný v Poprade, Košiciach a v Bratislave. Divadelná Skupina 23 inscenovala Agdovu časť prozaického textu Navždy Tvoj (film) pod názvom Navždy Tvoj ako poslednú časť predstavenia 3 divadelné poviedky. V rokoch 1990 – 1999 Agda pôsobil ako šéfredaktor v košickom podzemnom časopise Slovenské Vulgárne Noviny. Podieľal sa na založení tajnej umeleckej lóže !gnorant! a bol taktiež tvorcom jej manifestov Nežné pohlavie a Pánska jazda.

Agda B. Pain publikuje prózu a poéziu knižne, časopisecky a v rádiu doma a v zahraničí (pod vlastným menom ako aj pod pseudonymami ako Aladár Hrča, Jozef Gaál a.i.). Je laureátom takmer všetkých slovenských literárnych súťaží.

Inklinuje k sadizmu, overgroundu a art-core, vo voľných chvíľach sa venuje drogám. Žije v Košiciach a v Bratislave.

Viac informácií najdete na http://agdabavipain.szm.sk.




0000010100063532021709090387264605823580
i!
 i!      11.02.2011 - 20:52:55 , level: 1, UP   NEW
som celý zelený
balím kufor
vonku pred domom ma čaká ufo

0000010100063532021709090387264605683727
sestra
 sestra      04.12.2010 - 22:45:26 , level: 1, UP   NEW
same lzi :)

0000010100063532021709090387264604607777
:={outKasted}
 :={outKasted}      26.03.2009 - 23:49:21 (modif: 27.03.2009 - 02:52:42) [1K] , level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
davam tu link na moj rozhovor s Agdom este z decembra, keby niekto mal zaujem si precitat
http://volny.cz/psi.vino/agda.pdf
zaroven je to dokaz ze sa da spravit clanok aj bez fotografii s cigaretou cez pol strany
vyslo minuly tyzden v Inspire no. 50

000001010006353202170909038726460460777704613476
kabal
 kabal      29.03.2009 - 23:24:04 , level: 2, UP   NEW
a co by sa na tom clanku zmenilo, keby tam bol odfoteny s cigaretou? zmenilo by to obsah clanku, popripade jeho myslienku?

00000101000635320217090903872646046077770461347604613683
:={outKasted}
 :={outKasted}      30.03.2009 - 00:48:00 (modif: 30.03.2009 - 00:54:52), level: 3, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
zmenilo by to vyznenie clanku, imho dost, hlavne ak rozhovor robil protifajciarsky aktivista, ze ano
neprekvapilo by ma, keby si to nechapal ako propagaciu, ale to neznamena ze by to propagacia nebola (ked sa nezobrazi znacka, je to akoby tam bola najrozsirenejsia - s chybnymi filtrami samozrejme, netreba menovat)
tak ci tak je to minimalne normalizacia a to tiez robit nechcem
fajcit nie je normalne, je to iba rozsireny skodlivy navyk
a tiez to spajanie fajcenia s umenim (tzv. bohemsky opar), no hroza, co sme v 19. storoci?
mozno uz trocha chapes?

btw, keby agda z archivu nevydoloval fotky bez cigy, tak by som ten clanok nepustil.
nebudem predavat svoj ksicht/meno na kazdom spinavom rohu imho

000001010006353202170909038726460460777704608976
i!
 i!      27.03.2009 - 13:53:20 , level: 2, UP   NEW
pacilo sa mi hlavne, ako si ho otazkou o biopotravinach vyprovokoval az k Eve Urbanikovej :-)

00000101000635320217090903872646046077770460897604610338
:={outKasted}
 :={outKasted}      28.03.2009 - 02:42:57 , level: 3, UP   NEW
a
mne sa paci hlavne predavat svoj ksicht na kazdom spinavom rohu

to tam povodne vobec nebolo:)

00000101000635320217090903872646046077770460897604610330
:={outKasted}
 :={outKasted}      28.03.2009 - 02:34:40 , level: 3, UP   NEW
:))
hej hej, to je to know how a 2 piva nalacno
akoze troska som to upravil (aj agda), ale nie moc, tak decent
predsa len nezavazny pokec v krcme a rozhovor v casaku su 2 veci

inac ja som raz nasiel vo vacku letak o jej autogramiade
ale neskoro uz, nejakych par tyzdnov

0000010100063532021709090387264604363711
:={outKasted}
 :={outKasted}      15.12.2008 - 14:50:40 , level: 1, UP   NEW
hm ta fotka by sa mohla nahradit
ci propagacia fajcienia na nete je vec na ktoru treba byt ako vydavatel hrdy?

000001010006353202170909038726460436371104405566
Fleya
 Fleya      04.01.2009 - 01:08:44 , level: 2, UP   NEW
ti uz musi nacisto * chlapce
sak nakup naplaste a rozdavaj ich detom na dni otvorenych dveri v markize, mp
no co to tu tahas preboha a co aka propagacia?
jedine co sa tu propaguje, je literatura
si kup dezodorant, sa moc potis

00000101000635320217090903872646043637110440556604405744
:={outKasted}
 :={outKasted}      04.01.2009 - 08:26:01 , level: 3, UP   NEW
ano vela o tom vies
radsej sa uc na maturitu

000001010006353202170909038726460436371104366404
kabal
 kabal      16.12.2008 - 13:18:26 , level: 2, UP   NEW
omg ocividnenemas vobec, ale vobec ani tusenie ze o com su painove prace..ak to ovsem nemyslis saraksticky

00000101000635320217090903872646043637110436640404369223
:={outKasted}
 :={outKasted}      17.12.2008 - 14:19:15 (modif: 17.12.2008 - 15:14:54), level: 3, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
lol
vys moj keby som s nim nerobil rozhovor
a nepoznali sme sa par rokov..
to nie je sarkazmus ale je fakt ze Kali by toto nemusel robit..

00000101000635320217090903872646043637110436640404366408
binary riot
 binary riot      16.12.2008 - 13:19:57 , level: 3, UP   NEW
to je len memfer
kasli na nho

0000010100063532021709090387264604363711043664040436640804369387
:={outKasted}
 :={outKasted}      17.12.2008 - 15:13:05 , level: 4, UP   NEW
nanho sa pise spolu
btw, co keby si sa starala o seba a svoj "aktivizmus"?
inak strasne ma rani vzdy ked prezradis moju identitu, prosim nerob to

0000010100063532021709090387264603927768
Cpt. Vincenzo
 Cpt. Vincenzo      28.04.2008 - 12:26:22 , level: 1, UP   NEW
Agda Bavi Pain sa narodil 19. júna 1969 v Košiciach. Je potomkom tureckých janičiarov a synom bývalej učiteľky a agenta ŠtB s krycím menom Podhradský. Prvý raz ho súdne stíhali v 11 rokoch. Debutoval kontroverznou zbierkou básní Kosť & Koža. Pôsobí pod rôznymi umeleckými menami a značkami aj ako televízny a filmový scenárista, hudobný textár, reklamný a divadelný tvorca, publicista a spevák zakázanej skupiny Liter Geňa. Striedavo žije v Košiciach, Istambule a Bratislave. Prednedávnom mu vyšla zvierka dvoch noviel Koniec sveta.

Patríte k autorom, pre ktorých sa literatúra nekončí len textom, pracujete aj s vlastnou identitou, s menom. Čo odkážete ľuďom, ktorí netušia, kde sa končí pravda a kde sa začína mystifikácia o A. B. Painovi?
Nemám rád suchopárne čítankové životopisy. No keď človek zo svojho života vyberie tie správne okamihy, najdôležitejšie, či najzaujímavejšie fakty, môže sa stať, že nespozná sám seba. Pre niekoho zostanem navždy len zlým klaunom, pre iného zas „feťákom“ s triezvym nadhľadom, ktorý je ochotný vytŕčať z davu práve preto, že vtedy možno prísť o hlavu.

V knihe Koniec sveta sú vraj dve „cigánske“ novely. Je to pravda?
Aj keď je v nej viacero osôb rómskej národnosti, postavy knihy nespája ich etnická, ale spoločenská – asociálna a antisociálna príslušnosť. Napokon, toto prostredie nie je ničím iným iba temnou kulisou, na pozadí ktorej sa dá zahrať také čierne divadlo, že v ňom veci lietajú na všetky strany. Ako povedal C. G. Jung: „Osvietenie nedosiahneme vizualizáciou svetla, ale preskúmaním temnoty.“ Tak teda skúmam a skúmam a výsledkom je moja temná tvorba.

Čo si myslíte o slovenskej literárnej scéne?
Občas mám pocit, že sa páni spisovatelia berú príliš vážne. A pritom ako kultúrna elita by mali pochybovať o všetkom, najmä o sebe. Ani sa nečudujem, keď v reálnom živote, na špinavej ulici cítia tak dobre ako ja v ich akademických laboratóriách. Fyzicky je náš život ohraničený, no mali by sme pamätať na to, že legendy a príbehy, tie ostávajú. Nerád predbieham, ale jeden z tých absurdných sa bohužiaľ možno práve začína: Tak nám obesili Saddáma...

(ps)
Pravda, 18. 11. 2006

0000010100063532021709090387264603927762
Cpt. Vincenzo
 Cpt. Vincenzo      28.04.2008 - 12:25:26 , level: 1, UP   NEW
Môj krvák neublíži ani muche

Turecko-slovenský autor Agda Bavi Pain vydal novinku Koniec sveta.

Vaše poviedky a literárne výplody vôbec sú zvyčajne ponuré, plné krvi, násilia a sexu. Čím vás táto stránka života fascinuje?
Život nás všetkých je založený na krviprelievaní. Konzumná kultúra si vyžaduje denne milióny nevinných zvieracích obetí, ktoré položia život, len aby sme mali plné bruchá. Státisíce ľudí umierajú v dôsledku politiky, ktorá nehľadí na človeka, ale na korporátny biznis. Naša história je postavená na krvi - počnúc krvavým stvorením ženy až po súčasné vyčíňanie niekoľkých bláznivých teroristov, ktorí nedokážu bojovať inak ako od chrbta, bezcitne a bezhlavo. Ľudia krv milujú, bažia po nej. Tak som im napísal pekný krvák. Ten však neublíži ani muche.

Vychádzajú postavy a príbehy knihy Koniec sveta z konkrétneho prostredia?
Charol Vomasta, Ďoďi Molek a iní majú skutočné mená reálnych ľudí. Keďže však pochádzam z mimoriadne silne samovražednej a "sebapoškodzujúcej" generácie, mnohí už nie sú na svete. Tí, ktorí prežili, dnes živoria kdesi v ústraní. Ako napríklad malý Feri Deleman. Po prepustení z basy na košickej Floriánke, kde, mimochodom, žal úspechy v tamojšom väzenskom divadle, sa živil prepádaním a okrádaním pražských dôchodcov. Až kým sa mu pritom nepodarilo zabiť dvoch staručkých nešťastníkov. Myslím si, že sa už v živote neuvidíme - Feri totiž dostal 25 rokov. Smutný koniec po ešte smutnejšom živote v detskom domove. Keď bol malý, stará matka Oláhová a sem-tam aj mama Hužvárová si ho občas brávali na prázdniny. Tak sme prázdninovali.

Stotožňujete sa s pocitmi, ktoré opisujete na papieri alebo si v skutočnosti myslíte, že život je krásny?
My, outsideri a pankáči, sme veční optimisti. Nevešiame hlavy ani pred šibeničnými termínmi.

Produkčná spoločnosť ALEF (Kruté radosti, Želary) pripravuje na motívy Koniec sveta film. V akom je štádiu?
Film The Jesoskero Nilaj je už niekoľko rokov v permanentnom štádiu ťažkého pôrodu. Ten zapríčiňuje, ako inak, nedostatok financií a grantové komisie, ktoré každoročne míňajú obrovské sumy na ďalšie a ďalšie poetické p******y, ktoré sa nehanebne egoisticky utápajú vo vlastnej prázdnote, bezmocnosti a naivite, akoby to bola nejaká cnosť. Navyše o ne nemá záujem ani publikum, ani kritika. O náš film, naopak, prejavujú živý záujem v zahraničí, pravidlom však je, že filmový projekt musí najprv získať peniaze doma, až potom môže čakať podporu aj na medzinárodnej úrovni. Pritom The Jesoskero Nilaj by mal byť prvý slovenský celovečerný film natočený digitálnou technikou, vďaka čomu nehradíme náklady na filmový materiál, prepis a výrobu kópií určených na distribúciu, ktoré tvoria vždy gro rozpočtu.

Neobávate sa, že verzia režiséra bude v porovnaní s knihou len nezáživným odvarom, ako sa to často stáva?
Scenár je rozšírený tak, že vo filmovom príbehu ide v podstate o niečo celkom iné. Najmä vďaka neúnavnej práci Gejzu Dezorza, režiséra a principála Dezorzovho Lútkového Divadla, ktoré v "killer" zostave Kollárik - Mitaš - Maďar - Kováč poteší svojím krvavým teátrom publikum práve na krste knihy Koniec sveta. Ráta sa so známymi slovenskými aj českými hercami, hlavnú úlohu - postavu Bieleho - by mal stvárniť skvelý Alexander Bárta, ktorý si už Bieleho, i keď s iným charakterom, zahral v seriáli Rodinné tajomstvá. Moje postavy v skutočnosti neumierajú. To iba na papieri.


Denisa Doričová
HN.HNONLINE.SK, 26. 10. 2006

0000010100063532021709090387264603882326
Cpt. Vincenzo
 Cpt. Vincenzo      12.04.2008 - 17:56:47 [3K] , level: 1, UP   NEW
Bez slov
Agda Bavi Pain


PAKT

Dvor medzi panelákmi. Taký vyhradený priestor. Pri lavičkách vedľa pieskoviska dve nablýskané autá tmavej farby. Postavené našikmo. Aby na seba celá posádka dobre videla.
Dve autá, dvaja vyholení mladí muži v strohých tmavých oblekoch. Dva čierne kožené kufríky na predných kapotách.
Na zadných sedadlách oboch áut siluety dvoch tlstých starých mužov. Mlčky a bez pohnutia sledujú transakciu, iba čo sa priateľsky a s úsmevom pozdravia cez pootvorené zrkadlové sklá.
Obaja mladí muži otvoria kufríky a vzájomne prekontrolujú ich obsah. Všetko sedí. Len vyžratí starci v praskajúcich sakách s námahou odliepajú veľké zadky od zadných sedadiel a posúvajú si tmavé okuliare na čelo.
Prvý z mladíkov preto otrčí kufor tak, aby každý videl, že je plný bankoviek. Po ňom nasleduje druhý muž, aj on otvorí rovnako plný kufor.
Starci prebehnú pohľadom po obsahoch kufrov a súhlasne prikývnu.
Za chvíľu už dvojica mladých mužov poskakuje uprostred pieskoviska a triafa si päsťami do tváre. Rukávy na košeliach vyhrnuté, saká starostlivo prevesené cez lavičky. Aj noha občas vyletí, aj hlava sa sem-tam pozabudne a končí kdesi v súperovej brušnej oblasti. Úder strieda úder. Rany pod pás.
Starci sú viditeľne nervózni. Zavše raz jednému, raz druhému vyletí ruka, aby zakryla tvár, keď práve ten jeho hráč inkasuje direkt rovno medzi oči. Nervózne si šúchajú zarastené líca.
Mladíci už majú obličaje pofŕkané krvou. Aj z kútikov úst crčí červená tekutina, nosy a viečka opúchajú a chytajú sinavú farbu.
Na oknách okolitých činžiakov sa za ten čas aj zjaví niekoľko tvárí, ale iba na moment. Zozačiatku začudované a potom celkom prestrašené miznú za záclonami súkromných mikrosvetov.
Starci sa medzičasom dostali do varu a celkom bez ostychu povzbudzujú. Jeden z nich sa aj prehýna cez predné sedadlo, trúbi a búcha po volante. Druhý sa zas vykláňa cez okienko ako mu to len opľasnutá pupočná pneumatika dovolí.
Mladí muži padajú na zem jeden po druhom. Víťaz iba o sekundu dlhšie stojí na nohách.
Starcom chvíľu trvá, kým sa upokoja. Jeden potichu šomre, kým sa ten druhý s víťazne nafúknutým hrudníkom nevytrepe z auta. Vezme si svoje peniaze, svoje dva kufríky. Starci sa z diaľky pozdravia krátkym ručným gestom. Obaja si presadnú dopredu, na miesto pre vodiča. Obaja s tvárami z kameňa, akým si brúsi kosu zubatá.
Keď jeden zo starcov sadne za volant, chvíľu je bezradný. Ešteže kľúče zostali v štartéri. Skrúti kľúčom, no motor hneď zdochne. Na štvrtý raz sa starcovi auto predsa len podarí naštartovať, aj sa pohnúť z miesta. Len tak-tak vycúva z dvora a zíde na cestu.
Ani druhému autu to nie veľmi ide. Mizne v spätnom zrkadielku opačným smerom.
Starec sa ledva zaradí do premávky. Každý ho však predbieha. Starec na toto nie je zvyknutý. Snaží sa však zachovať si chladnú hlavu.
Na riskantnej križovatke, akurát keď nefungujú semafory. Starec sa len s námahou – cez tlsté brušisko – nahne, aby videl, či niečo nejde, či mu niečo z ľavej strany nehrozí. Auto nerozvážne a celkom nechtiac trochu pohne dopredu.
Oranžová na semafore provokatívne bliká.


PITVA

Bledá ženská tvár na tvrdom lôžku. Viečka hanblivo sklopené, zvädnuté mihalnice, prepadnuté líca. Čelo akési väčšie, vyššie, vyduté; mimika čistá, uvoľnená, pod pleťou sochy. Krivky dvoch vrások od guľatého nosa ku kútikom dlhých úst, trochu nižšie kopček brady postrčený dopredu. Rozvášnené vlasy na studenom podklade ako mŕtva hadia hriva Medúzy. Čiasi ruka sa dotkne vlasov, koncami prstov pokĺzne na ich lesklej, chladnej dráhe. Odhalí drobné, okrúhle uši. Ľahký oblúk dolnej sánky, po ktorom chrbát ruky prejde trhane až ku krku.
Nad železnou posteľou stoja traja muži – zriadenec v bielom plášti, uniformovaný fízel vyššej hodnosti a muž, ktorý sa spiacej uzimenej žene, zakrytej len slabou bielou plachtou prizerá bližšie. Predkláňa sa, chvíľami takmer s nosom na nose skúma od brady až po temeno kriedovú ženskú tvár so spiacimi očami, s rozohnenými, strapatými pačesami a krvavočervenými perami, skrývajúcimi v oboch kútikoch úsmev.
Žena v momente po mužovi vystrelí, ovinie ho dlhými ramenami okolo zátylku a pritiahne si ho na seba. Prilepí sa ústami na ústa, spojí sa. A muž sa nebráni. Ani v jeho tvári sa nezračí iskra prekvapenia, i keď v prvej chvíli preskočí očkom po zriadencovi aj po fízlovi. Chudé prsty sa vnárajú do mäsa; na mužovej pokožke zostávajú po takýchto objatiach na sekundu biele škvrny. Nasleduje bleskový kolotoč pohybov, ktoré vyzliekajú, siahajú a zmocňujú sa telom tela. Žena so stále zavretými očami – ako na fotke, ktorú si muž dnes ráno pedantne vystrihol z novín.
Fízel stojí obďaleč, čumí na scénu zvrchu. Občas ale v pomykove cudne odvráti oťapenú tvár alebo sa naoko zaoberá svojím zovňajškom – gombíkom visiacim už len na vlásku či lupinami na výložkách. Zato zriadenec z druhej strany postele nerušene vypliešťa oči. Na tvári mu hrá zaslinená kilometrová čiara smiechu.
Mužove oči teraz nepokojne sledujú a hlcú každý detail scény. Rozširujú sa a zužujú, akoby sa rozpomínali. Úchytkom – pomedzi hadiace sa údy – vidia: tetovanie na pravom pleci, rozkývané náušnice s dlhými retiazkami, nalakované nechty na rukách i nohách a vlasy – tmavé, višňové.
Toto tiché, hluché a studené milovanie sa presúva časom aj priestorom: muž s touto ženou so zatvorenými očami sa lomcujú v nejakej spálni, na nejakej posteli. Obaja celí červení – krvaví, no nepoznať, kto farbí a kto je pofarbený. Iba čo žena padá späť na lôžko pred troch mužov v miestnosti.
A znova tá fotka v dokrčených novinách. A titulok ...mŕtvola neznámej ženy... nad fotografiou zasnenej mramorovej tváre. Ale aj žena na strohom kovovom lôžku už leží bez pohnutia, tak ako predtým – ako keby sa nič nestalo. To len muž si musí napraviť rázporok aj košeľu zasunúť hlbšie do nohavíc. Zdvihne zo zeme svoj objemný kovovolesklý kufrík.
Krúti hlavou. Obráti sa k fízlovi a bezmocne pohodí rukou: vraj túto nepozná. Takúto. Fízel niečo hodnú chvíľu vraví až napokon aj on pokrčí plecami. Upozorní muža na pery. Muž si opakom ruky utrie ústa, pozrie: červená: rúž. Zriadencove ruky sa chytajú zhrnutej bielej plachty, zakryjú ňou tuhú a krásnu kamennú tvár.
Muž si prikyvuje do kroku. Klopkanie podpätkov sa rozlieha sterilnými suterénnymi chodbami. Mužove oči pozerajú pred seba, niekam do diaľky.


PLÁVANIE

Starec vychádza von z vody, ťažko sa mu kráča. Je noc. Pri vodnej nádrži stojí stará luxusná limuzína. Z auta vystúpi muž, spraví niekoľko krokov k starcovi. Prehodí mu cez plecia uterák. Otvorí mu zadné dvere a sám nastúpi do predných dverí, za volant. Siahne na palubnú dosku, otvorí škatuľku cigár a ponúkne starca, aj mu pripáli.
Muž prichádza domov až nadránom. Za oknami začína svitať. Muž potichu otvára na spálni dvere a narýchlo zo seba zhadzuje odev. Ľahá si v spodkoch do postele. Vedľa spí mladá krásna žena, ktorá by mu – vzhľadom na svoj vek – mohla byť milenkou i dcérou. Muž si opatrne prikryje telo paplónom. Kým zatvorí oči, ešte raz sa nadvihne a ženu pobozká na líce.
Ráno v kuchyni dáva muž mladej, sviežej žene nejaké peniaze. Ona ho odmieňa ľahkou, letmou pusou na ústa. Obrovským úsmevom, ktorý privádza k životu. A tiež čerstvou, pariacou sa kávou. Ešte raz bozká muža na líce. Berie si na plece tašku a pod pazuchu niekoľko zošitov a uteká preč.
Mladý muž oproti žene vyzerá ako starec, ak nie priamo ako mŕtvola. Vyloží na stôl mobilný telefón a ukonane si sadá ku káve. Oboma rukami chytá šálku do dlaní a už-už si z nej ide odpiť. Nečakané a kvílivé zvonenie mobilu ho však vydesí natoľko, že sa obleje a ešte si popáli aj jazyk.
Chytá mobil do rúk. Naliehavému hlasu v slúchadle iba mlčky prikyvuje s vyplazeným boľavým jazykom.
Na cintoríne. Starý muž v klobúku sedí na kamennej ohrádke okolo rozkvitnutého záhonu na hrobe a nahlas sa rozpráva s náhrobkom. Zošúverenou rukou sa pohráva so záhonom ako s nejakými srdcu blízkymi vlasmi. Na majestátnom, takmer dva metre vysokom náhrobnom kameni zlatým písmom ženské meno. A pod ženským menom aj jedno mužské, už iba dátum doplniť: 1929 – 19...
Alejou medzi hrobmi sa do kopca vyštverá luxusná stará limuzína. Zastane o čosi ďalej od starca. Starý za autom iba nepatrne vytočí hlavu, ďalej sa venuje hlasným spomienkam. Z auta opatrne vystúpi muž, s citom zabuchne za sebou dvere. Chvíľu postáva, kým sa chrbtom oprie o limuzínu. V pootvorených ústach si po dolnej hrane predných zubov nenáhlivo prechádza popáleným jazykom. Zľava doprava. Zrazu ho však niečo vyruší, otvorí na aute dvere a chvíľu vnútri čosi hľadá.
Muž prinesie starcovi mobil. Starý chytí aparát do rúk a minútku telefonuje. Podá mužovi mobil späť. Potom sa rozčúli, pričom ukazuje roztrasenou rukou na náhrobok a divoko gestikuluje. Odpľuje si. A rovno na záhon.
Slnečný deň. Muž si s mladou ženou užívajú chvíľky oddychu na kúpalisku na vodnej nádrži, kam muž chodieva so starcom.
Muž leží na lehátku a nastavuje tvár s tmavými okuliarmi proti slnku. Muž leží celkom oblečený: šedé nohavice, biela košeľa, tmavá vesta.
Prebudí ho až niekoľko kvapiek chladnej vody, keď pred ním mladá žena s nádhernými dlhými vlasmi hodí hlavou dopredu a dozadu, akoby si ich chcela osušiť. Žena v pestrofarebných plavkách sa smeje z mužovho vyplašeného výrazu a ťahá ho za ruku smerom k vode. Muž sa však nedá nahovoriť. Dá žene radšej opäť nejaké peniaze. Žena peniaze prijme, schová ich pod uterák na lehátku. Dopije z fľaše malinovku a uteká späť do vody. Z diaľky zamáva mužovi, aj on jej zamáva. Jeho úsmev po chvíli zmrzne, keď vidí, ako sa žena na plytčine čľapká s akýmsi náhodným mladým mužom.
Noc. Prázdna cesta. Cesta pri vodnej nádrži. V diaľke sa objavia najprv svetlá. O chvíľu stojí pri miernom svahu, zvažujúcom sa k vode, stará limuzína. V nej starec a za volantom muž.
Starec nejakú tú chvíľu ešte sedí na zadnom sedadle, na vodu ani nepozrie. Potom vystúpi. Na sebe iba tielko, široké tepláky, šlapky a cez plece prehodený uterák. Na hlave klobúk. Odloží ho na prednú kapotu auta. Rovnako ako všetko ostatné šatstvo.
Muž fajčí, sedí na svojom mieste za volantom. Hľadí cez stiahnuté okienko na starca, ako nahý vchádza pomaličky do vody. Keď mu hladina siaha po hrudník, ľahko sa odrazí a začne plávať prsia. Pláva jak pes.
Mladá žena privádza domov mladíka, ktorého spoznala ešte na kúpalisku. Vedie si ho za ručičku do obývačky. Pred muža – otca, ktorý vstáva z kresla a navonok ochotne prijíma mladíkovu ponúkanú dlaň.
Muž si sadá naspäť do kresla. Mladík si sadá na gauč oproti a žena zas na operadlo vedľa otca. Trojica prehodí niekoľko priateľských viet, pri ktorých sa nešetrí úsmevmi a občas aj nepredstieraným smiechom. Mladík sa trochu hanbí, keď naňho takto hľadia dva páry očí, očí otca a dcéry. Dcéra sa za chvíľu vrhá otcovi okolo krku a bozká ho na líce. Odchádza spolu s mladíkom do vedľajšej izby. Dcéra sa v štrbine dverí ešte obráti a posiela otcovi vzdušný bozk.
Muž ešte dlho pozerá na zatvorené dvere.
Keď ráno prichádza starec v sprievode muža na cintorín, na náhrobku sa už pracuje. Majster opravuje dátum 19... na 20...
Mladý muž sedí uprostred noci na posteli v úplnej tme. Na prázdnej posteli. Aj druhá prikrývka aj druhý vankúš chýbajú; muž má teraz celú posteľ iba pre seba.
Sedí na kraji postele, podopiera si prázdnu tvár oboma rukami a hľadí neprítomne kamsi pred seba. Ani ním nemykne, keď sa mobilný telefón na nočnom stolíku po jeho pravej strane rozžiari. Ako pouličný reklamný pútač začne v sekundových intervaloch osvetľovať ponurú izbu. Lomcuje ním vibračná mechanika a posúva ho na kraj stolíka, smerom k mužovi. Muž sa tento raz celkom rád za mobilom načiahne.
Starec sa kúpe. Nočná hladina sa čerí.
Mužovi v aute sa chce spať, viečka sa mu zatvárajú, aj hlava mu padá. Skúsi na autorádiu naladiť nejakú stanicu. Napokon však predsa len vystúpi z auta, oprie sa chrbtom o dvere a len tak hľadí za starým. Zrazu sa zohne a vezme do ruky kameň. Minútku sa s ním len tak hrá v dlani. Potom ho hodí za starcom.
Starcovi do tváre šplechne voda z nárazu kameňa o vodnú hladinu. Obráti sa smerom k brehu. Pláva na mieste.
Muž sa zohne a naberie si do dlane niekoľko väčších šutrov. Pokojnými, rozvážnymi pohybmi ich začne hádzať po starcovi.
Starec sa nezmôže ani na slovo. Keď by už aj chcel zakričať, voda mu šplechne do úst, že sa starec skoro zadusí.
A muž hádže a hádže a starec sa ledva uhýna. Manévruje na jednom mieste. Potápa sa, aby na sekundu unikol krupobitiu, no vzápätí sa musí opäť vynoriť – dýchať sa musí.
Ale kamene lietajú stále. Kameň za kameňom. Muž na brehu má času dosť. A kamene miznú vo vode ako v rieke, do ktorej sa vstupuje raz a naposledy.

0000010100063532021709090387264603882322
Cpt. Vincenzo
 Cpt. Vincenzo      12.04.2008 - 17:55:10 [1K] , level: 1, UP   NEW
Nov 1989
Agda Bavi Pain


Mladý vstal o hodinu skôr ako zvyčajne a v škole bol dávno pred zvonením. Veď sa nakoniec žiadne zvonenie ani nekonalo. Školník je solidárny a vie, čo sa patrí. A vôbec - s mladými chce byť dneska každý zadobre. Každému sa dnes vstáva do školy akosi ľahšie. Prečo nie, keď sa nemusí učiť. Lebo teraz sa dejú veci. Veľké veci, že z toho všetci majú veľké oči. Ako keby kukali do rána maďarov. V našej telke veľa toho zatiaľ neukazovali. A keď, tak len samé bulíky, no Starý bol aj tak nervózny. Aj sa čosi šuškalo, nielen pri tabuli. Mladý tam stál bez slova, dutý ako vždy. Ale učiteľka ho dnes neposadila s ďalšou päťkou v žiackej a on ju potom nemusel šmariť na lavicu ako minule. Na plné ústa vtedy povedal, čo si o tom všetkom myslí - o učiteľoch a o tom, že učiť sa, učiť sa, učiť sa. Učiteľka vstala a rozkričala sa. Teraz sa však sladko usmiala, poslala Mladého na miesto a oznámila žiakom, že sa môžu pýtať. Na všetko, o čom sa doteraz nesmelo ani ceknúť. Tak bolo najprv asi štvrťhodiny ticho. Ale keď sa Mladý učiteľky spýtal, koľko ľudí zabila, keď bola komunistka, trieda ožila. Nikto nemusel nikomu našepkávať.

Potom, keď sa už šuškalo celkom nahlas, Starý zbalil kufre a nechal syna doma samotného. Len Starého sestra chodievala Mladému urobiť raňajky, vypraviť ho do školy, navariť obed a tak. Ak ho ráno našla ešte doma. Nová doba potrebuje nových ľudí, celých. Nie takých, čo sa pozabudnú ráno s tetou pri kakau alebo večer s frajerkou. Ani Mladý sa teraz tej svojej nevenuje, iba čo spolu zbúchali nejaké plagáty. Ona krasopisne píše, on diktoval: Nie sme deti, Smrť komunizmu a podobne. Aj na tabuľu niečo napísali, ale išlo to ťažko. Veď celých sedem rokov si vystačili s Dnes je sviatok váš i náš, neskúšajte nás. No učitelia im aj tak dajú pokoj, hoci prijímačky na stredné školy sú už predo dvermi. Žiaci na učiteľov pozerajú ako na nové vráta, keď ich pri každom pozdrave zrazu napomenú. Vraj sa už nevzdáva česť práci, ale sa praje dobrý deň. A sú dobrí a zlí komunisti. A všetko zlé je na niečo dobré. No dobre, dobre, ale mnohým je aj tak ľúto, že sa už nikdy nestanú zväzákmi. Celý život nosia tony papieru do zberu, píšu si so sovietskymi bratmi, skladajú sľuby a teraz toto. Takto s nimi vybabrali. Študenti. Pražskí študenti. Ale aj 8. B sú študenti. Hoci zatiaľ len takí malí. Predsedníčku so zástavníkom napadne, že by mali ustanoviť štrajkový výbor. A trieda by mala hromadne vrátiť pionierske preukazy. No, hromadne, väčšina si ich aj tak radšej nechá na pamiatku. Alebo ich potom niekedy v hlbokom kapitalizme výhodne speňažia. Ale Mladý sa na to môže zvysoka, vytrhne z preukazu svoju fotografiu a demonštratívne plesne červenou knižkou po učiteľskom stole ako prvý. Mohol byť vôbec rád, že ho pionieri vzali medzi seba, keď namiesto fotografie do preukazu priniesol obrázok batoľaťa. Guľaté decko s holým zadkom na slávnostnom prestieradle. Ústa zapchaté cumľom, v ruke hrkálka v tvare kľúča. Zlatý, pochvaľovali vtedy dievčatá. Chutný. Ako také vypečené prasiatko.



Nečudo, keď má otca veľkú túto - ošípanú. Veľké zviera, čo sa teraz vezie v čiernej straníckej šesťstotrojke naprieč republikou a nepokojne pochrochtáva. Starý plus ešte ďalší jeden starý a jeden mladší. Mladý a rázny, ale mulo. Najprv sa zhovárali o počasí, ale po chvíli zvrtli reč na deti. Veľké deti veľká starosť, vravia starí papaláši a starajú sa, robia si starosti. Ktovie, čo im prinesie budúcnosť. Keď sa veci takto vyvíjajú. Možno sa budú mať dokonca ešte lepšie. Ale čo lepšie môže byť ako komunizmus, mudruje mladý súdruh na prednom sedadle. Veď všetko tu už bolo, nič nové na svete tá sloboda, ten voľný trh, tie bezdrôtové hranice. Nič nového, nič dobrého. Všetko staré prežité poriadky. Žiadne poriadky - keď sa systém rúti. Mladý papaláš krúti hlavou a vykrúca ju k starým na zadnom sedadle. Ale starí ho nepočúvajú, aj oni boli mladí, mladí a noví ľudia, až sa tomu nechce veriť. Neveria, bezbožníci, ale pamätajú. Cesta rýchlo ubieha. A keď nie, tak si pospia. Najedli sa v motoreste Tri duby. Ani im veľmi nechutilo, načisto ich prešla chuť. Dávno mali zakázať taký motorest, s takým názvom.

Po škole sa u Mladého zíde niekoľko spolužiakov. Mladý ich pozval, nech prežijú veľké chvíle spolu, keď doma teraz nemá nikoho. Veľký dom, veľká záhrada. Tetu zavrel do kuchyne a otvoril barovú skrinku. Mladý sedí v kúte, ticho popíja a ukradomky zíza na spolužiačku. Usmiate blonďavé dievča, ktoré sa baví so svojimi kamarátkami. Tak Mladý zíza akosi vyčítavo, závistlivo a podobne. Blondínka je Mladého nová frajerka. Trieda o tom ešte nevie, treba ich najprv poriadne pripraviť na takú novinu. Ale možno už niečo tušia, veď sa stačí na nich pozrieť - na Mladého a mladú. Pozrieť, nevidieť a domyslieť si. Ale teraz sa Mladý tvári, že blondína neexistuje. Alebo ju aspoň on nevidí. Zapálene bľaboce o historických chvíľach, ktorých sú svedkami a o tom, že sa im otvára svet. Ešteže niekto zapne bedňu. V televíznych novinách vedia lepšie, teraz už vedia. Teraz už môžu. Povedať, ako je to. Ukázať pravdivý obraz niekoľkých predošlých rušných dní. Mladí na gauči ani nedýchajú. Vidia hlavné mesto. Veľké hlavné mesto. Milión ľudí s rukami nad hlavami, ovácie, ako na nejakom megakoncerte. Na pódiu herci, speváci, šašovia vo vyťahaných svetroch a menčestrových sakách. A ľudia im tlieskajú. Mladí u Mladého kričia, že Bukofčák na hrad alebo Lahve for president. Novopečení tribúni na tribúne zborovo odspievajú hymnu. To chytí za srdce každého. Mladí sú už riadne chytení.

Starý medzičasom stihol s kolegami papalášmi doraziť do hlavného mesta, na centrálu. Po bleskovej tajnej porade na ústredí nasleduje jednohlasné uznesenie. A vybraní súdruhovia sa poberú do divadla. Nie na predstavenie ako inokedy. Prebehnú tmavou ulicou a zadným vchodom do zákulisia. Za oponou potom podávajú ruky zarasteným indivíduám s dlhokánskymi revolucionárskymi šálmi a smiešnymi čiapkami. Starému papalášovi nie je do smiechu. Ako čert hneď zaútočí na hercov akoby mu stúpili na kopyto. Žeby nejaký obuvník? No ale každý musel nejako začať, všetci prišli na svet holí. Aj cisár. Aj deti, ktoré si na jeho nové šaty budú vždy ukazovať špinavými prstami ako malí proroci.

Mladí vezmú do rúk niekoľko fliaš na zahriatie a vydajú sa do ulíc. Tackavým krokom kráčajú uličkou v radovej zástavbe smerom k zastávke električky. Mladý je už taký zmagorený, že ani nevie, kde má hlavu. Ale ústa má a aj kričí, vyvreskuje na plnú hubu čosi o slobode či slopote. Ledva za sebou započuje svoju tetu. Stará žena sa vykláňa z okna na prízemí a volá za ním, aby si nezabudol kľúče. Na námestí sa Mladý so spolužiakmi zaradí do masy ľudí a horlivo opakujú ako opice. Ako jeden muž sa všetci potužujú alkoholom, mädlia si ruky vo vlnených rukaviciach a skandujú, že majú holé ruce. Holé zadky, holé nič, preč s takou vládou. Obesiť, obesiť, kričí zas skupinka pripitých mladých uprostred davu. No nekoná sa ani šibenica, ani krv. A mladí sú sklamaní, lebo krv vidia maximálne, keď sa im pustí z nosa. Vzápätí však s nadšením spolu s ľuďmi naokolo povyťahujú z vreciek kľúče. Začnú nimi slávnostne štrngať ako to videli v telke, akoby zvonili na veľkú prestávku. To majú študenti radi. Aj Mladý vytiahne z vrecka svoje kľúče. Odopne zväzok z karabínky na farebnej pružine, čo sa ponáša na šnúru z telefónu. Štrngá a vyzváňa na nové a lepšie časy až mu z toho cengá v ušiach. Ani ho netrkne, keď sa mu zrazu kľúče vyšmyknú, prepadnú štrbinou v zástupe tiel a stratia sa kdesi v tmavých hĺbkach pod nohami. Keď sa Mladý spamätá, je už neskoro. Asi tak desať preč. Skúsi sa zohnúť a naslepo hmatať dlaňou po zmrznutej zemi. Celou silou odtíska lakťami tlačenicu okolo seba. Do očí sa mu tlačia slzy a do nosa sople. Dav ho sáca. Už sám nevie, kde je jeho blondína, kde sú všetci spolužiaci, rečníci na tribúne, kde sú všetci.



Blúdi prázdnym námestím s pohľadom zapichnutým do zeme. Všetko, čo nájde, sú len črepiny z rozbitých fliaš. Plus fotka holého tučného decka, ktorú objaví v zadnom vrecku.

Mnohí sa zrazu chcú obnažiť, ukázať, že majú pod straníckou uniformou srdce. Veľké srdce, veľa infarktov. Aj Starý v zákulisí divadelnej budovy si rozhalí košeľu, až gombíky strieľajú na všetky strany. Veľkodušne si vymení košeľu s vodcom indivíduí. A mnohí zas naopak - boja sa takého odhalenia, boja sa posmechu za nahotu. Boja sa ukázať v novom svetle. Boja, ale keď sa spijú, tak tancujú. Rozbíjajú poháriky o zem, nech majú v tom novom svete šťastie. Spolu s tými, čo povracali tituly zaslúžilých umelcov, ovracajú teraz všetky rády a vyznamenania, diplomy a bradaté busty. Starý si uhne rovno z fľaše a siahne si pod rozopnutú košeľu. Chytí sa za hrudník pokrytý hustým strieborným ochlpením. S úsmevom sa zvalí na zem a na stole poskočia poháriky. No nikto z prítomných to nevidí. Poskakujú holí po stole, spolu tancujú. Nahí ako deti, ako znovuzrodení.

V oknách domov sa už svieti iba kde-tu a aj mesiac dnes akosi štrajkuje. Mladý si sotva vidí pod nohy a navyše mu začína byť poriadna zima. Posledné spoje odišli dávno a taxikári aj policajti sú po dnešnej manifestácii tiež všetci podgurážení. Pokúsi sa prejsť aspoň niekoľko zastávok električky. Ale nakoniec aj tak spí pod mostom, ako sa vraví. Spí na zastávke, pod plechovým prístreškom. Dlho pozerá na mesiac, ktorý vlastne neni, lebo je nov. Akurát dnes, aký je to dátum. Mladý sa na drevenej lavičke skrúti do klbka, poriadne sa zababuší. Potom zaspí a sníva sa mu o tom, že je holý.

0000010100063532021709090387264603872650
Cpt. Vincenzo
 Cpt. Vincenzo      09.04.2008 - 14:59:58 [1K] , level: 1, UP   NEW
Agda Bavi Pain: Koniec sveta (ukážka z knihy)

Debata sa točí okolo porna a revízorov. A okolo abstinenčných pekiel, ako vždy. Robiho ani nenapadne, že tu chýbal celú večnosť, že je pre všetkých dávno mŕtvy. Aj keď sa na moment opäť vrátil do toho istého priestoru a času, z ktorého bol nedobrovoľne vytrhnutý. Aspoň to ho ako-tak upokojuje. Priam vynáša do éterických výšok, v ktorých už nemyslí na každodenné starosti ani na chuť vyrovnať si staré pokrčené účty.
– Balevas, šrácok! – pozdravil sa prítomným, keď už bol na mieste. Tu a teraz. Odteraz sa všetky udalosti musia znovu odvíjať so zreteľom aj na neho.
– Ďoďi Molek, predseda vlády! Hužvár! A Sibyla! Sevas, moja.
Podávali si ho z rúčky do rúčky, z úst do úst išlo jeho meno, uznanlivo ho plieskali po tvrdých pleciach a nechali sa častovať alkoholom. Stačí lacný, len aby ho bolo veľa. S detinským oduševnením žmúria rozžiarené oči, vyškierajú polorozpadnuté klávesnice zubov. Malé ryby. Najpohyblivejšie a neviditeľné vo veľkom akváriu. Také béčka, nuly. A tie majú k jednotke vždy najbližšie.
Zanedlho si prisadla aj Norika. V bare HarleQueen Café, neďaleko Mestskej pivárne. Tam, kde predpoludním Robi vyberal výpalné.
– No čo, čo! Asi že som kedysi bola vo forme! – hneď sa rozčuľuje.
– Bisztos nie v obsahu!
Šráci si z Noriky ako vždy uťahujú, hoci každý, keby smel, by ju najradšej preťahoval. O niekoľko rokov mladšia pozerá z reklamného plagátu na malinovku, visiaceho za barovým pultom. Stojí na jednej nôžke a so zvodne našpúlenými perami drží v ruke tácku s fľašou a pohárom.
Šráci sa utíšia, každý nenápadne poškuľuje po vyblednutom plagáte. Norika sem dokvitla v tehotenských šatách, so zjavne plným bruchom.
– To si naobed ešte nemala, – povie Robi prekvapene.
– Dyk ode. Taká plodná až žírna, a navonok úzkoprsá, – poznamená ktosi.
– Nechce sa mu zo mňa, – usmeje sa Norika. – Už tretí rok sa takto s ním vláčim. Ráno spal na druhom boku, tak si ho nevidel. Doktor mi len povedal, že vás všetkých pozdravuje, ale asi že nevylezie, kým sa vonku nevyčasí. Potrat jeden.
Zapáli si a vyberie spod šiat zaguľatenú handru.
– Asi že! Chlapom sa to zdá byť zaujímavé. A navyše – nikto sa ma neodváži ani len dotknúť. A v buse mi uvoľnia miesto.
Niekto sa zasmeje, niekto bez povšimnutia ďalej popíja ostré s pivom. Sedí tu aj Ďoďi Molek, aj Hužvár, aj Sibyla a dvaja takí, čo ich Robi nepozná, ale na tom nezáleží – objednáva aj im. Musí.
– A ináč ako? Podpora sype?
– Ta, jak komu. Ja mám sociálku päť baby, také väčšie vgeckové, moge, das na jednu noc v Tabu a potom gáno vof kgčme Kgčme, ne dobge?
Pokyvkal hlavou.
– No. Dá sa.
– Dyk a u Ďoďija Moleka jak sme minule boli, najsi! – smeje sa Sibyla. – Vraví mi: „Zlatý moj, podaj mi nolen toten sošit!“ Sošit!
Chytá sa natriasajúc za hlavu.
Molek sa ticho usmieva. Je na seba hrdý.
– To jak nás na zédéeške učili, bázmeg. Pegačník, písanka.
– Dyk ode. Abo bratanec.
Aj Robiho strasie. Spoly od hnusu a spoly od smiechu.
– Vidím, že vás trápia stále tie isté veci, no, – zamieša sa do krčmovej debaty nedovzdelancov. – Mám nápad.
Zodvihne k perám poldecák a celý ho vyleje na jeden šup do úst.
Ostatní po ňom úkon zopakujú.
Vysoký ryšavý chlap je opäť tu. Totiž – bol tu už pred Robim a teraz by určite najradšej sedel v rohu. Tam však sedí ožran, ktorého Robi naposledy videl v električke. So zvesenou hlavou metabolizuje o stôl ďalej od ryšavca, upravuje si frizúru a brbľavo pospevuje: „To boli časy, krásne časy, keď som mal kučeravé dzáre.“ Staršej panej, najskôr jeho matke, sa už nejaký čas nedarí zodvihnúť ho zo stoličky. Opilec sa zospodu pridŕža stola. Robi jej pomôže. Za golier opilca dovlečie k dverám a špicou topánky ho kopne do riti. Ostentatívne si opráši dlane, jednu o druhú. Pri pulte požiada barmana o telefón. Vyberie zo zadných vreciek pokrkvané bankovky a položí ich na pult. Šráci si ho snažia nevšímať, no farebné papierové cennosti im priťahujú oči ako krv alebo lascívne vyzlečená ženská. Robi nájde medzi bankovkami papierik s telefónnym číslom, bankovky natrepe späť do vrecka, zodvihne slúchadlo a vytočí. Ukazovákom si zaštopľuje ucho. To však nie je nutné; v bare je hrobové ticho. Chvíľu sústredene načúva a položí. Otočí sa chrbtom ku kamarátom, plecom sa oprie o pult a vytočí opäť. Nemá zmysel šepkať.

000001010006353202170909038726460387265003896344
kkid
 kkid      17.04.2008 - 14:45:23 , level: 2, UP   NEW
fantasticke, styl