Sebapoznavanie za kazdych okolnosti, v kazdej situacii, v kazdej zivotnej polohe.

Vychodiskom je pre mna to, ze v situacii, ked neviem kto naozaj som, je zbytocna snaha stat sa niecim inym - duchovne rast, stat sa duchovnejsim clovekom atd. - su to pekne predstavy, ale nedavaju mi odpoved na to najdolezitejsie.

Snaha byt takym a takym, zit tak a tak, snaha vtesnat sa do nejakej role moze byt ok, ale neviem ci to samotne mozno nazvat duchovnou cestou. Urcite to neprekracuje hranice tohoto sveta, pretoze to su iba variacie na ludske plany, predstavy a ciele v inych oblastiach.

Ked meditujem som ten isty clovek ako ked sa oddavam nejakym zivotnym naruzivostiam a vzruseniam ? Pokial ano, viac ako snaha vtesnat sa do role "meditujuceho", citim potrebu spoznavat sam seba za kazdych okolnosti.

Pytat sa vzdy, ako sa dostat k sebe, k svojmu jadru. Mozno je tam prazdno, mozno nejaka energia, alebo vecne poznanie ci odpoved, alebo Boh. Pokial tam nie som, nie je dolezite zaoberat sa tymito konceptami, dolezite je hladanie sposobov, ciest, ako sa ku sebe dostavat, ako odlupovat tie supky z cibule vlastneho ja.... Pozorovanie kedy to ide, kedy sa niekam hybem, kedy je ten pocit, ze "teraz sa nieco pohlo".

Je to ten pohyb medzi roznymi zivotnymi polohami, ulohami, rozpolozeniami. Vzlety a pady, meditacie a krcmi, asketizmus a zeny, aktivna tvorba a necinne bytie, tuzba, silny pocit a klud, prazdnota..... a tie prechody medzi tym..... a hlavne snaha v kazdom okamihu pochopit o co ide, o co tu vlastne ide....

Tieto okamihy prichadzaju stale, aj v situaciach kedy by to clovek necakal, z vlastnej skusenosti viem, ze pri najsilnejsich posunoch niekam, vzdy stalo utrpenie, vzdy tam bola nejaka prudka turbulencia, nejaky rozpad zauzivaneho, nejakej predstavy, co som si o sebe vytvoril.

Pokial si clovek o sebe vytvori predstavu ako o duchovnom cloveku, bude to prave rozpad tejto predstavy, ktory ho niekam posunie....