tak toto je nazor, za ktory sa z tych vsetkych postavim ...akoze nie ze by ostatne boli dake sproste, ci cvo, ale ide o to, ze lezenie nie je nas prirodzeny pohyb a preto ho nim treba spravit. tzn. vela vela vela lezenia a relativne lahkeho lezenia, aby clovek mohol o tych krokoch premyslat a nie ze sa bude pri kazdom dalsom triast a rozmyslat len o tom, ako co najlepsie vyzhybovat a nepadnut. proste, treba verit noham (hlavne), pocuvat svoje telo a mat cistu hlavu.
co sa padov tyka, najdolezitejsie je verit isticovi (ok, povedzme, ze tomu predchadza dovera v material, ale kedze vsetok matrosh je predimenzovany a vydrzi miestami skoro az nemozne, tak by to nemal byt problem (samozrejme, treba ho vediet POUZIVAT!)) a potom uz len skocit, resp. padnut. ako pisal flowerman, na stene v previsoch sa to trenuje asi najlepsie. napr. na kolmej stale nerad padam, lebo sa tam da fajne doskriabat/doudierat, ale v previse nie je problem (teda, za predpokladu, ze isticovi hovori nieco "dynamicke istenie", lebo inak to moze byt aj na zlomeny clenok). a vonku...treba si vyberat (v dobe, ked si clovek este po vela strankach neveri) cesty, ktore nie su na hranici vasho maxima, lebo potom je to castokrat len hakovanie od expresky k expreske a to nie je lezenie...