Väčšine čitateľov, ktorí sledujú informácie o globálnom otepľovaní, je dobre známy fakt, že niektoré krajiny a niektorí politici nechcú pristúpiť na redukciu spaľovania fosílnych palív. Nie je málo dokonca ani takých, ktorí navrhujú zastaviť akékoľvek aktivity spojené so spomaľovaním klimatickej zmeny (globálneho otepľovania). Spaľovanie fosílnych palív, teda ropy, zemného plynu a najmä uhlia je ale hlavnou príčinou rastu koncentrácie oxidu uhličitého v atmosfére, teraz asi o 0,6% ročne a od roku 1750 už o 37% v globálnom priemere. Krajiny, ktoré najviac odmietajú aktivity na redukciu emisie skleníkových plynov, sú všeobecne známe. Ide o USA, Kanadu, Austráliu, Japonsko a niekoľko ďalších. Skôr ako sa pozrieme bližšie na príčiny takéhoto počínania, uveďme emisiu fosílneho uhlíka (iba zo spaľovania a výroby cementu). Najnovšie celosvetovo kompletné údaje sú iba z roku 2004: USA mali vtedy emisiu 5,61 tony (t) v prepočte na jedného obyvateľa za rok, Kanada – 5,46 t, Austrália – 4,41 t a Japonsko – 2,69 t. V Európe mali najväčšiu emisia na osobu v Luxemburgsku – 6,81 t, to je ale jednoznačne spôsobené veľkým podielom ťažkého priemyslu a malým počtom obyvateľov. Nízku emisiu mali v Európe predovšetkým vo Francúzsku – 1,64 t a z väčších krajín mali naopak veľkú emisiu v ČR – 3,12 t, v Nemecku – 2,67 t a v Británii – 2,67 t. Zaujímavá je situácia v Škandinávii a Pobaltí: Fínsko – 3,44 t, Dánsko – 2,68 t, Estónsko – 3,82 t, Lotyšsko – 0,83 t, Litva 1,05 t a Švédsko – 1,61 t (v r. 1970 ešte 3,13 t). Slovensko malo emisiu 1,84 t, Poľsko – 2,19 t, Rakúsko – 2,34 t a Maďarsko – 1,54 t. Často sa spomínajú aj iné veľké krajiny: Rusko malo emisiu 2,89 t, Čína – 1,05 t, India – 0,34 t, Brazília – 0,50 t, Mexiko – 1,14 t, Bangladéš – 0,07 t, Juhoafrická republika 2,68 t a Južná Kórea 2,64 t (všetko podľa cdiac.ornl.gov). Napriek tomu celý svet očakával na konferencii na Bali od USA ústretovejšie kroky smerom k výraznejšiemu celkovému zníženiu emisie skleníkových plynov do atmosféry.

Na Konferencii COP-13 (teda krajín, ktoré ratifikovali Rámcový dohovor OSN o klimatickej zmene) na Bali boli predložené aj novšie informácie do r. 2005 (vrátane prepočítanej emisie ostatných skleníkových plynov na emisiu CO2 (agregované emisie), ako aj príspevku z využívania krajiny a z lesov (LULUCF), tiež prepočítané na emisiu CO2), ktoré podstatne nemenia uvedené relácie medzi krajinami (viac: unfccc.int/meetings/cop_13/items/4049.php). Veľkú emisiu na obyvateľa majú menšie krajiny, ktoré ťažia ropu a zemný plyn, krajiny v studenom alebo veľmi horúcom pásme (vykurovanie a klimatizácia), krajiny s riedkym osídlením a dlhými dopravnými vzdialenosťami, krajiny s veľkým podielom ťažkého priemyslu a krajiny odmietajúce jadrovú energetiku. Aj tak sa ale vymykajú z tohoto rámca USA, Kanada a Austrália, pretože majú oproti porovnateľným krajinám o vyše 2-krát väčšiu emisiu. V tomto prípade je zrejme hlavnou príčinou nízka alebo žiadna spotrebná daň z využívania fosílnych palív a z toho vyplývajúce plytvanie nielen energiou ale aj tovarmi. Uveďme ako príklad prepočítanú emisiu agregovaných skleníkových plynov na jedného obyvateľa (vrátane LULUCF) na hodnoty CO2. V zátvorke je % zníženia (-) alebo zvýšenia (+) absolútnych hodnôt emisie v porovnaní s rokom 1990 (teda v zátvorke nejde o emisiu na jedného obyvateľa). Austrália – 25,0 t (+4,5%), Kanada – 23,3 t (+54,2%), ČR – 13,8 t (-27,5%), Francúzsko – 7,9 t (-7,1%), Nemecko – 11,8 t (-19,5%), Poľsko – 9,6 t (-33,8%), Rusko – 16,0 t (-27,7%), Rakúsko – 9,3 t (+13,6%), SR – 8,7 t (-32,5%), Španielsko 8,8 t (+59,8%), Británia – 10,9 t (-15,4%), USA – 21,6 t (+16,3%). Kjótsky protokol predpokladal globálne zníženie emisie fosílneho uhlíka o 5,2% oproti roku 1990. Tento cieľ sa predbežne neplní, lebo celý rad krajín má vysoko rastúci trend emisie (aj o vyše 50% od roku 1990). Iba krajiny s ekonomikou v transformácii (bývalé socialistické krajiny) zaznamenali pokles o vyše 20% (v priemere 36,2%, Ukrajina až o 59%). Vo všetkých sledovaných krajinách zo zoznamu Annex 1 (prakticky OECD) poklesla spolu emisia agregovaných skleníkových plynov v období 1990-2005 o 2,8% (o 4,6% vrátane LULUCF). Od roku 2000 ale vzrástla agregovaná emisia skleníkových plynov o 2,6% (je tu evidentný podiel recesie ekonomík bývalých socialistických krajín v období 1990-1999, kde sa tam zaznamenal pokles o 38,7% a do roku 2005 o 35,2% (o 36,4%, resp 36,2% vrátane LULUCF)). V krajinách Annex 1 bez bývalých socialistických krajín sa zaznamenal rast emisie agregovaných skleníkových plynov v období 1990-2005 o 11% (o 10%, vrátane LULUCF). Je teda zrejmé, že sa predpoklady Kjótskeho protokolu nenaplnia ani do roku 2012, navyše ak budeme brať do úvahy známu skutočnosť, že iba do roku 2004 vzrástla emisia fosílneho uhlíka v krajinách na ktoré sa nevzťahuje Kjótsky protokol (Non-Annex B) asi o 69% (agregované emisie sa v týchto krajinách dajú odhadnúť iba približne). Kým v roku 1990 mal pomer emisie fosílneho uhlíka v krajinách An­nex B (na ktoré sa vzťahuje Kjótsky protokol) a Non-Annex B hodnotu 1,76, v roku 2004 to bolo už iba 1,09 a odhad pre rok 2007 je 0,92. Pokiaľ ale ide o kumulatívnu emisiu fosílneho uhlíka za celé obdobie 1750-2005, tak krajiny Annex B ďaleko prevyšujú zvyšok sveta (zjednodušene - 80% kumulatívnej emisie fosílneho uhlíka vyprodukovalo 20% bohatých ľudí na Zemi). Teraz majú tie krajiny agregovanú emisiu CO2 zväčša 0,5 – 4 t ročne na obyvateľa.

Na Bali sa 10886 účastníkov, z toho 3525 oficiálnych delegátov z 188 krajín a 3 krajín ako pozorovateľov, nedohodlo prakticky na ničom závažnom. Krajiny EÚ nakoniec ustúpili od požiadavky stanoviť už na COP-13 záväzné zníženie emisie skleníkových plynov pre roky 2020 a 2050 a USA upustili od požiadavky zvýšenej aktivity rozvojových krajín pri redukcii emisie skleníkových plynov. Je zrejmé, že USA, Kanada a Austrália, ako krajiny s najväčším plytvaním fosílneho uhlíka, dosiahli svoj cieľ – čo najviac oddialiť prijatie záväzných limitov. Využívanie fosílnych palív, lacná energia a vysoká emisia skleníkových plynov sú spojené s profitujúcim priemyslom v najbohatších krajinách. Je preto pochopiteľné, že firmy zarábajúce na tomto biznise miliardy dolárov využijú všetky možnosti, aby spochybnili podiel človeka na klimatickej zmene. Podľa výsledkov konferencie v Lübecku v roku 2006 je aj týmto korporáciám jasné, že dni lacnej energie sú už zrátane, no snažia sa využiť každý ďalší rok, keď nebudú musieť realizovať tvrdé opatrenia na plnenie limitov redukcie emisie skleníkových plynov do atmosféry. Väčšine z nich určite nejde o riešenie problémov s dôsledkami zmeny klímy o 50 rokov. Tak ďaleko ekonomické kalkulácie jednotlivých firiem nesiahajú. Pravdepodobne sa tiež spoliehajú na možnosť, že sa budú môcť z vysokej emisie fosílneho uhlíka vykúpiť. Kjótsky protokol totiž umožňoval obchodovanie s emisnými kvótami, čo by bohaté krajiny určite uvítali aj v novej dohode po roku 2012. Bohaté krajiny by tak mohli pokračovať vo vysokej emisii skleníkových plynov do atmosféry, len by museli za prekročenie limitov zaplatiť tým krajinám, ktoré limity z rôznych príčin nedosahujú. Stanovisko klimatológov je aj pri tomto probléme jednoznačné – tie krajiny a podniky, ktoré majú neúmerne vysokú emisiu fosílneho uhlíka, by mali uplatňovať najnovšie vedecké poznatky na redukciu vysokej emisie a nie špekulovať s kupovaním kvót od chudobných krajín s nízkou emisiou fosílneho uhlíka.

Na druhej strane také krajiny, ako Čína, India, Mexiko, Brazília a im podobné, sa zase môžu tešiť, že podľa výsledkov z Bali nebudú musieť prísne dbať na uplatňovanie moderných technológií s nízkou emisiou fosílneho uhlíka. Tiež môžu očakávať pomoc od priemyselne rozvinutých krajín pri zalesňovaní a transfere nových technológií. Najťažšie rokovania sa presúvajú na rok 2008, pretože v roku 2009 už musí byť známa stratégia po skončení platnosti Kjótskeho protokolu. Predstava krajín EÚ o znížení emisie skleníkových plynov najmenej o 25% v roku 2020 a o 50% v roku 2050 je preto stále viac vzdialená. Nezostáva nám teda nič iné, len sa zmieriť s tým, že zvýšenie globálnej teploty o menej ako 2 °C do roku 2100 už prakticky nie je reálne (skôr môžeme teda počítať s globálnym oteplením o viac ako 2 °C aj so všetkými súvisiacimi negatívnymi dôsledkami). Uvidíme, že ako zareagujú odmietajúce krajiny po možných extrémoch počasia, ktoré sa očakávajú pri najbližšom maxime javu El Niňo, ktoré sa môže pre­krývať s obdobím zvýšenej slnečnej aktivity v rokoch 2011 až 2013. Odhady hovoria o výraznejšom maxime slnečného žiarenia v 11-ročnom cykle v roku 2012. Takéto prípady sa vždy prejavovali zvýšeným výskytom takých javov ako hurikány, víchrice, povodne a mimoriadne sucho, najmä ak sa súčasne vyskytoval aj silnejší jav El Niňo. Súvisí to predovšetkým s tým, že pri uvedenej zhode klimatotvorných faktorov dochádza k dočasnému posunu všeobecnej cirkulácie atmosféry, vrátane frontálnych systémov do nezvyčajných polôh.



Milan Lapin, FMFI UK Bratislava (rozšírená verzia článku uverejneného v SME 17.XII.2007)



europsky parlament to videl takto
Konferencia zmluvných strán rámcového dohovoru OSN o zmene klímy, ktorá sa uskutočnila na Bali, musí reagovať na naliehavú potrebu globálnej činnosti identifikovanú vo štvrtej hodnotiacej správe medzivládnej skupiny pre zmenu klímy a súhlasiť so začatím rokovaní s cieľom dosiahnuť do roku 2009 globálnu, komplexnú a efektívnu dohodu pre obdobie po roku 2012. Európska rada v tejto súvislosti pripomína závery Rady z 30. októbra 2007, v ktorých sa podrobne uvádzajú ciele a prvky, ktoré by podľa Únie mali byť súčasťou budúcej dohody a mal by sa nimi riadiť proces rokovania.

Európska rada tiež pripomína závery Rady z 19. – 20. novembra o globálnej aliancii proti zmene klímy medzi EÚ a rozvojovými krajinami, ktorou sa poskytne platforma pre dialóg a spoluprácu v oblastiach prispôsobovania sa zmene klímy, podpory znižovania rizika katastrof a začleňovania problematiky zmeny klímy do úsilia o znižovanie chudoby v najzraniteľnejších krajinách.

Trvalo udržateľný rozvoj je hlavným cieľom Európskej únie. Európska rada víta prvú správu Komisie o pokroku pri obnovenej stratégii EÚ pre trvalo udržateľný rozvoj (SDS – Sustainable Development Strategy). Súhlasí, aby ciele a priority siedmich kľúčových výziev obsiahnutých v tejto stratégii ostali naďalej v plnej miere platné a aby sa preto hlavný dôraz kládol na ich účinné vykonávanie na všetkých úrovniach. Je tiež potrebné užšie prepojiť obnovenú stratégiu EÚ s vnútroštátnymi stratégiami v oblasti trvalo udržateľného rozvoja. Musí sa plne využiť a posilniť štruktúra riadenia a nástroje stratégie pre trvalo udržateľný rozvoj, a to najmä v súvislosti s monitorovaním pokroku a výmenou najlepších postupov. Integrovaná politika EÚ v oblasti klímy a energetiky a integrovaný prístup k trvalo udržateľnému hospodáreniu s prírodnými zdrojmi, ochrana biodiverzity a služieb ekosystému a trvalo udržateľná výroba a spotreba predstavujú predpoklady pre dosiahnutie cieľov stratégie trvalo udržateľného rozvoja, ako aj lisabonskej stratégie. EÚ musí ďalej pracovať s cieľom dosiahnuť udržateľnejšiu dopravu a spôsoby dopravy, ktoré sú šetrné k životnému prostrediu. Komisia sa vyzýva, aby spolu s ďalšou správou o pokroku v oblasti stratégie pre trvalo udržateľný rozvoj predložila v júni 2009 „cestovnú mapu“ určujúcu zostávajúce opatrenia, ktoré sa majú prioritne zrealizovať.

Európska rada víta závery Rady o nedostatku vody a suchách a vyzýva Komisiu, aby v roku 2008 predložila správu a na tomto základe preskúmala a ďalej rozvíjala vyvíjajúcu sa stratégiu EÚ do roku 2012 a zohľadnila pritom medzinárodný rozmer. Taktiež uznáva potrebu posilniť prepojenie podnikania a biodiverzity na európskej úrovni, pričom víta iniciatívu EÚ pre podnikanie a biodiverzitu a záväzok Komisie poskytnúť technickú podporu.
http://64.233.183.104/search?q=cache:_37Cqvt_VcwJ:europa.eu/rapid/pressReleasesAction.do%3Freference%3DDOC/07/6%26format%3DHTML%26aged%3D0%26language%3DSK%26guiLanguage%3Den+konferencia+bali+vystup&hl=sk&ct=clnk&cd=9&gl=sk&lr=lang_sk