Balla :: Remember, remember, the velvet November


node:	Balla
template:	4
parent:	.\\_\\_\\_ LITERÁRNA FLOTILA
owner:	Cpt. Vincenzo
viewed by:
created:	09.04.2008 - 14:53:57
updated:	17.04.2008 - 14:01:42

cwbe coordinatez:
101
63532
2170909
3872630

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

phonic	0
lemonxd	0
Cpt. Vincenzo	0
bgdny	0

Balla
(nar. 8. 5. 1967 v Nových Zámkoch)

Poviedky začal uverejňovať od r. 1992 najmä v časopisoch Dotyky a Literárny týždenník. Knižne debutoval zbierkou poviedok Leptokaria (1996). Základným a prakticky nemenným stavom postáv jeho poviedok je osamelosť, ktorá sa nestráca dokonca ani vo vzťahu muža a ženy. Mení sa len na tzv. „dvojosamelosť“. Postavy sa prejavujú najmä ako kruté, nenávistné indivíduá, ktoré však svojím konaním prezrádzajú zároveň túžbu intenzívne a poctivo žiť, odolať banalite každodenného prežívania. Vo svojej druhej knihe Outsideria (1997) sa pokúsil spojiť pôvodne samostatné poviedky do románového celku. V roku 2000 vydal zbierku krátkych próz Gravidita, v roku 2001 Tichý kút, v roku 2003 Unglik a v roku 2005 Cruz (2005). Jeho najnovšia kniha má názov Cudzí (2008).

0000010100063532021709090387263003882338

Tri poviedky
Balla

Proroctvo

Najprv ti prezradím, čo znamená iks, lebo táto informácia sa ti zíde: iks znamená niekedy iks, inokedy ypsilon. Občas ikskrát iks a ikskrát ypsilon. Potom ikskrát súčet iks a ypsilon, alebo aj ich rozdiel, alebo ani jedno z toho.

Proroctvo sa začína podobenstvom o tvojom živote a mixéri. Tvoj život bude podľa podobenstva vhodený do mixéra, ale, rozumieš, len akoby vhodený. Navyše, slovo mixér je v tomto podobenstve len ďalším podobenstvom. No ten mixér ti aj tak úplne rozomelie život a už nikdy nezistíš, ako sa čo kedy začalo a prečo a kde sa to končí. Upozorňujem však, že v proroctve slovo podobenstvo neznamená podobenstvo. Slovo život znamená naozaj život, lenže význam slova život, okrem významu, ktorý má v proroctve, si nikdy nepoznal a preto, aj keď vieš, čo znamená na tomto mieste, ti ani tu nemôže nič povedať.

Postupne, v priebehu iks rokov, sa zoznámiš s iks ľuďmi, s iks z nich bližšie a s niektorými z tých, s ktorými sa zoznámiš bližšie, sa spriatelíš a s každým ikstým z tých, s ktorými sa spriatelíš, sa vyspíš a nebude to nudné, lebo budú patriť ku iks rozličným pohlaviam, pričom niektoré z pohlaví vznikli práve iba na toto a iks iných nevzniklo na nič iné. Predtým, medzitým aj potom budeš veľa jesť, veľa piť a primerane vylučovať. Hneď na začiatku ti ikskrát vymenia plienky a postupne si ikskrát prezlečieš trenírky, slipy, boxerky, zasa trenírky a zasa slipy, podľa meniacej sa módy, ikskrát si natiahneš tričko, košeľu, sveter, ikskrát vhupneš do nohavíc, ikskrát budeš ožratý, ikskrát vypneš a zapneš televízor, prvý až ikstý, v prvom až ikstom byte, pozrieš si iks filmov, iks drám a iks dramatických omylov, iks fiktívnych dokumentov a iks dokumentárnych fikcií, a nikdy neuhádneš, čo z toho bolo mienené ako presná správa o jednom z iks tvojich možných budúcich životov. Prečítaš si iks kníh, ani jedna však nebude odo mňa, lebo strácam čas proroctvami, ani jedna nebude od teba, lebo zabíjaš čas ich čítaním, ani jedna nebude celkom nepravdivá ani celkom pravdivá a iba jedna bude do bodky presne o tvojom živote, tá poslúži ako scenár filmu, ale slovo scenár v tomto proroctve neznamená scenár a slovo film znamená film len v tom tvojom živote, o ktorom film nikdy nenakrútia. Prelistuješ si iks časopisov, iks politických komentárov a iks komentárov o politikoch v nepolitických situáciách, v ktorých sa zoznamovali s iks ľuďmi, spriateľovali sa s nimi a spali s nimi, iks politikov ti bude pripomínať teba, ale iba jednému z nich budeš seba pripomínať ty a to bude ten, ktorý sa šikovne vyhol tomuto proroctvu. Ikskrát si ostriháš nechty, ikskrát sa vysiakaš do iks vreckoviek, ikskrát si natiahneš ponožky, zješ iks obedov a večerí, raňajok o čosi menej, lebo rána budú ikskrát ťažké, iks dní stráviš vo vojenskej službe, potom skolabuješ, trochu účelovo, trochu naozaj, predtým však budeš iks rokov študentom, ikskrát vycestuješ do zahraničia a zistíš, že to bolo zbytočné a nič to neznamenalo, ikskrát to ani len nezistíš, ikskrát budeš masturbovať a potom, ako už bolo povedané - ale môže to byť povedané aj ikskrát - budeš ikskrát súložiť, aby si pochopil, že súlož je len nedokonalá masturbácia a aby si nepochopil, že ani súlož, ani masturbácia v tomto proroctve neznamenali súlož či masturbáciu, ale mimoriadne dôležité podobenstvá. Potom sa ikskrát oženíš, čoho dôsledkom bude iks rozvodov, no nielen to, zúčastníš sa aj iks pohrebov, odprevadíš z prvého na druhý svet iks mŕtvych, čo boli živými a predtým mŕtvymi, ale inak, a tu nech ti k pochopeniu pomôže skúmavé čítanie iks evanjelií v iks knihách, z ktorých ani jediná nebude Bibliou, ikskrát ti zídu na um rôzne pokusy, raz menej obludné, to keď niektoré z tiel preskúmaš osamote podrobnejšie, z toho iks tiel žien, iks tiel detí a iks tiel iných mladých ľudí, ale čo je mladosť, a čo je mladosť tu, v proroctve, dvadsaťpäť rokov? nie, samozrejme, iks rokov, inokedy ti zídu na um aj pokusy obludnejšie, to keď z druhého sveta privedieš na prvý svet pár živých, čo boli mŕtvymi a predtým živými, aby ich neskôr mohli odprevadiť z prvého sveta na druhý mŕtvych, je jasné, že slovo mŕtvy a slovo živý tu znamenajú presne to, čo znamenajú, lebo nie je vhodné hovoriť stále len v mätúcich podobenstvách, žiaľ, tu zasa slovo znamená neznamená znamená, iba slovo neznamená znamená, ako sa patrí, neznamená, alebo, posledná možnosť, zídu ti na um aj pokusy najobludnejšie a vtedy postupne ikskrát okopíruješ tajomné fresky z pravekých jaskýň, aby mohli slúžiť ako notové záznamy niektorých životov vrátane tvojho, no ikskrát sa pri kopírovaní pomýliš a dáš tak vzniknúť príšernej, do kostnej drene prenikajúcej bolestivej kakofónii, no iba raz, iba jediný raz napíšeš toto proroctvo, ktoré by si však sám pochopil až pri ikstom čítaní, na to však nikto, kto toto proroctvo kedykoľvek doteraz napísal pred tebou a takisto nikto, kto toto proroctvo kedy napíše po tebe, nedostal a nedostane príležitosť. Ikskrát niekde uvidíš iks, ikskrát vo význame iks, ikskrát vo význame ypsilon a ikskrát vo význame úplne inom, ale v inom, než si budeš ikskrát namýšľať, ikskrát sa prejdeš pomalým, trochu komickým a neospravedlniteľne hojdavým krokom po iks uliciach, ikskrát budeš uvažovať, čo tu chýbalo, čo bolo navyše, čo prekážalo, čo sa čím od čoho odlišovalo, čím sa čo čomu rovnalo, ikskrát prídeš k záveru, že sa tu žil ukážkový život, kto čo chcel, to mal, kto čo nechcel, to nemal, bol to dobrý príbeh s dobrým koncom, ak nie, tak zlý príbeh so zlým koncom, ak nie, tak zlý príbeh s dobrým koncom, ak nie, tak dobrý príbeh so zlým koncom, tu sú, tu je dobrý príbeh a tu dobrý koniec, tu je zlý príbeh a tu zlý koniec, tu je zlý príbeh a tu dobrý koniec, tu je dobrý príbeh a tu zlý koniec. Takže teraz bude život vhodený do mixéra a v hluku, ktorý pretrvá veky, v tom prašťaní syntaxe, v tom pukaní a vrzgote slov, v tom odfrkovaní písmen a interpunkcie cítim spolu s tebou únavu, a ako raz povedal Jabel, Jubal alebo Tubalkain, ale možno to povedal ikskrát, výrok bol každopádne v skrátenej forme uverejnený v pravom, čiže tajnom a neuverejniteľnom vydaní Chazarského slovníka, prorokovanie unavuje a je po ňom potrebný poriadny oddych, lebo prorokovanie je nepretržitá obriezka.

Stolička

Na stoličke so sčernetými fľakmi po opadanom laku sa v lúčoch slnka vyhrievala Tivadarova matka. Svoju slabosť sa snažila prekryť občasným zdanlivo energickým pohybom. Boli to tragikomické gestá. Oči mala čisté a jasné, také, aké mávajú ľudia nedlho pred smrťou. Nikto jej už nerozumel, ale ona si slabým hlasom hovorila svoje, viedla reč, z ktorej zmizli podstatné mená i slovesá. Ostali zámená, pohmkávanie a nádej, že jej raz ktosi znovu porozumie. Žeby chlap, čo vošiel cez bránku do dvora a potkol sa o kovový prah, bol konečne ten chápavý?

Jej syn, pomaly už šesťdesiatnik, podišiel bližšie, naklonil sa k nej, počúval a zrazu sa vystrel:

- Hovoríte mi Tivadar? To je zázrak, - obráti sa ku mne, - ona si už mesiace nespomenula, ako sa volám! - Potom veselo žmurkne a rýchlo sa pozrie na ňu: - A prečo mi tykáte?

Chce ju zmiasť, lebo pred pár dňami ho na chvíľu pokladala za niekoho cudzieho. Ona sa však popliesť nenechá a láskavým tónom ho pokára:

- Ale no, no.

Lenže jej „ale no, no“ neznie veľmi presvedčivo, zrazu totiž pochybuje, či sa nepomýlila, nevie, s kým vlastne hovorí, ešte viac sa zhrbí, je nesmierne malá.

Naivní hovorievali, že Tivadarova matka je šťastná, lebo si už vegetuje vo svete bez súvislostí. V jej pohľade sa však zračil skôr len strach z toho, čo sa dialo v danom okamihu, ako v pohľade mačky, keď sa k nej blíži nezámy človek alebo niekto, koho už dlho nevidela.

Keď o niekoľko týždňov umrela, tí, čo tvrdili, že bola vo svojej zmätenosti a nevedomosti šťastná, začali tvrdiť, že skutočne šťastná je až teraz. Život i smrť sú zrejme úkazy nerozlíšiteľne pozitívne.

O niekoľko rokov som na tej istej stoličke našiel sedieť Tivadara. Tvár mal poznačenú utrpením. Práve začínal chápať svoju matku. Podišiel som k nemu a povedal mu:

- Netykaj mi, otec.

Ale nič si nepamätal, nevedel, prečo to hovorím, nevedel, či je mojím otcom alebo nie, a ja som netušil, či takýto druh nevedomosti je to pravé šťastie. Dnes, keď na tej stoličke sedím ja, pochybujem, či sa to všetko vôbec niekedy stalo. A... čo vlastne? Slnko mi zohrieva tvár. Netvrdím, že to nie je príjemné.

Hľadím k bránke, lebo niekto prichádza.

Diabol

Po tom, ako sme si sadli do pohodlných kožených kresiel v Spider pube, povedal som mladej žene, tomu diablovi, ktorý sa so mnou nudil:

- Tak napríklad dvadsiate roky. Raz večer som sa v Alžírsku vynoril z tmy za matkou Alberta Camusa. Stiahol som ju na zem, povláčil ju a surovo ňou zaobchádzal, ale potom ma vyrušil akýsi zvuk z ulice, tak som radšej ušiel. U tej ženy sa čoskoro prejavili následky otrasu mozgu. V päťdesiatych rokoch som bol na československých hraniciach s Nemeckom a lačne sa díval do očí mladému emigrantovi. Skočil som mu na krk, zbledol ako krieda. Keď sa dokmásaný preplazil do Nemecka, od strachu sa zbláznil a po štyroch mesiacoch zomrel. O niekoľko rokov som utekal popri lynčovanom mužovi v Jakarte a potom som ho za asistencie ďalších kumpánov z rozvášneného davu podrezal aj so slávnym fotografom Nachtweyom, ktorý chcel záležitosť medializovať. Za odmenu som chvíľu mohol jazdiť po Iráne na bicykli, jesť z trusu, piť spolu s dobytkom a odmietnuť krásnu nevestu. Inokedy - bolo to v Paríži - som mal široké plecia, pokožku bledú ako duch, riedke vlasy, dúhovky ružové a zreničky tmavočervené...

- Podaj mi cigarety, - vzdychla mladá žena, nečakane prerušiac moje rozprávanie. Ospravedlnil som sa za svoju nepozornosť a chvatne som siahol po červenobielej škatuľke. Keď ju brala z mojej dlane, uhýbala pohľadom a radšej sledovala bubliny v sýtenej minerálke.

- Odstrelil som kurátora v Louvri, ale najprv som ho privalil jedným z Caravaggiovych obrazov: to všetko len preto, aby netáral, že Ježiš bol ženatý, keď, skrátka a dobre, nebol! Lebo ja som Ježišovi odvábil Máriu z Magdaly - iba ona totiž o neho stála aj potom, čo zanechal remeslo a stal sa tulákom. Pomocou intríg som ho dostal až na kríž. Ale nechcem sa vyťahovať. Aj tak nezomrel, hoci niektorí tvrdia opak. Napokon, unikol mi aj vyše tridsať rokov predtým, v tých skvelých dňoch, keď sme vraždili neviniatka v Júdei. Zubnú kefku som si počas akcií vždy pribrusoval do tvaru bodáka, bral som do rúk iba lyžičky ostré ako britva a stále som sa cítil ako pohan priťahovaný krvavou sviatosťou.

Moja poslucháčka, neustále venujúca pozornosť výlučne fešákovi pri vedľajšom stole, povedala:

- No vidíš! Aspoň si nemal čas na sprostosti.

Potom si odsadla. Myslím, že fešáčik jej objednal kávu, deci červeného vína a neskôr si odišli zahrať squash.

0000010100063532021709090387263003872639

Balla: Financial Times

Vždy som obdivoval intelektuálov. Sedím pri okne a lapám dych. Obdivujem intelektuálov a zároveň sa ich bojím. Hľadím z okna vlaku a skúmam trasu medzi Novými Zámkami a Bratislavou. Poznám tu každý krík. Kopček? Dolinku? Domčeky? Stromčeky? Všetko to som už niekedy videl. Aj tie snehy, aj tie povodne, aj tých ľudí. Medzinárodné rýchliky bývajú plné inteligentných cestujúcich. Bojím sa ich. A závidím im. Sú inteligentní už na prvý pohľad. A to vkusné oblečenie: obleky, viazanky, isto aj jemná, vyberaná bielizeň. Hranaté dioptrické okuliare v zlatých rámikoch. Značkové ponožky v kožených poltopánkach. Skrúšene sedím na pohodlnom sedadle pri okne. Skrúšene a pokorne. Je večer, zopár ľudí drieme, iní diskutujú – takmer pošepky –, dámy sú pôvabné a isto i voňavé. Hm, vôňa dám, oblizol som sa. Z otvoru v ďasne sa mi znovu pustila krv. Priložil som si k ústam vreckovku. Pani zubárka mi práve kvôli hrozbe krvácania zakázala piť alkohol. Takže bezzubý a ešte aj smädný? Vo vagóne medzinárodného rýchlika sa obzerám: vo vagóne všade samý inteligent. Robotníkov mám radšej, pretože nimi môžem opovrhovať, lebo im nerozumiem, lebo do nich nevidím, také sú v nich tajomné svety, cudzie a neprebádané, lebo kto ich prebáda, inteligent? Alebo nejaký bádaniachtivý robotník? A to už je čo za robotníka?! Bádaniachtivý? To je zasa nejaký intelektuál! Bojím sa ho! Intelektuál žije svoj prebádaný, intelektuálne zameraný život. Onehdy som bol aj ja intelektuálom, vtedy som zdokonalil teórie biskupa Berkleyho, prevýšil som v tomto ohľade aj Rudolfa Steinera. Takých pičovín som sa potom rýchlo zbavil pijanstvom. Dnes, keď sa porovnávam s intelektuálom, nesiem to ťažko. Život pravého intelektuála je ohlodaný na kosť. Žiadne teplo. Žiadne mäkké mäso. Chlad a sval. Pravý intelektuál pred smrťou žije, kým ostatní len umierajú. Keď má pravý intelektuál v ruke pero, píše, nie však náhlivo, nerozvážne či nepremyslene. Pravý intelektualizmus je kanonizovaný. Dvere na vagóne sa nehlučne otvorili, vošiel elegán, dvere sa automaticky zatvorili. Elegán si skúmavo prezeral rady kresiel, vyberajúc si vhodné miesto. Sadne si k niektorému oknu, uvažoval som. Keby som mal uvažovať o niečom závažnom, hneď by sa ma zmocnili obavy, že sa dopustím nejakej chyby, pritom by som však dávno mal vedieť, že až vo chvíli, keď urobím chybu, som to naozaj ja. Elegánov pohyb bol pomalý, ale skôr rozvážny ako málo sebaistý. Nebol teda pomalý preto, že by náhle presne nevedel, čo robiť. Ó, aká tvár! Tvár elegána! To bolo vidno na prvý pohľad. S nemalou dávkou závisti som v jeho očiach musel skonštatovať záblesky prirodzenej inteligencie. Tak nielenže elegán! Nielenže! Skrútlo ma od bolesti, pravdaže, nepriznanej – ale skrútlo ma, fyzicky ma skrútlo. Priznávam, skrútlo ma. A očervenel som. Elegán sa priblížil. Moje utrpenie spozoroval, ale nič nedal najavo, čím dal najavo súcit. Nuž, kto je šťastný, spokojný a inteligentný, môže si dovoliť byť aj súcitný. My ostatní sa zadúšame nespočetnými druhmi nežičlivostí, zhnusení a zanovitostí. Ruka sa mi zachvela, keď som siahol do vnútorného vrecka bundy a vylovil knižočku Vom Wesen der Wahrheit od Martina Heideggera. Nezabúdajme, že hlupákom čítanie náročnej literatúry škodí. Začítal som sa. Chvíľu mi to škodilo, ale potom sa mi písmenká začali rozplývať pred očami, navyše, zaujala ma krv, ktorá kvapla z mojej spodnej pery na bielu stránku. Ďasno! Schmatol som vreckovku a jej cíp si vopchal do papule. Podfuk s čítaním zlyhal: kto uverí, že blázon s krvavou vreckovkou medzi zubami naozaj hĺba o tom, či skrytie skrytého súcna vcelku vládne v odkrytí jednotlivého súcna, v odkrytí, ktoré sa ako zabudnutosť skrytia stáva scestím? Elegantný intelektuál? Elegantný intelektuál nie, neuverí. Aj tak súcitne – opäť súcit! – odvrátil zrak, venujúc sa obsahu svojho elegantného kufríka. Krvácanie som ako-tak zvládol, vreckovka putovala do smetiačika pod oknom. Za sklom sa mihlo žltooranžové osvetlenie ktorejsi neveľkej, bezvýznamnej stanice. Rýchlik ňou presvišťal bez zmeny tempa. Napokon, trochu sme meškali. Elegán si skúmavo prezeral obsah kufríka. Zdalo sa, že ho ten obsah neuspokojuje. Poobzeral sa okolo seba a tvár sa mu náhle rozjasnila: na sedadle, od ktorého ho oddeľovala chodbička, ležali akési noviny. Hneď po nich siahol. Formát novín bol na naše pomery neobvykle veľký; hneď som sa sústredil na názov, vytlačený výraznými, štylizovanými písmenami na prednej strane: FINANCIAL TIMES. Bisťu! Toto ma naozaj tvrdo zasiahlo. Schúlil som sa do klbka a “najradšej by som sa bol býval prepadol pod zem”, ako vravievame my, čo nám nikdy nezíde na um objavné prirovnanie. Takéto voľačo! Takýto intelektuál! Angličtina! Financie! Časy! Jednoducho, veľký svet, a on v spojení s týmto veľkým svetom. A čo som ja? A čo viem ja? A čo som dokázal ja? Ján Birčák vraví, ty, Vladimír, ty píšeš takú “menšinovú” literatúru. Takže menšinovú literatúru. Menšinová literatúra, to je to, čo som dokázal. Ten, čo sa zmohol iba na menšinovú literatúru, tu teraz civie na elegána s novinami, ktoré otvárajú brány do veľkého sveta, ak sa im, novinám, správne rozumie. Elegán si vyzul poltopánky. Nuž, medzinárodný rýchlik bol trochu prekúrený. Ja som sa svoje ťažké bagandže vyzuť neodvážil. Ani len na vyzúvanie sa v medzinárodných rýchlikoch nemám odvahu. Po očku sledujem elegána. Elegán sa chvíľu mocuje s rozmernými FINANCIAL TIMES, postupne ale papiere predsa len poskladá do ním preferovaného tvaru. Noviny umiestni na protiľahlé sedadlo a vyloží si na ne chodidlá. Ja sa zahľadím von oknom, hoci túto krajinu už naozaj veľmi dobre poznám.

0000010100063532021709090387263003872636

Balla: Infekcia

Keď ma jedného dňa začal znepokojovať nábytok v mojom starom, po rodičoch zdedenom dome, požiadal som ľudí, aby mi ho pomohli vysťahovať z izieb, naložiť na korbu nákladiaka a odviezť za mesto; tam sme rárohy nahádzali do priekopy a prikryli veľkými kusmi látok. Pomocníkov som potom v prázdnom dome hostil fľašami výborného, silného vína: netrvalo dlho a všetci spievali z plných hrdiel, potácajúc sa medzi stenami... Hlasy sa rozliehali po miestnostiach a mňa sa náhle zmocnili obavy, ako budem v tom dome tráviť noc, keď ľudia odídu a ja osamiem. To velikánske ticho, čo nastane, na mňa nepochybne začne ničivo pôsobiť, uvedomil som si a chodil vyplašený sem a ta a obzeral sa ako zvieratko, hľadajúc v už zahmlených, málo súcitných očiach ľudí pochopenie. Pomocníci sa mi v bujarom speve váľali po kobercoch.

Napokon som však mal šťastie; okolo domu práve prechádzal priateľ a nazrel oblokom dovnútra; hneď som ho požiadal, aby ostal so mnou, lebo tí ľudia sa už zberali na odchod a vonku sa stihlo zotmieť.

Odchádzajúci ešte hodnú chvíľu postávali pred domom, rehotali sa a vykrikovali a niektorí sa dokonca pokúšali aj tancovať, ale postupne si jeden po druhom vyhrnuli goliere na kabátoch, aby sa tak chránili pred nočným chladom, a čoskoro sa postrácali za rohom ulice, aj napriek tomu, že ich kroky boli pomalé a neisté.

Priateľ odo mňa dostal maslový chlieb s cibuľou. Sedel na koberci a sústredene prežúval; raz sa mu vydulo pravé, raz zasa ľavé líce, niekedy si oblizol prst. Tmavé oči sa mu ligotali vo svetle holej žiarovky. Mal zovreté, úzke pery: pripomínali jazvu po ťažkom zranení nožom či britvou.

Naše priateľstvo bolo čudné. Vlastne sme sa nenávideli, lenže, keď nad tým tak uvažujem, je čudné, keď sa priatelia nenávidia? Poznali sme sa veľmi dobre, priatelili sme sa dlhé roky: časom sa všetky klady a výhody nášho priateľstva stali neuveriteľne fádnymi a nudnými a stratili cenu, prípadne sa dokonca zmenili vo svoj opak, a napokon sme už iba striehli na chyby a omyly toho druhého, aby sme sa mohli škriepiť. Čo horšie, škriepky to boli akési podivné, maskované úsmevom, gestami tolerancie, zdanlivého pochopenia a vyšperkované potmehúdskymi ústupkami, za ktorými sa skrýval následný útok, pravdaže, vedený ostražito, opatrne, realizovaný skôr dvojzmyselnými narážkami než priamym obvinením – to preto, aby sa protivník nemohol účinne brániť, lebo vlastne ani nevedel, čím a prečo bol napadnutý.

Priateľ pregĺgal sústa chleba s maslom a zrejme sa nazdával, že ho očakáva noc plná dialógov, v ktorých slová treba prekliato dobre zvažovať, prinajmenšom tak ako ťahy v šachovej partii s veľmajstrom. Lenže ja som mlčal, chrbtom opretý o stenu. Cítil som, ako sa ma zmocňuje hrôza. Na nevyslovenú otázku priateľa ohľadom vysťahovania nábytku som náhle odvetil, že nábytok ma pred časom začal znepokojovať, neskôr som dodal, že to ja, tá časť môjho ja, ktorá sa dlhodobou existenciou v tomto byte prevtelila do starého, prívetivého a inak určite nevinného nábytku, ma začala znepokojovať. Priateľ si moje slová vypočul a okamžite usúdil, že i s riešením takejto záležitosti má viac a cennejších skúseností. Prirovnal tajomstvo môjho nábytku k tajomstvu gotických katedrál. Toto prirovnanie som pokladal za smiešne, lebo som mu príliš nerozumel. Priateľovo ďalšie vysvetľovanie uniklo mojej pozornosti; netrpezlivo som čakal, kým skončí a potom som mu oznámil, že ma náhle začali znepokojovať koberce; hneď som ho aj požiadal o pomoc pri ich vynášaní na dvor.

Vonku panovala chladná noc, nám však zima nebolo, skôr naopak, vláčiac ťažké a niekedy skutočne veľmi veľké koberce sme sa poriadne rozhorúčili a zapotili... Neraz sme sa neubránili nadávkam, to hlavne, keď sa nám náklad vzpriečil v úzkych dverách a my sme zrazu nemohli ani von, ani dnu, nešikovne sa krútiac, mykajúc medzi verajami. Keď sa konečne všetky koberce ocitli na dvore, usúdil som, že to nestačí: sú príliš blízko. Tej istej mienky bol aj priateľ, čo ma prekvapilo, ale zároveň aj potešilo, hoci som sa trochu obával utajených významov takéhoto nečakaného súhlasu. Preto sme si o veci trošku pohovorili, no nepodarilo sa mi odhaliť žiaden úskok či nejakú pripravovanú pascu; priateľ sa totiž priznal, že on sa nábytku i kobercov zbavil už dávnejšie, len sa mi o tom hanbil porozprávať, domnievajúc sa, že by som ho obvinil z pozérstva a teatrálnosti a navyše by som sa mu vysmial. Hneď som pripustil, že jeho obavy boli opodstatnené. Potom sme sa chopili kobercov a dali sme sa ich odnášať do neďalekého lesíka, kde sme ich nahádzali na kopu a zamaskovali lístím a rôznymi konármi, vetvami, hlinou a kamením.

V dome sme si ľahli ku stene, pritisli sa k sebe, aby sme sa navzájom trochu zohriali, a popíjali sme víno, ktoré zvýšilo z predošlého pohostenia.

Potom sa spalo až do úsvitu.

Prešlo niekoľko týždňov. Priateľ ostal bývať u mňa, čo, samozrejme, vyvolalo v susedstve rôzne reči, hlavne ženy z našej ulice boli pohoršené a keď im niekedy prichodilo stretnúť sa so mnou na chodníku, radšej sa rýchlo presunuli na druhú stranu, alebo sa dokonca obrátili a pobrali sa opačným smerom. Tieto reakcie okolia ani mne, ani priateľovi neprekážali, pokladali sme ich za inšpiratívne a jeden pred druhým sme sa vystatovali našimi množiacimi sa “negatívnymi” skúsenosťami.

Ľuďom, ktorí nás zbežne poznali a vedeli, že bývame spolu, bol zrejme podozrivý náš sexuálny život, ale podozrenie takéhoto druhu bolo skutočne smiešne: spočiatku sme naďalej udržiavali vzťahy s našimi pôvodnými milenkami, život bežal celkom ako predtým, lenže neskôr sme milenkám prestali vyhovovať, teda, aby som sa vyjadril presnejšie, už sme nevládali uspokojovať ich nároky v sexuálnej oblasti – nie azda preto, že by ich nároky boli bývali vzrástli, lež skôr preto, lebo naša potencia prudko poklesla, v podstate úplne zmizla; táto zmena však nebola spôsobená našimi vzájomnými stykmi, pretože k čomusi takému vôbec nedochádzalo; šlo o čosi iné: tieto, priznávam, dosť nepríjemné zmeny boli spôsobené únavou, vyčerpanosťou. Po niekoľkých dňoch spolužitia sme totiž tak akosi spontánne usúdili, že nás znepokojujú tapety a maľovka na stenách a práve tak zle na nás pôsobia i parkety a linoleum a dokonca aj kamenná dlážka v predsieni a na chodbe. A tak sme každý večer, po návrate z práce, museli namáhavo fyzicky pracovať, odstraňujúc uvedené nedostatky nášho obydlia. Pracovali sme zakaždým až do noci; byt bol plný prachu a špiny; okolo polnoci sme si ľahli a odpočívali, lež o jednej sme boli už zasa na nohách a dreli ďalej, aby sa byt stal pre nás skutočným domovom. Neľutovali sme žiadnu námahu. Materiál, zoškrabaný zo stien a povytŕhaný z dlážky, sme odvážali fúrikom do lesa a tam ho zakopávali. Takýto spôsob života nám skutočne odčerpával všetky sily, nuž sme na žiadne pohlavné ukájanie ani len nepomysleli. Tajomstvo našej “spálne” však mnohým ľuďom stále vŕtalo v hlave, hlavne keď videli naše strhané, unavené tváre a kruhy pod očami a pochudnuté telá; keď si niekto ešte navyše všimol naše mozoľnaté dlane, začali neprajníci premýšľať o neuveriteľne zvrátených, prácnych sexuálnych praktikách.

Týždne a mesiace utekali. Kúpili sme si nový nábytok i koberce. Po krátkom čase sme si objednali špeditérov a nábytok dali odviezť, lebo nás začal neslýchane znepokojovať, znútra rozožierať, pociťovali sme ho v dome ako nejakého diverzanta, votrelca, ktorý na nás útočí našimi vlastnými zbraňami, totiž vlastnosťami, ktoré z nás prešli do predmetov a tým ich oživili.

Netrvalo dlho a na rad prišli koberce, tie úlisné plazy, čo sa nám ovíjali okolo nôh a po nociach si čosi šepkali. Vyvliekli sme ich na dvor a zapálili. Hľadeli sme do ohňa a strach, že sa tej strašnej nákazy nikdy celkom nezbavíme, nás neopúšťal.

Čoskoro sme si kúpili ďalšie koberce a ďalší nábytok. Nábytok bol veľmi pekný, moderný, a keď sme ho odviezli na smetisko za mesto, zhromaždilo sa tam veľké množstvo občanov s káričkami, fúrikmi, aby si z neho to či ono uchmatli. Bolo nám to ľahostajné. Ponáhľali sme sa domov po koberce, rýchlo sme ich zrolovali, naložili na korbu nákladiaka a vrátili sa na smetisko, kde nám ich brali doslova z rúk, nakladali si ich na dopravné prostriedky a šťastne a veselo sa smejúc odchádzali; samozrejme, na nás pozerali ako na bláznov; nik sa nás však nespýtal, prečo to všetko robíme, keďže sa báli, že by sme si to mohli rozmyslieť. Nebolo nám do smiechu. Naše konanie sa nám začalo vidieť patologické. V tom období sme veľmi často plakali, väčšinou nad pohármi vína, ležiac na dlážke v prázdnom dome; zatým nás stále pochytila priam horúčkovitá aktivita; zoškrabovali sme zo stien bytu nové a nové vrstvy, lebo boli infikované našou prítomnosťou, našou existenciou. Steny sme raz za čas znovu ponatierali, spevnili, a tak isto sme neustále obnovovali aj dlážku, lenže záchvaty ničivého odstraňovania nami nakazených vrstiev boli čoraz intenzívnejšie a častejšie, nuž sme naše bydlisko akosi nestíhali obnovovať.

To by však nebolo to najhoršie.

Nepríjemnejším sa čoskoro stal rozdiel, ktorý sa medzi mnou a priateľom objavil pri vnímaní procesu infikovania nášho najbližšieho okolia. Skrátka a dobre, na priateľa od istého času začala pôsobiť infekcia, čo zachvacovala nábytok a steny, oveľa skôr a intenzívnejšie ako na mňa, jeho nové a nové záchvaty sa začali ohlasovať takmer bezprostredne po nasťahovaní nábytku či po vymaľovaní bytu, prípadne obnovení dlážky. Jedného rána podišiel ku mne, chlapsky ma objal a pevným hlasom oznámil, že odchádza, lebo dlhšie už nemôže bývať v zamorenom dome. Odcestoval do Číny a hoci som o ňom už nikdy nepočul, môj vlastný osud mi napovedal, ako sa to s ním skončilo. Po jeho odchode som vysťahoval nábytok ešte niekoľkokrát, neskôr som sa vzdal aktívneho zariaďovania domácnosti a žil som v celkom prázdnom byte, pravda, bol to strašný život. Neustále ma prenasledovali rôzne vidiny, halucinácie, nemohol som pokojne spávať, zo stien sa ku mne po celý čas zakrádali akési tiene, ktoré sa na mňa ponášali tak veľmi, až sa mi niekedy zdalo, že to ja v skutočnosti vystupujem z tej omietky a to, čo leží uprostred izby na hŕbe starých handier, je iba prelud, ktorý sa čochvíľa musí rozplynúť. Jasne som videl všetky svoje zlé vlastnosti vystupovať z podlahy, oddeľovať sa od maľovky a hustnúť a opätovne vnikať do mňa, do svojho pôvodného zdroja. Zlo vo mne vinou silne infikovaného domu narastalo. Holými rukami som driapal zo stien tapety, čakanom rúbal do dlážky a v náručí behom vynášal trosky do lesa, už sa ani nezdržujúc ich zakopávaním. Steny domu boli čoskoro tenučké ako papier. Netrvalo dlho a objavili sa v nich prvé diery, ktoré sa každým dňom rozširovali. Niektoré steny sa potom zrútili. Intenzita infekcie rástla každým dňom. Zamestnával som niekoľko robotníkov, ktorých jedinou úlohou bolo odnášať trosky do lesa a tam ich prikrývať zeminou. Na nejaké opravy, obnovovanie domu jednoducho neostávalo času ani energie. Bagre napokon zbúrali zvyšky stien a vykopali na mieste bývalých základov hlboké jamy, do ktorých sa nanosilo olovo. Pozemok bol nepoužívateľný. V tom období som býval v stane, každú noc v novom: ten použitý robotníci zakaždým odvliekli do lesa, kde ho zničili.

Pochopil som, že zotrvávať doma i naďalej je vylúčené. Až vtedy som dospel do štádia, ktoré už dávno musel prekonať môj priateľ; pochopil som, čo cítil... Ako príšerne na neho asi pôsobili obrazy, ktoré videl vystupovať z kontaminovaných predmetov, zo stien, z nábytku, ba zrejme aj zo mňa! Videl, ako zo mňa vystupuje on sám – to bol pre neho neriešiteľný, osudný problém, lebo kým predmety sa ešte akosi dali odstrániť, zlo vystupujúce v jeho vlastnej podobe zo mňa hrozilo byť prítomné naveky... Lež keby som sa aj kamsi stratil, infekcia sa z môjho priateľa už dávno šírila takým tempom, že bolo fyzicky skoro nemožné tak rýchlo vymieňať nábytok, obnovovať steny, podlahovú krytinu a podobne. Ostalo mu jediné riešenie, to, ktoré teraz očakávalo i mňa: odchod. Očakával ma život na ceste, na permanentnom úteku. Opustil som svoje rodné mesto. Nebolo to príliš ťažké, už ma k nemu neviazali žiadne city: nemal som tam nikoho, veď v ostatnom čase sa ku mne nik nehlásil, bývalí kamaráti sa tvárili, že ma nepoznajú, milované ženy nepotrebovali impotentného, uaveného pomätenca; kolektív v práci podpísal petíciu, ktorou požadoval moje prepustenie; v petícii sa tvrdilo, že mám problémy s alkoholom – lenže kto v mojej situácii by ich nemal? Ale nesťažujem sa. Ostať bolo pre mňa tak či onak vylúčené. Proces zamorovania okolia charakteristickými znakmi mojej bytosti sa neslýchane zrýchľoval: na nijakom mieste som sa nemohol zdržať viac ako pol hodiny; po tomto čase som už začínal cítiť, že prostredie je doslova jedovaté, nasýtené všetkým tým, čo predstavujem ja a čoho sa najväčšmi desím... Je to, akoby ste sa neustále museli dívať do zrkadla a videli by ste sa z tej najhoršej stránky... Vlastne som nemohol chodiť ani na pivo, lebo po takých tridsiatich minútach som zakaždým pocítil šialené nutkanie zoškrabovať omietku na stene pri stole, keďže som sa tam videl, neskôr už ani nevediac, či by som nemal nechty náhodou zaťať do osoby s pohárom v ruke, lebo postavy na stenách či v nábytku sa mi zdali skutočnejšie, presvedčivejšie, živšie.

Vybral som sa na cestu. Nebol to pohodlný život, ale iná možnosť mi nezostávala. Spočiatku som prespával po staniciach, po šopách, no neskôr sa už spať vôbec nedalo, lebo po niekoľkých minútach ma zo sna vytrhávali neopísateľné zvuky, chorál šepotajúcich prízrakov, obklopilo ma množstvo mojich verných obrazov a ja som nemohol ďalej ležať ani chvíľočku, hneď som si pritisol dlane na uši a dal sa trmácať preč, do noci.

Po krátkom čase som už nemohol kráčať len tak, krokom, nutkalo ma do behu, lebo okolie sa mnou infikovalo priam závratným tempom. Raz som v tom behu stretol úplne vyčerpaného človeka, ktorý sa opodiaľ zrútil do priekopy pri ceste; bolo jasné, že melie z posledného; utekajúc okolo neho, spozoroval som, ako ho nezadržateľne začína deformovať akýsi tlak, ktorého zdroj bol môjmu zraku neviditeľný; on tento zdroj zreteľne rozpoznával: to mi prezradil výraz jeho tváre a oči plné hrôzy... v priebehu niekoľkých sekúnd ten človek zmizol, sprešovaný tlakom, čo na neho pôsobil zo všetkých strán. Nešťastník sa prosto prepadol do ničoty. Opustil som miesto jeho zmiznutia a odvtedy sa len pachtím, pachtím prachom cesty preč, unikajúc pred podobným osudom, ale sily ma opúšťajú.

Dnes ráno som prekročil hranice štátu.