Dnes je taky zvlastny den. Zvlastnejsi ako kedykolvek preddtym. Na preliezacke pred domom nevidim smejuce sa deti...urcite som si ich len vymyslela. A mozno ma boda pri srdci, ze by tam nikdy ani neboli...vesele, hravo poskakujuce, usmievajuce sa laskou srsiace, pozitivizmus rozdavajuce deti.
Vsetko co zije a naplna vystriedali preliezky, makka zem meniaca sa na piesok, kamaratky hojdacky, a osamely kolotoc... Pohladom na jednu z hojdaciek sa neohrozene opytam ci mozem... sadnem si a zaklonim hlavu smerom ku vzduchom sa plaziacim konarom stareho ukolisaneho stromu...zrazu urobi krasne gesto...zhodi na mna jeden z poslednych jessennych poteseni...kusok seba...zlato krvavo cerveno sfarbeny list mi pohladi vlasy...a nasledne podlahne nepominajucej zemskej pritazlivosti, ktoru teplymi prstami porusim. Zodvihnem list z vyschynajuceho betonu a vraciam mu jeho nezne gesto. Pomyslim si na teba...je tu este jedna volna hojdacka...celkom prazdna... uz ani myslienky nevyplnaju jej priestory. Snazim sa rozpamatat si...v mysli sa mi objavuju obrysi tvojej znamej tvare, ktore tak doverne poznam z fotiek mojho pocitaca, v usiach pocujem sepot tvojho hlasu a neutichajuco kriciace vety...moja databaza spomienok funguje perfektne:)
Oblieka si kozu roztiezteneho srdca a melodramatizuje hlbku tuzobneho pohladu na male hybajuce sa svetielko na oblohe. Letiet kamkolvek...
Mozno odletiet niekam fakt daleko...napisat knihu...
Niekedy sa zamyslim preco pisem vsade tri bodky...oni dokoncuju moje neuplne myslienky...myslienky na teba.