26.03.2008-12:14:46 :: Remember, remember, the velvet November

Ako mi moment umožnil porozumieť, ako sa to na tom bubne vlastne hrá, aneb Mágia "prázdnych rúk"

Zoberme si najpríklad "klasický" "etno" bubon, druhov etno bubnov je nespočetno, zoberme si napríklad djembe povedzme.
Tak isto je nekonečno aj rôznych rytmov, ktoré sa dajú bubnom hrať, či skôr, ktorými sa dá začať hrať.
Ako sa na bubne hrá? bubeník začne pár mu/jej známymi rytmami a hrá ich, stále ich hrá, stále ICH dokola HRÁ, až raz, bubeník zistí, že sa tam, ako ich stále hrá, stále hrá, stále hrá, zrazu v jednom momente bubeník zistí, že stále viac sa rozplýva tá hranica, hranica medzi tým, kto hrá, a tým, čo hrá, medzi hráčom a hraným.
Zrazu zistí, že on, Bubeník, len chce hrať a s praxou v hraní stále dokola, dokola, dokola, stále lahšie sa mu dostáva do toho ""hlbšieho"" stavu, kde "mu to hrá krásne samé".
Hrá, už len si hrá, vezie sa na vlne toho svojho zámeru hrať len a rytmus ide sám a sám stále sa jeho prúd rozvíja ďalej, do nových podôb, a Bubeník stále hrá, stále hrá, sleduje, ako "(SA)mu to hrá" a ako sa tak sleduje, ako "mu to hrá", všimne si, že akonáhle zaplní to tiché hranie v jeho mysli, nejakou negatívnou myšlienkou, akonáhle svoju pozornosť zamerá v priebehu hrania, na niečo negatívne, alebo, nejak negatívne, rytmus už zase začne trocha viac On, ten Bubeník hrať, akoby ten "samoprúd hrania" oslabol, akoby to, "čo hrá samé" oslabo.
Pozorný Bubeník, ako si toho všimne, zase sa ticho vráti do toho ticha (v svojej mysli) "radostnej hry"plného a v tom momente si všimne, že (samo)prúd rytmu je tu zas a už zase "mu to ďalej samé hrá", a tak hrá, ďalej, len hrá, hrá, a ako si tak hrá, všimne si, že jeho pozitívne myšlienky, nerušia, "nekazia" prúd rytmu, ktorý "(sa mu) hrá", práve naopak, obohacujú ten prúd o nové prvky príjemné, nie-rušivé a Bubeník si všimne, že ak takto sa, pritom, ako "mu to hrá" zamerá pozitívne na to, čo (SA) hrá, rytmus sa, priamo úmerne intenzite tejto pozitívne zameranej pozornosti Bubeníkovej, stane krajším, zmení sa a je o "niečo lepší" než ten, čo "sa" hral predtým a tak Bubeník si hrá, a rytmus "sa" mu takto rozvíja stále ďalej, do stále väčšej plnosti a krásy a on si len hrá, stále hrá a rytmus ide ako prúd ďalej a on len hrá a hrá, každý rytmus má svoj príbeh, ako sa rytmus hrá, Bubeník jeho príbeh stále viac a viac chápe a rovnako, ako sa prúd stále len hrá, Bubeník stále viac chápe aj celý prúd rytmu tohto, stále viac chápe príbeh celého prúdu rytmu a tak si len hrá a ticho sleduje, ako sa prúd rytmu rozvíja stále ďalej, hrá sa. Bubeník môže kedykolvek chce, hranie rytmu ukončiť, vystúpiť z prúdu rozvíjania (sa) hudby, ale načo? - keď Bubeník "má čas" a chce sa mu hrať, a tak si hrá a rytmus sa rozvíja ďalej, vždy nový, vždy v ňom nový príbeh a Bubeník si len hrá, nesie sa na vlne prúdu hrania si veselého a rytmus "sa mu hrá", ide stále ďalej, pomaly, alebo rýchlo, ako chce, kedykolvek môže "rýchlosť" tohto prúdu Bubeník svojim milým ladným zameraním pozornosti svojej na zrýchlenie rytmu alebo na spomalenie ho, zrýchliť, alebo spomaliť, prúd rytmu velmi citlivo priamo reaguje na zameranú pozornosť jeho a tiež, ak sa Bubeníkovi z nejakého dôvodu zazdá, že v rytme hrania spravila sa nejaká "chyba" neharmonická, hraním a častým stretávaním sa s týmto javom, pozorný Bubeník zistí, že ak by na tomto negatívnom pomenovaní si tejto chyby svojou pozornosťou ostal vysieť, prerušil by tak samoprúd rytmu, ktorý "sa sám mu hrá" a vystúpil by tak z prúdu "hrania" a preto vie, že len pozitívne zameranou pozornosťou na hranie, prúd ide stále nanovo ďalej a vždy potom, Bubeník naozaj zistí, že tá zdanlivá "chyba v rytme", bola len nová, novo sa rozvíjajúca variácia v prúde rytmu, ktorý "sa mu hrá", nová premena v prúde rytmov a ako sa na ňu pozitívne zameral, tak si všimne, že naozaj, rytmus sa zmenil novým smerom, a ako "sa hrá", Bubeník si všimne, že tento nový rytmus je rovnako krásny, ak nie často aj viac, než ten predtým, a tak Bubeník si hrá a hrá, až raz ho už "bolia ruky" a hrať na svoj bubon prestane a svoj hudobný nástroj odloží späť na skryňu.
Vždy si už ale bude Bubeník pamätať, ako sa hrá, vždy ostane v prúde hravom, aj keď zrovna nepoužíva svoj bubon, svoj hudobný nástroj a dovolí tak tím rytmom novím, ďalším, počkať si naňho, aby, keď zase začne s bubnom hrať, aby mu rytmy nové zase svoje príbehy ďalšie odhalili, ukázali, poodhalovali, aby sa zase nanovo krásne ďalej rytmy rozvíjali a tak sa Bubeník len Smeje už, lebo pochopil, ako sa na bubne Hrá.
A teraz zmeňme troška uhol pohladu na to, čo píšem vyššie - bubon, to je prítomný moment - rozvíjajúci sa v čase a do priestoru do Nekonečna, prúd rytmu/ov je tok, plynutie života. Jednotlivé rytmy, z ktorých sa prúd rytmu "skladá", sú jednotlivé životné udalosti, ŽIV(OTn)é príbehy.
Hranie na bubne - čo hráme, je naše putovanie životom našim.
Kvalita, či Krásno, Príjemno či Pekno (prúdu) rytmu hudby, je Kvalita, či Krásno, Príjemno či Pekno (prúdu) nášho života.
bubeník je človek a Bubeník je ***Čarodej*** - človek (seba)Poznania. A teraz si to celé prečítajte v tomto kontexte ešte raz.