Dazd plakal za nu, ona sa len usmievala spoza spinaveho obloka a premkla ju neskonala tuzba vyjst von a nechat dazd aby ju hladil...vzdy mu to dovolila...dazd ju objal, vtedy ked to potrebovala, dazd sa nenahneval ked zostala v izbe a utapala svoj zial v kvapkach krvi...bola si nim tak neskonalo ista... srdce znova zablikalo...zhaslo vlastne len nachvilu, no aj tak si to nedokaze vysvetlit...sama sa chce brodit zivotom...rozhodla sa nechat to tu vsetko tak...kupit si jednosmernu letenku a vratit sa spat tam odkial odisla...vytvorit si svoj domov v malej nore internatovej izby...zutulnit priestory prazdnej mysle vedomostami...dokonale sa sformovala...sformovala tmu a naplnila nou srdce...