necítim sa ani tak zničený, ako otrávený. tým, koľko času už zabrala táto obsesívna prechádzka po okolí, ktorá sa postupne začala čoraz viac ponášať na obsmŕdanie pri kontajneroch. v dôchodcovskom veku sa vám totiž sem-tam zazdá, že veci, ktorých sa ostatní zatúžia zbaviť, možno nie sú vždy celkom zbytočné, že majú prinajmenšom istú výpovednú hodnotu. o človeku, jeho mieste pri kontajneroch i inde. v tôni meniacich sa návykov či v hmýriacej sa tínedžerskej hierarchii vecí. lenže, dnešní mladí, to je fenomén, s ktorým sa mi pri najlepšej vôli nedarí zžiť. napadá ma možno trochu klišovitý, ale inak pomerne uspokojivý popis - generácia no respect. nevadí im nič - ani vekový rozdiel hodný občasnej otcovskej facky - budú vám do tváre fúkať dym, hádzať pod nohy škatuľky od dvojfarebných pomôcok sebapoškodzovania, hlavne, že je dobrá nálada a príležitosť preukázať premieru akejsi androgýnnej drzosti. androgýnnej preto, lebo tieto kedysi skôr mužské prvky cikania na stále vyššie miesta, bezohľadu na pisoár, diktát pesudokultúry povýšil na nutnosť spoločenského know-how už aj u dievčat. v jednaní s niektorými týmito mladými ľuďmi, do ktorého som chtiac či nechtiac zapletený, tak často strácam oporu v noblesnom vyjadrovaní, ktoré som si pôvodne pestoval pre príležitosti spoločenského styku ako svojho času pažítku či šalviu. prečo by som si mal vážiť ľudí, ktorí sa rozhodli brať život z perspektívy zdokonaľovania mechanizmov urážky a pochybných vulgárnych ekvilibristík. žiaľ, pri pohľade na pisoár musím priznať aj ja, že som semtam močil príliš dohora. možno je to tým, že pisoáre sú umiestnené o čosi nižšie, než by som potreboval, ale v naskrytejšom kohútiku duše viem, že to celkom tak nie je. pravda je niekde uprostred, kdesi medzi pisoármi, medzi mnou a mopom. medzi mopom a súcnom. medzi starou “dobrou” skutočnosťou a drsnotou reality show. žiaľ, to k čomu sme /ne/vedomky priložili moč, je aj naše ja a to, čo nepretržitým snímaním vylučovania vzniká je obraz ošťatého ja, zdegenerovaná podoba neprestajným vylučovaním postihnutého biologického stroja. zamyslime sa preto, sestry a bratia, či je naozaj nutné v tomto pokračovať. či je nutné neprestajne útočiť, snažiť sa tromfnúť "súpera", prdieť a kakať, alebo sa sem-tam aj kajať. sestry a bratia, otcovia a dcéry, manžety a matky, proroci, spojme sa v úsilí občas sami v sebe poupratovať. inak z nášho farebného ihriska vznikne zacikaná, zakakaná hromádka, kam chodia akurát besné ihly spať.