DREAM

Volam to dream, pretoze za par hodin vznikol zhluk takych veci, ktore osamote neposobia nijako
zvlastne, ale vsetko naraz to uz bolo prilis. Bohuzial nie je ani cely. Predchadzali mu este
dva dni na cestach v Rakusku a Nemecku ... lenze to by bolo na iny velmi dlhy pribeh. K
vyslednej nalade vsak prispeli aj tie dva dni. Viem ze nie kazdy najde to, co som tym chcel
napisat ... ale netreba sa na to divat len ako na cely pribeh ... dolezite je najviac v
detailoch. (za pravopisne chyby sa ospravedlnujem ale neriesim)

asi Leto 1998

Mlcky sme sedeli oproti sebe v kupecku vlaku Plzen-Praha. Divali sme sa chvilami von oknom,
chvilami akoby cez seba. Pocital som svetla v tme a pokojne sa zapocuval do dunenia kolies. Sem
tam sa mihol na tvarach nepatrny usmev. "Sme zachraaneni" : jemne vibrovalo obom v hlave.
Konecne ziaden stres ... ideme domov ... .

Zatvoril som oci. Nevadi. K atlantiku sa dostanem inokedy a Marek si Eiffelovku moze
zatial pozerat na obrazkoch. Kto mohol vediet, ze budeme mat taku smolu a ochoriem.
8 kilometrove slapanie zo stredu Viedne niekde na vypadovku a potom spanok pod stromami. Stan
sme mali tiez rozlozit. Na spotene tela padla chladna ranna rosa a ... a to moje sprostee
hrdlo ma vzdy sklame, ked to najmenej potrebujem ... a potom ti policajti. Za dva dni styri krat
kontrola ? .... Neviem ako som s teplotou vydrzal dalsiu noc, ked sme spali za benzinkou pri
Stuttgarte. Pomohla mi asi spomienka na "Pistalku". Mam ju rad a bez myslienok na nu, by som tu
noc neprebdel. Fakt je zvlastne, ze staci len mysliet na cloveka ktoreho lubim a da sa
pretrpiet aj to najhorsie. Stastny Marek nic netusiac si spokojne odfukoval. Aspon, ze som ho s
tym nezatazoval a asi mu o tom ani nikdy nepoviem. Este ze sme sa rano otocili a do dalsieho
vecera stihli prekrocit Ceske hranice. Vonia to tu za domovom aj choroba razom
zmizla ........................ kto to mohol vediet ?

Otvoril som oci ... pozrel na hodinky . Pomaly sa blizila jedna hodina po polnoci, co bol cas
prichodu vlaku na Praha Hlavni Nadrazi. Marek si uz pomaly zacal balit svoj 20 kilovy vak a tak
nieco po jednej sme vypadli do eteru stovezatej "matky". Na stanici mi to ako chlapcovi z
mensieho mesta pripominalo casti z cyber-punkovych kniziek, kde som casto obdivoval opisy
zatuchnutych uliciek, stanicnych dier, plno zobrakov, bezdomovcov a inej havede polihujucej na
spinavej a zvratkami ozdobenej podlahy. Nestacil som sa obzerat a vlastne som sa prichytil pri
tom, ako to miesto obdivujem... "nie!!! ... ja sa radujem ved ja som teraz jeden z tych fantasy
hrdinov a kracam po takej ulicke".

Mali sme jednu hodinu na to, aby sme sa dostali na Nadrazi - Praha Holesovice. Vysli sme
z podzemneho komplexu hlavnej stanice niekde napovrch ... Nikdy som pred tym nebol v Prahe
a chystal som sa tu byt iba jednu hodinu a aj to uprostred noci, takze som sa ani nepokusal
spoliehat na vlastnu orientaciu a tak isto ani Marek na svoju. Hore boli dve zastavky
oproti sebe. Na jednej par ludi a na druhej nikto. Automaticky sme isli za ludmi a hned sme sa
opytali : "Praha Holesovice ako sa tam dostaneme ?". "Prejdete si na druhou stranu ... vodsud
tam nic nejede ... a dvacitkou hosi". Mavli sme rukou na znak vdaky a
prebehli sme na druhu stranu. Sadli si na lavicku a s pocitom, ze vsetko je v krasnej pohode,
sme cakali na ten bus ... nic netusiac ze Dream len teraz zacina.

Bud si uz nepametam alebo jednoducho netusim odkial, no vedla nas sa zrazu zjavil clovek
s bicyklom. Studoval chvilu odchody autobusov na info tabulke, tak som mal cas trosku si
ho prezriet. Stredne vysoky chlapik, asi okolo 40 mierne presedivele vlasy, na sebe mal tenku
koselu s pestrofarebnymi kvetinkami ci tak nejako a platene farebne nohavice mrkvace so zvislymi
cerveno zltymi a oranzovymi pasikmi so sebou len bicykel a na nom kosicek s igelitkou vpredu a
kosicek s igelitkou vzadu. Myslim si: "Klasa, je leto, chlap sa ohakol. Ved aj bezdomovci mozu
vyzerat k svetu". Ked sa tu zrazu neznamy otocil smerom ku nam so zufalym pohladom a nieco sa
nas po nemecky opytal. Kedze s Marekom nekonecne odolavame tomuto, hlavne pre mna,
nesympatickemu jazyku, nasledovala klasicka veta : "Du ju spik inglish" ? Chlapik sice
nespikoval nejako brilantne, ale ked sa to spojilo s nasou posahanou anglictinou, vcelku jasne
sme sa dorozumeli. Najviac ma prekvapilo, ked povedal, ze sa potrebuje dostat na Stanicu Praha
Holesovice a ze mu za necelu hodinu ide vlak. Odpadavali sme, ked sme sa dozvedeli, ze je filmar
a robi dokumenty z hradov, jaskyn, prirody (spomenul jaskynu Domicu) a ide do Velkej Fatry nieco
tocit. Este chvilu sme mu to "zuli", ale ten bicykel jednoznacne hovoril za seba. Dame mu 20
ceskych alebo dve marky a urcite nas necha. Prvykrat som si zacal uvedomovat situaciu az vtedy,
ked chlap v zapale rozhovoru nevahal a z jednej igelitky a z maleho kufricka ci brasny ush
neviem, naozaj vylovil kameru.

Prisiel BUS. Zobrali sme vaky on BICYKEL a nastupili sme. V autobuse sme sa na seba usmievali,
kazdy spokojny, ze sa vezieme a ze uz to dlho nebude trvat. Mal som vsak ako vzdy zvlastny
pocit. V knizkach to prirovnavaju k mravenceniu niekde v zatylku. To je vsak hlupost mna
jednoducho premkol strach. Uz sme presli dve dlhe zastavky, SME niekde v utrobach Prahy a ja som
sa az potom opytal do plena v autobuse: "Prosim vas, ide toto na PRAHA Holesovice ?" ... "Noooo
hosi to jedete opacnym smerem. Ste mneli byt na zastavce oproti." - znela odpoved. Nahlas som
zaklial na toho prazaka co nas vtedy odporucil na druhu stranu a na najblizsej zastavke som
zavelil VON a aj tomu nemcovi som zatial naznacil o co ide.

Autobus odisiel a na ceste niekde v Prahe ostali stat dvaja chalani zo slovenska s 20 kilovymi
vakmi a jeden nemecky kameraman na bicykli. Beznadejna situacia ... hlavne ked mate uz len pol
hodinu do odchodu vlaku a neviete kde ste.

TAXI ... jasneee taxi padli mi do oka tri vozidla tohoto druhu stojace pred nejakym barom.
Usmiali sme sa na seba, aj "kameraman" s bicyklom a uz sme utekali. S Marekom sme pristupili
k jednemu a kym sme davali vaky do kufra, sledoval som co robi kameraman pri druhom taxiku.
Taxikar vsak bez zavahania kyval prstom zo strany na stranu na znak ze neprichadza do uvahy.
Nie je predsa mozne naladovat bicykel do kufra ani na zadne sedadlo. Nikto z nas si nevsimol tu
velku srobu v strede kostry a tak nikto neratal s tym ze ten bycykel je rozoberaci. O viac sme sa
s Marekom nestarali nasadli sme a za dve stovky sme o chvilu zdielali na stanici Praha Holesovice
lavicku s nejakym citajucim spanielom a dvomi nahlas sa rozpravajucimi madarkami. Opat sme
predychavali poslednu hodinu, ale v tom slede dvojdnovych situacii nam to prislo ush iba ako
prirodzeny chod veci, ktore jednoducho nezmenish. Asi o desat minut na nastupisti pribudla
silueta bicykla, ktory si ten nemec oprel o stojancek a obzeral si nasich spolusediacich.
Pristupil k tomu citajucemu spanielovi (to, ze je spaniel sme vydedukovali z tych novin pretoze
boli napisane v spanielcine) a zacal trochu drzo citat noviny co nasho spolusediaceho zjavne
rozladilo a na to "nemec" vyhrkol cistou spanielcinou. Pravdepodobne si od neho popytal par
stran z tych novin, pretoze spaniel mu dal polovicu a tak sa okrem suchotajucich stran a
madarskej vravy do prichodu vlaku Berlin-Budapest ovesaneho nemeckymi na blond odfarbenymi
hooligans nedialo nic zaujimave.

Taky plny vlak som jakziv nevidel na kazdom okne viseli po dvaja ludia uz z vonku bolo vidiet
preplnene ulicky a na kupe som sa bal pomysliet. No nevadi do Blavy vydrzime a tam si to
potom vynahradime. Uz sme sa nestarali o kameramana, o nikoho. Islo o to sa tam dostat
za kazdu cenu. Vysli sme hore po schodikoch zavreli za sebou dvere, ale ked sme uvideli, ake
je to plne v ulicke, tak sme v tom priestore medzi schodikmi aj ostali. Hm to bude noc pomyslel
som si. A vtedy sa otvorili dvere ... nie bycikel tam nebol. Na perone stala nejaka mlada zena s
dvomi velkymi cestovnymi taskami a obrovskou, fakt velkou kyticou kvetov. Kto vie, mozno by
sa dostala dnu aj bez nasej pomoci, keby si nebola pred tym nieco slahla ... evidentne bola
zdrogovana uplne na padrt. Zobrali sme jej kvety, tasky a potom sme jej pomohli dovnutra. Milo
sa na nas usmiala. Asi z vdacnosti. Napriek tomu ze nebola schopna vyliezt hore, spravala sa
velmi ticho. Videl som aj slzu na lici a tak sme sa nic nepytali. Klukla si, oprela sa chrbtom o
stenu a nic nehovorila.

Vlak sa pohol a cast tych hnusnych nemcov (sorry no nemam ich rad) sa vratila do kupeciek,
takze sa ako tak uvolnilo miesto v ulicke, aj ked ho bolo stale strasne malo. Aspon sme nestali
pri zachode. To bude noc, pomyslel som si druhy krat. Asi 5 minut sme tak vydrzali, kym sa
nam ulezalo v hlavach a potom vravi Marek : "Zbehneme cely vlak, uvidime ci niekde nie je
volne miesto". Vaky sme nechali pri tej asi prostitutke a dali sme sa prehrnat nemeckou bandou
smerom dopredu ... po ceste si ma akiste splietli, ze som jeden z nich pretoze som mal odfarbene
vlasy na blond a tak ked som prechadzal okolo vacsej skupinky, jeden z nich mi prebehol rukami
po vlasoch a nieco s usmevom vravel po nemecky. Otocil som sa a rydzou slovencinou som na
neho vyblafol nech s tym okamzite prestane pridal nadavku a zamracil som sa. Na zapocudovanie
prestali sa smiat a bol pokoj. Samozrejme vpredu ziadne miesto nebolo a pri ceste naspat uz do
nas nikto nezaparal. Ostavalo skontrolovat vozne dozadu. Vysledok bol ten isty, akurat ze jeden
vozen bol taky zvlastny. Bola to len chodba. Namiesto kupeciek bola jedna drevena stena a jedny
velke dvere. Na nich bolo napisane daco v zmysle Nadrozmerna Batozina alebo daco take. Inak
bolo v celom vagone ticho.Ziaden hluk, ziaden nemecky teenager. S tym, ze tam je to asi
uzavrete, sme sa vratili na povodne miesto.

Opat nam neostavalo nic ine, len postavat v ulicke, ale po dva a pol dnovej ceste a trmacani sa
sme akutne potrebovali trochu pokoja a hlavne keby bolo kde sa vystriet. Zrazu sa zacal dav v
ulicke ustupovat chalanovi a dvom babenam, ktori si to sinuli niekde na koniec vlaku. Ked
prechadzali okolo nas, nejako automaticky zo mna vyslo "aha Blavaci" ... vseci traja sa obzreli,
ale potom bez slova pokracovali dalej. Pomykali sme plecami a nestarali sme sa. Preslo dalsich
par minut, lenze ti ludia sa nevracali. Vedeli sme, ze vzadu nie je o nic viac miesta ako tu v
predu zacalo nam to byt divne, tak sme si povedali "okej to je jedno radsej sa budeme tlacit
niekde so slovakmi ako s nemcami" a vyrazili sme dozadu.Zaujimavejsie bolo prekvapenie, ked sme
ich nikde nenasli a vlak odvtedy nestal. Naspat sme opat museli prechadzat cez ten zvlastny
vozen s Nadrozmernou Batozinou. Videli sme dobre aj tie velke odsuvacie dvere.
Nedalo nam ... s dverami sa otvorila nie len miestnost velka ako vsetky kupecka v ktorom kolvek
inom vozni, ale aj vyhliadka krasnej pokojnej noci v spacaciku ... vysli z nas obdivne pokriky
a okamzite sme za sebou dvere zatvorili. Vo vnutri uz boli rozlozeni ti traja "blavaci", co som
v sutocnosti pred tym nemohol vediet, ale po rychlom zoznameni sa to potvrdilo.
Predstavte si uplne mrte narvany vlak, vseci posedavaju v ulickach a v kupee sa tlacia po osmi,
nikde sa neda spat a vy vstupite do sice nicim nezariadeneho vagonu, ale s cistou drevenou
podlahou, kde bolo miesto ako na stadione. Vsetci sme mali karimatky a spacaky, takze sa kazdy
pohodlne rozlozil ako mu vyhovovalo. Neviem co to boli za ludia ti traja ale onedlho nas
ponukli niecim na rozveselenie nalady. Obaja sme si dali praska a ja som myslel, ze v tej chvili
na nas dava pozor naozaj samotny boh. Holky sli hned spat. Ja s Marekom sme sa smiali, ani nie
tak z nalady ale z toho co sme prezili a z uvolnenia stresu. Sledoval som trochu toho chlapca co
robi, ale on evidentne nemal dost, tak si vylupal nejake tabletky (asi 5) zapil redbulom. Potom
vytiahol nejake nacinie v kovovej skatulke a odisiel do takej malej miestnostky, ktora bola z
jednej strany toho naseho ukrytu a s tym aby sme ho za ziadnyh okolnosti nevyrusovali sa tam
zavrel.

Otvorili sa velke dvere ... ano teraz tam naozaj stal bicykel.
Ked vosiel "kameraman" , tak sme sa normalne nahlas zasmiali a vo vseobecnom pochopeni zdvihol
ruku na pozdrav. Zavrel za sebou a zlozil sa na opacnom konci vozna. Tam mal sam pre seba asi
tolko priestoru, ako my vsetci piati a to sme mali este stale tolko priestoru, ze sme boli v
spacakoch hocako pohadzany ako prislo. Bicykel opat oprel na stojancek. Konecne som sa dozvedel
co mal v tej druhej igelitke. S Marekom sme sa az posadili, ked sme ho v nemom uzase pozorovali,
ale ten chlap naozaj vytiahol ... nafukovacku, fukaciu zabu a zacal s nepritomnym vyrazom aky sa
dal v pritmi vypozorovat, stupat po tej zabe, cim sa zvacsovala aj jeho buduca postel. Nieeee
toto mi nikto neuveri ze som stretol v Prahe cloveka na bycikli, ktory ide do Velkej Fatry
natacat prirodu a ma so sebou v kosickoch len kameru a nafukovacku so zabou a vyzera ako
postavicka z punkoveho divadla. Uz pred tym sme sa vyzvedali a prezradil, ze vlastne zije z
kreditky a ze ho plati nejaka firma (alebo jeho vlastna firma), takze to celkom vysvetlovalo
jeho bezstarostnost. Ale bycikeeeeel ... a nafukovackaaaaa. Krutee.
Som rad ze som to zazil.....

Konecne prestal skakat po tej ubohej zabke a lahol si na nafukovacku. Pomechril sa raz
... pomechril sa druhy raz .... treti, stvrtyy ... piaty ... vtedy sme s Marekom
spozorneli a zase som ho zacal pozorovat. Lezal na chrbte a hadzal sa vselijako krutil ...
hladal spravnu polohu ... no po dost dlhej chvili s tym prestal a nastalo ticho.

Nie toto nie je este koniec, pretoze to ticho nemalo nastat az do Bratislavy.
Malu chvilocku po tom ako sa domechril, na nasu velku lutost objavila prazdny vagon aj nemecka
banda. Nastastie si nevsimali nasich dveri, ale ostali na ulicke s magicom. Hlasitost na maxime
a vyrevuvali. No jednoducho spanok neprichadzal do uvahy. Dovtedy nehybny kameraman buchol
pastou o drevenu podlahu, podvihal sa, pootvoril dvere nieco na nich zakrical po nemecky.
Hudba stichla. Opat sa zacalo to nekonecne mechrenie. Pomechril sa raz ... sekunda, dve ticho
... pomechril sa druhy, treti raz ... zase ticho ... po nejakom desiatom raze si nasiel vhodnu
polohu, ale to sa uz aj chalani z vonku osmelili a hudba sa ozvala nanovo v neutichajucej
intenzite. Hlasno sa nadychol, nieco si zamrmlal vybehol von nechal dvere pootvorene ale vidiet
ho nebolo. O to viac sme poculi krik, ktory narobil. Hudba opat stichla. Zase mechrenie. Ked ste
trosku vykaleny, tak to uz ozaj vnimate ako nenormalnu halusku. Ucinok jeho kriku bol sice lepsi
ako predchadzajuci krat avsak zjavne to nestacilo. Sice po dlhsej odmlke ... a otravna hudba sa
opat rozozvucala. No a potom su veci, ktore sa jednoducho asi nemam dozvediet do konca zivota,
pretoze chlap vysiel von, ZATVORIL za sebou dvere a potom nic. Nebolo pocut krik ani vravu len
hudba stichla. Nadobro. Dvere sa otvorili vosiel nas ochranca pred nemeckym zlom. Asi sa nikdy
nedozviem co sa tam vonku naozaj stalo a tym sa vlastne konci aj tento pribeh. Ostatne je uz o
tom istom, ako ked cestujete kedykolvek inokedy a za akymkolvek banalnym ucelom. Presli sme
hranice, rano vystupili v Blave. Kameraman s byciklom, ked sme sa rano zobudili uz vo vagone
nebol ... asi naozaj odisiel do Velkej Fatry alebo odbicykloval priamo do neba. Ten den sme
prezili ako v snach a vecer ubytovani nacierno niekde na stvrtom poschodi v studentskom
Bernolaku, sediac ovineni a melancholicki na okne, hompalajuc nohami dolu, sme pocuvali stale
dookola "Susane" od Leonarda Cohena a plakali sme. Boli to tri dni plne emocii. Vtedy sme na tej
izbe boli jedini, ktori sa navzajom chapali ... tri kamosky, ktore nas nacierno prichylili, len
cudne na nas pozerali a tvarili sa ustarostene, akoby s nami nieco nebolo v poriadku. Nakoniec
tu pasku, ktoru sme si tocili dokola vyhodili von oknom. Vraj aby sme si neublizili. Dalsie tri
dni sme sa len tulali Blavou predychavali a rozbijali sa za neminute marky ...

............... a nikdy sme sa o tom viac nerozpravali.