Tak nie, vcerajsok nebol prelomovy...ale priznam sa, ze to zdanie bolo celkom prijemne...

Vonku svieti slnko a den je ako stvoreny na prijemne pocity. No asi nie pre mna...Ako si urobis, tak aj mas a tak mam...super...

Rano stojim v sprche hodiny s nadejou, ze zo seba zmyjem vsetko ten strach...ze spolu s vodou odtecie odtokom a ja sa vratim na izbu nejakym sposobom znovuzrodena. Kracam po ulici a dufam, ze niekde po ceste vsetky tie pocity stratim...ze im jednoducho ujdem az rohom...Davam si na sluchatkach hudbu uplne nahlas a dufam, ze aspon na chvilu bude v mojom hlave neuzkostne ticho. Chodim do barov...kupujem si stastie v par poharoch vina a mozno tam chodim aj preto, ze naivne dufam, ze stretnem niekoho, kto mi pomoze...kto by vzal tu tazobu z mojich pliec a odniesol by ju strasne daleko...Ani neviem, ako by mohol...Pisem vsetky tieto slova a dufam, ze mi pomoze, ked sa toho proste zbavim, ked to formulujem, dam von...no nie som si vobec ista ucinkom....Kazdy den si hovorim, ze ten nasledujuci uz bude naozaj naozaj lepsi a ze vsetko zmenim, ale vytuzena zmena nikdy neprichadza. Kazdy den spim asi 12hodin denne, povalujem sa po jednej v posteli a snazim sa oddialit zacinajuci den mozno s dufanim, ze vobec nepride. Spim vela a nudne a hlupo dufam, ze spanok nieco zmeni alebo sa raz rano proste zobudim a vsetko bude inak...ale nie je. A ja sa stale budim s tym palcivym pocitom, ze neviem, ako dalej. Mam chut kricat ako casto, ale nemam na to ani silu, ani priestor. Poobede vzdy zacinam beznadejny den a uz o piatej citim vinu a neschopnost, ze som klasicky nestihla ani jednu z veci, ktoru odkladam v diari snad od januara...

Zajtra je piatok a ja idem na vikend na kurz zazitkovej pedagogiky..Strasne dufam, ze nova skusenost, novi ludia a nove priestory mi dodaju energiu a akysi zivotny entuziazmus. Tak ako kazdy tyzden, tak aj teraz dufam, ze ten dalsi uz zacnem pracovat a znova nejako normalne zit...

Bolo by nacase...