Píšem na stope, v kamióne. Ideme príjemnou šesťdesiatkou, čo je pre tento časopriestor – úsek Nitra – Zlaté moravce a piatok večer, ideálne vozidlo a rýchlosť.

Podarený deň. Ráno som mala ísť k doktorke a potom rovno smer BB, oboje som prespala. Zobudila som sa o štvrtej poobede, na nahnevaný telefonát od matky. Chvíľu som mala dilemu, už som si akosi odvykla stopovať za tmy. Ale spomienka na moju ostatnú cestu autobusom a predstava 3hodinového sardinkárenia a nudy (v prípade, že sa vôbec dostanem do autobusu) ma presvedčili.

Tajne som dúfala, že na výpadovku stihnem prísť skôr, ako tam začnú šichtu slečny – v Trnave je priestoru, kde sa dá stáť, či už s tabuľkou, alebo bez, dosť málo, a nerada by som stála niekde medzi štetkou číslo 2 a štetkou číslo 3. Nepoštěstilo se. Aspoň ale stáli oproti, a nie na mojej strane.

Nebola som tam ani 2 minúty, keď popri mne prešla dodávka s ŠPZ Zlatých Moraviec. Presne také auto som potrebovala, tam totiž nehrozí, že ma vyhodia v Nitre na diaľnici, a ja budem musieť šlapať hodinu do centra s spievať si slovenské ľudovky. Snažila som sa čo najdlhšie udržať očný kontakt, obzrela som sa a ozaj, šofér vyhodil smerovku a pomaly zastával.
Kým som k nemu stihla prísť, predbehla ma jedna zo slečien oproti (poznám ju z videnia – pravidelne som ju stretávala tu, a okrem toho to bola aj moja susedka, keď som ešte bývala na Jeruzalemskej a keď tam ešte vedľa nás fungoval cigánky dom (musím povedať, že vyzerá lepšie, ako vtedy)) – z diaľky som to pozorovala a bola zvedavá, čo sa bude diať. Cez zadné sklo som videla šoféra, ako krúti rukou aj hlavou a všemožne sa snaží signalizovať nezáujem. Keď som nastupovala dnu, štetka stála pred autom a veľmi škaredo na mňa pozerala – dúfam, že tak skoro nebudem stopovať, nechcelo by sa mi jej vysvetľovať, čo tam robím.

Je to neuveriteľné, ale ony – aspoň tieto trnavské – totiž nevedia, čo sú to stopári. Kedysi sme so Zuzkou stopovali pravidelne každý piatok, myslela som si, že sa s nimi začneme pomaly aj zdraviť. Jedno poobedie strašne pršalo, stála som pri pumpe a mokla, keď za mnou prišla jedna z nich a pýtala sa ma, čo tam robím, Povedala som jej, že stopujem. Keď som uvidela jej nechápavý pohľad, vysvetlila som jej, že sa potrebujem niekde odviesť, a že nemám peniaze. Odkráčala s takým istým nechápavým pohľadom.

Sadajúc si do auta som ešte vravela šoférovi, že ako pozerám, mám tu konkurenciu, ale že ja by som sa rada len odviezť. „Eh, hento? To mňa nezaujíma.“ Tak fajne.

Pozeráme na seba aj so šoférom, a on zrazu hovorí – „Ja vás poznám.“ Pozerám sa naňho, rozmýšľam, či sme sa mohli niekde stretnúť, niekde sa už začína ozývať aj otázka, čo tu na mňa rieši, keď v tom – áno, začína mi blikať, a on v tej istej chvíli dodáva – „Vy ste boli minule v Tescu.“
Jasné, s ujom sme sa stretli v Tescu pri pokladniach. Ponáhľala som sa na autobus (posledný) a poprosila ho, aby ma pustil pred seba. Teraz mi hovorí, že si ma zapamätal, že som vyzerala ako slušná osoba (hehe), a keď ma videl stopovať, tak ma spoznal a povedal si, že ma zoberie, vraj inak neberie nikoho. A že sa mu drieme, tak mu padne dobre, keď sa bude mať s kým „povyprávať“.

Je to zvláštne. Vždy, keď idem stopovať, modlím sa, aby sa šofér nechcel rozprávať. Teším sa na hlavu opretú o bočné sklo, pohľad na horizont a prázdnotu. Samozrejme, často to dopadne úplne inak, sadnem si k niekomu, kto je zaujímavý, prekecáme celú cestu ani neviem ako. V tomto stopovanie milujem – človek stretne množstvo ľudí, ktorých by inak nestretol, strávi s nimi pár hodín, a oni mu porozprávajú kopec vecí, ktoré by sa inak nedozvedel. Za tie roky, čo stopujem, som už stopla kde koho – od politikov, moderátorov, umelcov až po robotníkov so základnou školou. Emigrantov, teplých amerických developerov, poľského kamionistu, s ktorým sme sa nevedeli dohovoriť, atakďalej. Je to neuveriteľný zdroj informácií. Človek sa dostane ľuďom do auta, a tým nachvíľu aj do ich života, môže ho pozorovať, vidieť, ako žijú. Raz som stopla týpka, ktorý obchoduje na burze s elektrinou, počúvala som ho a nevedela nič.
Ale nemám rada, keď sa šofér chce silou mocou rozprávať, a akosi nie je o čom. Prípadne sa na mňa snaží zapôsobiť, napríklad tým, že veľmi zúčastnene nadáva na spoplatnenie štúdia.
Ale aj tak, je to dobrá škola komunikácie s ľuďmi, suverénne najviac mi pomáha pri napĺňaní môjho dlhodobého cieľa – byť schopná nájsť spoločnú reč, komunikovať s kýmkoľvek na akúkoľvek tému tak, aby tá debata mala aspoň trochu zmysel.

Ešte raz, nemám rada, keď sa chce šofér silou-mocou rozprávať. Ale ujo je special, pustil ma pred seba pri pokladni v Tescu, a potom len kvôli tomu zobral do auta, uiii. Po tradičných rečiach o tom, či sa nebojím, a potom, že som odvážna, sa ho pýtam, či je šofér z povolania. Hovorí, že nie, že už sedem rokov robí v Nemecku. Pozerám naňho, môže mať pokojne aj vyše päťdesiat rokov.
„Vy ale tiež musíte byť odvážny, nechať všetko tak a vybrať sa pracovať do Nemecka,“ nadhadzujem a napäto čakám na odpoveď, dúfajúc v nejaké rozprávanie hodné veterána prvej svetovej vojny.
„No, veď netreba sa ničeho bát...“ nastáva chvíľka napätia, a potom, áno, ujo pokračuje.
„To vám bylo tak. Mochovce skončili, už tu nebolo co robic. Tak vravím aj kolegovi, veď podme, sa hádam nestracíme. Sme nakúpili chleba, syry, klobásy sme nakúpili. A šli sme. Vtedy ešce fungovali hranice, a tam bol taký chlap, a že reku čo vy tu, tak my že idzeme hladac robotu. Tak reku že chodzce do Mnýchova, tam nájdzece. A to my sme ani dobrý den nevedzeli povedac. Tak kukáme do mapy, prišli sme do Mnýchova, to tam byl horor, po týždny sme šli tam za Mnýchov, sedzeli sme na takym parkovisku, a napadlo nám, že autá čo chodzili okolo, každé dáku reklamu na sebe, tak sme tam sedzeli a sme to opisuvali – máler, to sme vedzeli, slnéčko svícilo, tak sme si tam sedzeli a opisuvali, adresy a čísla telefónne. A potom sme šli zamenic marky – vtedy ešce marky boli, my sme ani marky nemali, len slovenské koruny, jak takí turisti sme sa vybrali, aby sme mali na telefón. Však čo, zavoláme, a dáko im to vykvákáme hádam. Tak volám, ani dvakrát to nezvonilo a včul dáka sekretárka to zdvihla, tak jej vravím že so šéfom chcem hovoric, a hned ma prepojila a ja som mu to rukami-nohami dáko vykikiríkal, a on že máme prísc. Tak kukáme do mapy, sme to našli, za dve minúty šecko bylo, zmluvy podpísané, a odvtedy som tam. Sedzem rokov. Netreba sa ničeho bát.“

Smiala som sa celou cestou do Nitry, riadne, nahlas, od srdca, tak, ako už dlho nie. Hustý ujo, veru hustý. V Nitre sme sa rozlúčili, keď som vystúpila, zistila som, že som si tam nechala celé cigy, zanadávala som si, po dvoch minútach zastal kamión, nasadla som, realizovala fake posielanie smsky s špz a fake telefonát starostlivému priateľovi, ktorý sa o mňa bojí, a chce vedieť o každom mojom kroku, a teraz sedím hore, píšem, fajčím, usmievam sa, lebo netreba sa ničeho bát.