ešte donedávna som vykrikovala, ako som rada sama a podobné sračky. a potom som si uvedomila, že aj keď som sa tvárila sama pred sebou, že som sama a že je to tak dobre, tak pri mne vždy niekto bol. až keď prišli neznesiteľné chvíle, keď som sa naozaj ocitla úplne sama. zúfalstvo a úzkosti. a asi pred týždňom ma zasa osvietilo .) keď som si uvedomila, že potrebujem niekoho pri sebe (aspoň vedieť, že tam je) aj preto aby som na dotyčnú soobu mohla bez najmenšieho náznaku záujmu kašlať.
sú všetci ľudia, ktorí velebia samotu, naozaj radi sami? alebo si len neuvedomujú, že niekoho majú, alebo popierajú vlastnú potrebu?
(veď človek je predsa zoon politikon)

Theres something cold and blank behind her smile.. (coma)