Tak tentokrat moj odchod z domu vobec nebol az tak hrozny. Zvladla som sa zbalit (az na par malickosti), dokonca mi neostal az tak priserny bordel v izbe ako obvykle a ked ma mama hodila na stanicu, mala som stale 5 minut k dobru.

V Brne som musela zabit 5 a pol hodiny, tak som sa motala po tom nakupnom centre co tam maju a uz pol hodinu pred odchodom autobusu som vzorne stepovala na zastavke. 11:30 sme tam uz stali asi desatclenny hlucik ludi - no aspon som sa mohla utesit faktom, ze ak bus nepride, nebudem v tom sama.
Asi som bola naivna ked som si myslela, ze pride na cas. Po akademickej stvrthodinke som ale zacala uvazovat na nahradnom rieseni. Presla dalsia stvrt hodina - o presne 36 hodin som mala nastupit do lietadla v Istanbule. Toto nevyzeralo ani trochu dobre. Preslo dalsich desat minut. Uz som bola rozhodnuta, ze musim nieco urobit. Aspon zdrbat niekoho cez telefon. Nastastie sa v tom okamihu s velkou pompou prirutil autobus. Dvaja bulharski soferi nam hned na zaciatku zatrhli akekolvek stravovanie v autobuse, aby sme im tam nenatrusili omrvinky. Uvazovala som, ze ci sa meskanie bude znasobovat geometrickou radou, ked len z Prahy to bolo o 40 min. viac. Nakoniec sme to ale nejako zvladli relativne dobre az do Sofie.
Tam som musela pockat na druhy bus a uz nieco okolo siestej vecer som sa ocitla na hlavnej autobusovej stanici v Istanbule. Anglictina veskera zadna, len niektori vedeli povedat "girlfriend". Ale potom ma dve dobre duse posadili na bus, ktory mal ist niekam, odkial by teoreticky malo ist nieco na Sabiha Gocken - druhe istanbulske letisko. Po ceste sme presli obrovsky most za ktorym sa objavila tabula "Welcome to Asia" a autobusar ma vysadil na nejakej benzinke a zveril do ruk pumparovi. S pumpara sa vyklul taxikar a po ceste v neoznacem taxiku sa ma snazil presvedcit, ze mu drobnymi eurami zaplatit nemozem, lebo tie mu v Turecku nikdo nevymeni a tiez ze by som mu mala dat pusu. Pusu som mu nedala, ale mince som mu nechala aj s plastovym obalom od filmu, aby sa mu nerozkotulali.
Sabiha Gocken je letisko o nieco malo vacsie ako bratislavske, dost z ruky a pravdepodobne len pre low cost airlines, lebo Istanbulska lonely planet (nastudovana v Brne) sa ani nenamahala popisat k nemu cestu. Stravila som tam neuveritelne dlhych a nudnych 6 hodin - lietadlo malo este ku vsetkemu meskanie.

Jedinym spestrenim bol takyto fuzaty ujo, co cestoval rovnakym lietadlom ako ja - nastastie som nebola jeho spolusediaca ...:)




Rano som s obrovskymi kruhami pod ocami vystupila v Sharjah. Spojene Arabske Emiraty maju taku prijemnu fintu, ze vydavaju tzv "96hrs visa" pre ludi, ktori musia ako ja cakat na lietadlo az do druheho dna. Trvalo im to sice 5 hodin a musela som im nechat otlacok svojej ocnej sietnice, ale co by clovek neurobil pre dalsiu peciatku v pase. Ked som sa dostala cez imigracne, zistila som, ze moj velky batoh ma caka vylozeny von - to bol skrt cez rozpocet - predpokladala som, ze mi ho niekde podrzia a potom nalozia do dalsieho lietadla. Nuz ale co sa dalo robit, hodila som si ho na plecia a isla pohladat informacie - tam mi dali mapu a povedali ze uschovnu batoziny tam zrovna nemaju.

Autobusom som sa zviezla do mesta. No bolo sa cim kochat ... sice predpokladam, ze Sharjah je iba slaby odvar Dubaju, ale na taku sedlacku ako ja aj toto urobilo dojem. V plnej polnej to sice nebolo prave pohodlne, ale presla som sa trochu po starom meste a bola som v zalive a tak ...

Mesita krala Faisala:



Khalid bay:



Vecer som sa vybrala znovu na letisko, nasla si tichy kutik a ulozila sa k spanku. No jedina cest bratiskavskemu letisku za tie kovove lavicky bez operadiel, tu sa nedalo spat. Ked som sa dostavila ku check in, bola som viac mrtva ako ziva.
V lietadle niektore damy panikarili, ze nemozu sediet vedla panov a niektori pani zase panikarili, ze ich manzelky nemozu sediet same ... prvy krat v zivote som videla letusku skoro stiect z nervov.

Ako som vystupila z lietadla na Pakistanskej pode, obliala ma euforia. Taxik som v dobrom duchu ukecala z 500 na 150 rupii, po ceste som z vodica vytiahla vsetky podrobnosti ohladom volieb. A v Rose hoteli ma privitali ako staru znamu. Prvy koho som stretla ked som isla von bol Prince (ten sprievodca, ktory ma zobral do Khyber pass, paserackeho bazaru, ilegalnej zbrojovky a afganskeho uteceneckeho taboru), hned po nom aj dalsich svojich Peshawarskych znamych (teraz lutujem, ze som vam o nich nic nenapisala, mohla som plynule nadviazat ... ale v podstate nie je az tak o com:)

Milovany Peshawar:



Spala som skoro 24 hodin a ked som sa konecne zobudila, na recepcii znovu cakal Prince. Vyzeral o poznanie horsie nez pred tromi mesiacmi. Obcas mi prisiel ze nie je uplne pri zmysloch, bol strapaty, mal zachripnuty hlas a dost casto sa opakoval. A mala som pocit, ze si na mna dal plosticu. Kdekolvek som sa pohla - internet, vlakova stanica, atp ... - zrazu sa tam objavil aj on.

V Rose hotel som si vyjednala uschovu batohu a rozhodla sa ist do Quetty. Totiz posledny feb tyzden sa mal v Sibbi konat Balucsky festival s konmi, tavami a tak podobne. Na Peshawarskej stanici mi povedali ze bus do Quetty je uz plny. Ujal sa ma tam nejaky pan a povedal, ze mozem ist s prestupom cez Multan. Kedze vyzeral byt jediny anglicky hovoriaci, tak som sa chytila sance a nechala sa od neho pozvat na caj. Bus mal odist az podvecer a ked navrhol, ze sa po caji presdunieme do jeho office, neprotestovala som, hocico bolo lepsie ako ostat tvrdnut na stanici. Cesta do "office" vyzerala skor ako cesta do paserackeho brlohu - uzka temna ulicka s nie prilis prijemnym zapachom, pri schodisku sedela nejaka zenska s peniazmi v ruke a plachtou prehodenou cez hlavu ...
Ked sme presli cez malinke dvere ocitli sme sa na dvorceku z ktoreho sa vstupovalo do kuchyne a dvoch miestnosti. V jednej lezal na zemi bradaty muz zakryty perinou - usadili ma na vankusik vedla neho a ponukli dzusom. Okrem oneho anglicky hovoriaceho pana Khana s nami sedeli este dvaja dalsi a ja som s nimi stravila prijemnych par hodin rozhovorom.
Zrazu si moj hostitel spod shalwar kameezu vybral nabojovy pas aj s revolverom a oznamil "musim sa ist modlit". Na moje lehce pozdvizene oboci zaragoval "ale ved je legalna".

Potom sme sa zacali bavit o Islame. Myslim, ze som urobila chybu - prejavila som zaujem o jeho nabozenstvo a on si to zjavne vysvetlil ako ciry zaujem o jeho osobu. Len tak z nicoho nic sa mi totiz zrazu hodil okolo krku a snazil sa ma pobozkat. Tak som sa mu mierne vykolajena snazila vysvetlit, ze teda toto nepatri medzi dobre zvyky jeho krajiny a hadam ani v Europe to nie je az tak free. A to som vtedy este netusila, ze Khan bol rozhodnuty nechat vsetko tak a na mojom tripe do Quetty ma sprevadzat.
Hm ...ked mi svoje predsavzatie vyjavil, zobrala som do uvahy, ze nie som prave vo vyhodnej pozicii a rozhodla sa vyriesit tuto situaciu taktne. Velmi sklamane uznal, ze ist so mnou nieje prave najlepsi napad (aspon z mojho hladiska). O pol hodinu na to - ked som nasadala do busu, sa ale na moje velke prekvapenie rozhodol cestovat aspon do Multan spolu so mnou. Pocas cesty sa Khanovi podarilo ziskat moje telefonne cislo - len preto, ze som ostro nevedela povedat nie ani si vymysliet niaku doveryhodnu vyhovorku. Tak mi treba.

Rano sme prisli do Multan, ja som bola rozhodnuta ist hned dalej do Uch Sharif - mesta vzdialeneho tak 200 km pozriet mauzoleum Bibi Jawindi - hrobku dcery (al. manzelky) nejakeho sufickeho ucitela. Ked mi Khan na rozlucku povedal "I'll be tracking you by phone," zobrala som to ako vyhrazku. Bohuzial stal si za slovom a priebezne sa informoval o mojom pohybe.

Uch Sharif je fakt male mestecko. Minibus ma vyplul niekde uprostred trhoviska a ja som sa ocitla zoci voci polovici muzskej populacie mesta, velmi zvedavej, ale anglicky vobec nie hovoriacej. Nastastie som v ruke pevne drzala Lonely Planet, nuz sa mi podarilo vysvetlit, kam chcem ist. Medzi pritomnymi sa strhla asi 5 minutova vasniva diskusia, po nej sa ma ujal ctihodny pan v rokoch a rychlym tempom ma viedol uzkymi ulickami trhoviska. Isli sme mlcky - ujo hovoril po anglicky este menej ako ja urdu. Po stvrthodine, ked som si uz nebola ista ci by som nasla cestu naspat, sme zrazu vosli do dvora a tam sa v plnej krase skvela budova mauzolea.



Urobila som si zopar fotiek. Potom ma pan zobral ku dalsej hrobke, ktora bola vlastne aj mesitou a vyjednal mi vstup do interieru. Ked sme vysli von, spytal sa, ci chcem vidiet este nieco a po mojej zapornej odpovedi ma pozval na dzus s cukrovej trstiny. Potom ma zaviedol naspat ku trhovisku a posadil do rikse na autobusovu stanicu. Riksu za mna zaplatil...
Netvrdim, ze na Slovensku by sa mi toto stat nemohlo. Ale ze ma za tie roky co tam zijem este nic take nestretlo, a ze v Pakistane sa mi to stava na kazdom kroku, nemoze byt nahoda. JazakAllahu Khayran - nech ho Allah odmeni za dobro, co kona.

Po ceste do Multan som sa tlacila na zadnom sedadle minibusu vedla dvoch dam v burkach a ich manzela. Miesto vyhradene pre mna by bolo male aj pre desatrocne dieta - vystuz sedadla predo mnou sa mi bolestivo vryvala do kolien a tetusa po mojom pravoboku ma pichla laktom vzdy ked sme nadskocili. Uz vecer som bola cela modra.

Ako som prisla naspat do Multan, Khan si ma hned odchytil. Jasne som mu povedala, ze chcem ist do Quetty. On mi povedal, ze nejaky bus ide podvecer. Typicky priklad toho, ako sa lenivost nevyplaca. Keby som sa o svoje veci starala sama, mohla som si usetrit neprijemnu situaciu.
Nechala som sa zaviest k nemu do officu a az do siestej vecer si pisala dennik a podriemkavala. Ked nastal cas, aby som sa pobrala na stanicu, Khan zacal vysivat, ze ten bus ide z Lahore, takze urcite bude plny a okrem toho je vraj strasne nebezpecne cestovat v noci, ze tam kazdy den zomieraju ludia ... Proste ... bola som vlastnou vinou ciastocne unesena.

Po veceri som vytiahla deku, lahla si na postel a zakryla sa az po hlavu. Khan este chvilu nieco robil a potom som ho pocula ist ku vypinacu. Svetlo zhaslo. Normalne som citila ako rozmysla.
Po niekolkych nekonecne dlhych sekundach sa suchtavym krokom pohol smerom k mojej posteli. Viac pre seba ako pre mna si mrmlal: "Si unavena, potrebujes sa uvolnit." Rukou namacal moje lave stehno. V tu chvilu som na neh vyletela "Co to docerta robis?!!!!"
"Len ti chcem urobit dobre."
"Nedotykaj sa ma!"
"Naozaj to nechces?"
"Nie."
"Nie?"
"NIE!!!"
"A svetlo mozem nechat zhasnute?"
"Co ma je po svetle !!!"

Rozmyslala som nad jeho taktikou (len tak pre zaujimavost - je to taktika hodne podobna taktike tureckych kamionistov). Len pred par hodinami mi ukazal fotky svojich deti, dokonca som cez telefon pocula jeho mladsieho syna ... a potom pride toto ...Nuz ... ak vezmem do uvahy ten revolver co nosi "pre vlastnu bezpecnost" to vlastne este dopadlo celkom dobre ...

Rano sa so mnou ani nerozlucil, tvaril sa ze spi. Azim - jeho poskok ma zaviedol na bus do DG Khan. Tam ma nejaky dobry ludia posadili na bus do Loralai - predajca listkov ma pozval na caj a zariadil mi VIP sedadlo v predu :) A odtial som sa dostala do Quetty. O jedenastej vecer. Ano, jednoznacne najvhodnejsi cas na prichod do mesta, ktore je oznacovane za ukryt Mullaha Omara - jedneho z vodcov hnutia Taliban.