toz ... pokracujeme :)

Ako som v Quette vystupila, v momente sa okolo mna zhrkli taxikari a chceli ma zaviest do hotelu Serena. Problem bol, ze nikto nehovoril anglicky a teda som im nemohla vysvetlit, ze patrim na opacnu stranu turistickeho spektra ako ti, co prebyvaju v zmienenom hoteli. Neostavalo mi ine ako vybral holy lonely planet a pri sliepnavom svetle cudzieho mobilu sa spolahnut, ze im aspon jeden z nazvov nieco povie. Nakoniec jeden z taxikarov povedal, ze vie kde je hotel Quetta International (honosny nazov, ale stale budget kategoria) a ze ma tam za 100 Rs hodi. Vzhladom na to, ze som nebola v niako vyhodnej pozici, som to zjednala iba na polovicu. Chlapik ma ale vzorne doviezol az do hotela, dokonca mi pomohol s batohom. A na recepcii, ked som sa ubytovala, mi iba vtlacil svoje cislo do ruky a platbu nonsalantne odmietol.

Na druhy den rano som sa vybrala do PTDC (Pakistan Tourism Development Corporation), aby som zistila, ako je to s tym festivalom v Sibi. Pan na informaciach mi zdelil, ze kvoli volbam sa festival o tyzden posuva. Hm, chvilu som v duchu frflala nad tym, preco mi to nevedeli povedat uz v Peshawari. Potom som sa zamyslela nad alternativami. Nic mi nenapadlo. Rozhodla som sa ist na internet.
"Elektriku zapnu o druhej, insh'Allah." Toto mi zdelil mily pan, hned po tom ako mi velmi precizne vysvetlil, kde je net cafe. Znicene som sa zviezla na plastovu stolicku vedla neho. Nuz, bolo mi jasne, ze si budem musiet pockat na znamenie.

Sedela som tam, ucucavala vodu a kratila si cas pozorovanim premavky, ked sa z cista jasna odniekadial objavila baba - cudzinka a na nieco sa pytala v stanku z dzusmi hned vedla. Zjavne nenasla co hladala, lebo presla na druhu stranu ulice a skusala stastie v podobnom stanku. Pozerala som na nu ako na zjavenie. Vlastne nielen ja, cela ulica bola v nemom uzase. Baba mala obtiahnute rifle, ciernu koselu po pas a nezakryte vlasy zopnute do copu (v regione ako Balochistan sa toto da prirovnat k zene co by u nas vysla na ulicu v bikinach). Znovu presla k rovnakemu stanku na mojej strane ulice a snazila sa nieco vysvetlit predavacovi. S teatralnym gestom naznacila, ze pre generator nepocuje vlastneho slova a znovu presla na druhu stranu cesty. Zmizla mi z dohladu. Trochu sklamane som sa znovu pohodlne oprela. O ani nie desat minut sa mi zo chrbtom ozvalo v silne francuzskom prizvuku "Hi. I guess we are the only two foreigners in Quetta." Pauline bola francuzska novinarka a do Qetty prisla pracovne. Kedze ja som nemala ziadny program, dohodli sme sa, ze sa budeme motat spolocne. Zobrali sme si spolocnu izbu v hoteli a vydali sa na lov.
Najprv sme navstivili kancelariu nejakej politickej strany. Odtial nas prijemny pan odviezol na stretnutie z clovekom, ktory nam mal dat briefing o politickej situacii a separatizme v regione. Byt v spolocnosti novinarky ma neuveritelne vyhody. Hlavne carovna karticka na ktorej ma napisane "press", otvara naozaj mnohe dvere (ale zase musela mesiac cakat na povolenie ministerstva vnutra aby mohla navstivit Quettu).
Dotycny pan sa nam na nie prave najlepsich prikladoch z Europy snazil vysvetlit, preco ma aj Balochistan pravo na samostatnost. Tiez sa nas snazil presvedcit, ze Jinnah (otec naroda, ktory bojoval za vytvorenie Pakistanu) vlastne chcel slobodny Balochistan a obvinoval Europsku uniu, ze sa nestavia na stranu jeho utlacaneho narodu. Pauline bola z neho na nervy, lebo odbocil od absolutne kazdej otazky, ktoru mu polozila. Ovela viac sa vytesila z interwiew s jeho dcerou - studentkou mediciny, ktora mala rovnako striktny pohlad na nezavislost regionu, dokonca jej argumenty ciastocne aj davali zmysel.

Nahodou sme mali moznost precitat si delkaraciu nezavislosti Balucistanskej vlady v exile. Nikto sice nevie, ci skutocne existuje, ale to co tam dokazal niekto popisat bola sila. Stary pan nam papiere rychlo zabavil, ale z uryvkov, co som zvladla musim povedat, ze Hitler by mal byt na koho hrdy.

"Na obranu Balucistanu v tejto Balucskej vojne za nezavislost, vydala Balucska vlada (v exile) instrukcie pre vsetkych obcanov Balucistanu, aby vsetkych zamestnancov Pakistanskej vlady na uzemi okupovaneho Balucistanu povazovali za nepriatelskych vojakov, bez ohladu na ich etnicku prislusnost (plati aj na balucskych lojalistov) a zapojili sa do boja proti nim, pokial sa nevzdaju a nebudu odvedeni ako vojnovi zajatci."
Dalej sa tam pisalo aj o tom, ze vsetci muslimski pandzabci musia opustit Balochistan do 90 dni. Ti, co nie su muslimovia, mozu zostat, ale musia nosit identifikacne znaky (v texte prirovnavane k zidovskej hviezde) zo sebou za kazdych okolnosti.


Na uzemi regionu operuje "Balucska osloboditelska armada", ktora si berie za vzor INLA (Irska narodna osloboditelska armada) alebo ETA (Baskitska separatisticka organizacia) - mozno aj preto nam ujo v office Dawn news (najstarsi pakistansky dennik) hovoril "Chodte prec! Tu nemate co robit! Co najrychlejsie oddite! Nic dobre tu na vas necaka" - cele jeho predstavenie vyzeralo skor ako uryvok z Asterix a vestec.
Ale chlapci v office boli inak mili. Jeden z nich nas eskortoval na Chelum sprievod shia muslimov. Pritom policajtom tvrdil, ze Pauline je z CNN a ja som z BBC:). Tych policajtov aj vojakov tam bolo inak neurekom - niektori mali aj psov alebo tie vyhladavace vybusnin. Shiiskej minorite by sa totiz v tychto pohnutych casoch mohlo aj vselico neprijemne prihodit.

Shia muslimovia su znami svojimi pasiami. Raz rocne (10 dna mesiaca Muhharam (sviatok sa vola Ashura) - tohto roku to bolo 19. januara) si pripominaju mucednicku smrt svojho imama Husseina. V celom shiitskom svete sa v tom case konaju procesie - urcite ste uz citali o tom ako muzi dokazu sami seba ubit az do bezvedomia retazami na znak piety.
Po 40 dnoch smutku sa pasie opakuju v malom - v Pakistane sa to vola Chelum. Kym Pauline spovedala nejakych skautov, ja som sa snazila najst nenapadne miesto z ktoreho by som dobre videla. Procesia sa pomaly blizila. Prvy isiel prehnane vyzdobeny kon, ktory mal predstavovat Hussainovko kona DulDula. Ludia sa k nemu vrhali, chytali ho rukami za hlavu, alebo sa celom dotykali sedla. Predpokladam, ze dufali, ze im to prinesie pozehnanie.



Hned za nimi isli vlajkonosici s ciernymi, zelenymi a cervenymi vlajkami. Za nimi auto, na streche ktoreho sedel "zbor" - niekolko muzov, co do megafonu kricalo nabozne "spevy", pretkavane heslami ako "mash'Allah" (Boh to tak chcel). Auto sa vzdy posunulo niekolko krokov, zastalo a pockalo na pesi sprievod.
Ked boli asi tak na 50 metrov, do zalospevov sa zacali miesat dute, rytmicke udery. Ked procesia prisla blizsie, vsimla som si, ze nikto tam nema bubon - zvuk pochadzal z toho, ako sa pocetna skupina mladych muzov, kracajucich tesne za autom z celej sily bila do prs. Vacsina bola od pol pasa nahor naha, a hoci procesia zacala nedavno, ich hrude uz boli cele cervene. V ociach mali nepritomne pohlady - takouto brutalnou technikou sa dostali do isteho druhu tranzu. Bolo to nakazlive - ludia postavajuci po krajoch vedla mna sa pridavali k nim. Vacsina sa sice iba nezne tapkala v rovnakom rytme, ale rovnako precitene opakovali zalospevy spolu so "zborom". Sem tam sa do toho ozval zensky kvilivy narek. Povedomie utrpenia, ktore sprievod vytvaral s neuveritelnou silou bolo desive. Novinar co nas sprevadzal ma potiahol za rukav. V ociach mal paniku. "Musime odist. HNED!" Ked sme sa vzdialili od sprievodu, zvolnil tempo a vreckovkou si utrel kropaje potu co mu vystupili na celo. Bola som si skoro ista, ze celu cestu naspat nadaval na prekliatych cudzincov.





Shia muslimovia v Quette patria ku kmenu Hazara. Svoje korene odvodzuju od Dzingis Khana - a nieco na tom asi bude, lebo maju velmi nepakistanske, skor mongolske rysy tvare:



Ked som sa z internetu vratila na izbu (nechala som Pauline pracovat) mali sme navstevu: Mr. Shazada. Nejaky Paulinin znamy, ktoreho stretla z Karachi. Ked ma uvidel, zaziarili mu oci a povedal: "Vyzeras ako moja byvala."
"Byvala bude asi z nejakeho dovodu, vsakze?"
"No vies ... ale tie spomienky ..."
"Si ich nepokaz," odsekla som mu pobavene.

Shazad sa ale ukazal byt prijemna spolocnost. Niekolko hodin ma zabaval, kym Pauline spovedala "medzi styrmi ocami" byvaleho clena spravodajskej sluzby. Rozpravali sme sa velmi otvorene o mimomanzelskych vztahoch a nevere. Musim uznat, ze to, co som pocula, mi nejako moc nesedelo so silnym nabozenskym zalozenim vacsiny Pastunov. Ale sudiac aj s mojho zazitku v Multan, veci asi nie su take, ako sa na prvy pohlad zdaju. A ked mi Shazad povedal, ze "kazdy to robi", nuz ... zobrala som to ako informaciu s doveryhodneho zdroja. On sam ma totiz okrem manzelky este dalsie styri priatelky. Najviac ma pobavilo, ze si nemysli, ze manzelku podvadza, lebo "ona vie o kazdej z mojich priateliek. Niekedy dokonca ideme vsetci spolu von."
"A co by si robil, keby si tvoja manzelka nasla priatela?" Shazad nachvilu zvaznel. "Zavolal by som MU a povedal, nech jej da pokoj!" To mi prislo nespravodlive, nuz som stuchla do osieho hniezda. "Ja dokazem svoju zenu uspokojit! Nevidim dovod preco by si mala najst ineho!"
"A ako tvoje priatelky riesia fakt, ze zena by mala byt panna, ked sa vyda? To sa v svadobnu noc pichnu do prsta?" nedalo mi. Shazad sa uskrnul: "Ty sa nejako vyznas ..."
Zobrala som si to ako poctu.




Shazadova mala neter, co prisla na susienky. Nastastie z naseho rozhovoru nerozumela ani slovo.



S Pauline sme vyrazili aj do stareho mesta - len tak sa prejst po trhovisku. Musim priznat, ze kracat Quettou vo dvojici ma urcite vyhody. Mne hlavne odlahlo, ze vsetci cumeli na nu a nie na mna :)


opravar vsetkeho mozneho


na trhu s masom (v tridsat stupnovej teplote praveho poludnia to nebolo nic pre slabe zaludky - sak ja viem, preco som vegetarianka :)



Po ceste naspat sa nam pokazil novucicky autobus. Tak sme na par hodin stvrdli uprostred nicoho. Nakoniec to nebolo az tak odveci, lebo v dedine, cez ktoru sme vecer prechadzali (Darra Adam Khel) mali len par hodin predtym nejaky samovrazedny atentat na jirga meeting (stretnutie staresinov), pri ktorom zomrelo celkom dost ludi.




Nuz ... Na tu svatbu som nakoniec nesla. Kamaratovi, co ma na nu opzval zomrel pred par dnami stryko a tak sa namiesto velkej svatby konal len malinky oficialny obrad.

Tak uvidime ako bude dalej ... ;)