Až do rannej puberty /a možno troška ešte stále;/ som bola absolutne skalopevne presvedčená o svojej nesmrteľnosti. Nemalo zmysel o tom ani s nikým debatovať, lebo nikomu smrtelnému by som to dokázať nemohla. To, že mysel sa nenarodila a čo sa nenarodilo, nemôže ani umrieť mi potvrdzujú buddhistickí lámovia, takže pomaly dochádzam na to, že čistá detská mysel pozná pravdu, len ju nevie pomenovať. Keď dospeje a mnohým veciam by už aj vedela dať meno, tak je tak zanesená a zdeformovaná množstvom iných informácií, že sa základnými otázkami z detstva prestáva zaoberať.