Celá modernita prebieha v meste, všetky trendy, považované za "vpred"- kdežto na vidieku zastal čas. Slováci boli vidiečania aj v čase, keď Rockeffeler staval neskoro priemyselný NY. Dnešní Slováci, this generation, postsvet vidieka a samotný vidiek- je včlenený do trendov mesta. Už je len jeden vonkajší svet aproximovaný mestskému, či naopak? Aký veľký to má dopad je neuvedomované tými, ktorí v tom žijú. Všetkými a dôkazom je tento metatext. Témy sa strácajú pod povrchom toho, čo sa javí ako jednoliate. Ako odkrývať rozpornosť a mnohorozmernosť, ak už sa zabúda aj na tú pôvodnú. Obrovská labilita a nemožnosť o niečo sa oprieť ako tvár meniaceho sa mesta. Celá ľudská tvorba je vtesnaná do týchto hmôt, do týchto plôch, je to to neuvedomelé, čo nás obmedzuje-tautologicky- pretože je to neuvedomelé. Rozoznať príbeh v tomto priestore je zložité. Sú tu masky a jedno je mnohé. Nikto sa tým už nezaoberá. Nie je to však iba masa žijúca na jednom mieste.
Napísať desať príbehov o človekovi zavretom v tmavej komore ako najšťastnejšom človekovi, je možné. Prečo nie? Otvorené priestory, nemusia byť nikdy objavené, nemusia byť nikdy stotožňované s návalom slobody. Slnečné lúče možno chápať ako svojský druh nepríjemností.
Práve akási sklúčenosť, akási patologickosť, je imanentná. Nám, ľuďom tohto veku. Urbánneho.
Manifesty sa nepíšu. Ochladla všetka udalostivosť. Rýchle prísuny rýchleho dostatku, rýchle presuny tvorivosti bagatelizované mnohosťou. Hľadanie ihly v kope sena stratilo atraktivtu. A tá mnohosť nás definuje.
Ležiac vedľa seba ako steblá v kope.
Ostalo to z minulosti a oddávna sa nemeniace. Evolúciou nepotlačiteľné. To, prečo sme nositelia údelov, ktoré si volíme- nevolíme. Sme nositelia. To je naša charakteristika. Niekedy akoby sme neniesli nič. A vtedy prichádza prázdnota. Zároveň ťažká. Jazyk sa vulgarizuje, ale stále sú potrebné väčšie odtienky. Chceme zvuky pračloveka, ale komplexnosť je neuchopiteľná. Rozpornosť po nutnosti živobytnej práce a jej neuspokojovania ľudského ega, z nej prameniaca únava a následné uchyľovanie sa k rýchlosti- k jednoduchosti. Prečítajte s ktorýkoľvek rozhovor? Budete spokojní? Čo z neho vyvstáva?
Mesto je láska. Pretože obsahuje všetko. Konkrétne objekty a k nim možné priradenia spomienok. Odmietanie zmien len na základe tradícií a citu minulosti. Gravitácia nás obmedzuje stavať iné obydlia, ako tie pevné, a čím vyššie kvôli skresávaniu plôch. Mestá ostanú s týmto nábojom do prekonania gravitácie. "Gravitácia" ovláda celé zmýšľanie. Futuristické mestá sú len kontradikciami "gravitácií".

Vieme, kto sme? Nepýtam sa každý deň seba, ale pýta sa mňa, každá činnosť, ktorá ma ovláda, ak ju neovládam, a to viem, že neovládam.
Otvorené mysle bez hraníc mesta....