Az teraz som si vsimla, ze v literature v topicu chyba shlomo venezia - v pekle plynovych komor

Odporucam na citanie

Pri príležitosti Dňa obetí holokaustu a rasového násilia začína 9. septembra 2020 podcast Dokumentačného strediska holokaustu pod názvom Odkrývanie. Odkrývať v ňom budeme temné, ale aj biele miesta našej minulosti a pozrieme sa na ňu cez konkrétne

ľudské príbehy. Podcast Odkrývanie prináša Dokumentačné stredisko holokaustu na platforme podcastov SME - vypočuť si ho budete môcť každé dva týždne.

Po 75 rokoch od skončenia druhej svetovej vojny sa vrátime k tragédii holokaustu aj vojnovým zločinom. Otvárať budeme doteraz neznáme témy, no pozrieme sa aj na otázky viny, zodpovednosti, ale aj príbehy ľudskosti a charaktery.

Hovoriť budeme nielen o obetiach holokaustu na Slovensku, ale aj o jeho strojcoch. O tých, ktorí z tejto doby profitovali, ale aj o tých, ktorí pomáhali.

Podcast Odkrývanie je tiež reakciou na nárast extrémizmu a stále prítomné tendencie popierať holokaust alebo ospravedlňovať čelných predstaviteľov ľudáckeho režimu, ktorých sme dodnes svedkami. Jeho cieľom je aj cez konkrétne príbehy ľudí podnietiť k zamysleniu a scitlivovať spoločnosť.

Riaditeľ Dokumentačného strediska holokaustu historik Ján Hlavinka – a v špeciálnych vydaniach aj jeho hostia - odpovedajú na otázky publicistike Soni Gyarfášovej, ktorá roky mapovala a mapuje, ako rozhlasová a televízna redaktorka v RTVS, osudy pamätníkov dvoch totalít.

Hoci sa dnes o tom všeobecne stále nevie, najviac židovských obyvateľov deportovaných zo Slovenska nezahynulo v koncentračnom tábore Auschwitz, ale vo vyhladzovacom tábore Sobibor. Historici vedia o jedinom, ktorý prežil – volal sa Jozef Schnitzer a pochádzal zo Sabinova, v prvej časti si priblížime aj jeho svedectvo.

V tej druhej sa retrospektívne vrátime k začiatkom holokaustu na Slovensku a deportáciam z roku 1938.

Vyborne podcasty na malo zname temy. odporucam! zial, jednotlive epizody sa nedaju priamo nalinkovat, najjednoduchsie sa k tomu asi dostat cez tento link:
https://www.sme.sk/aut/343/sona-gyarfasova

Prezerám si scany slovenských novín z 20.rokov 20.storočia a človek sa tam stretne s brutálnym otvoreným antisemitizmom. Napr. Považské listy z roku 1922 označujú ruských židovských emigrantov ako "potkanov, opúšťajúci loď" a v takéto reči sú vlastne štandard.



Toto bolo súčasťou mediálneho mainstreamu, ale do akej miery bol takýto antisemitizmus rozšírený v spoločnosti?

V karelském Petrozavodsku končí jeden z nejsledovanějších soudních procesů v dnešním Rusku. Dne 8. července 2020 zazněly závěrečné řeči stran v případu čtyřiašedesátiletého historika, odborníka na stalinské represe Jurije Dmitrijeva. Prokuratura pro něj požaduje trest ve výši 15 let odnětí svobody se zařazením do trestanecké kolonie se zvýšenou ostrahou.

[...]

V Sandarmochu je složení obětí mnohonárodnostní, mezi zavražděnými je obzvlášť hodně Finů, Ukrajinců a Poláků. Jurij Dmitrijev všemožně podporoval připomínání zemřelých různých národností, sám se spojoval s představiteli diaspor а zval je, aby uctili památku svých krajanů. Dmitrijev každoročně 5. srpna v Sandarmochu organizoval veřejné shromáždění věnované památce obětí Velkého teroru. Na shromáždění se sjížděli lidé z různých zemí, mimo jiné i velké delegace z Ukrajiny a Polska.

Od roku 2014, po zahájení války na východě Ukrajiny, začala být patrná rostoucí nespokojenost místních úřadů s návštěvami cizinců v Sandarmochu, se shromážděními a svobodnými vystoupeními ohledně politické situaci v zemi. Sám Dmitrijev v roce 2014 válku na Ukrajině veřejně odsoudil. V roce 2015 Dmitrijevovi už nebylo dovoleno vystoupit s projevem. Současně historik získal polskou státní cenu, Zlatý Kříž za zásluhy, což vzhledem k prudkému zhoršení vztahů mezi oběma zeměmi působilo provokativně.

V roce 2016 státní média začala aktivně šířit verzi o tom, že v Sandarmochu nejsou pohřbeny oběti represí, ale sovětští váleční zajatci zastřelení Finy během druhé světové války. A tehdy byl sám Dmitrijev zatčen


obvinenia zahrnaju zneuzivanie adoptivnej dcery (napr. urobil fotografie ako zaznam zdravotneho stavu) a nedovolene ozbrojovanie ("nefunkční část lovecké pušky IŽ-5 s uříznutou hlavní") - https://babylonrevue.cz/patnact-let-za-historii/

https://dennikn.sk/1394255/americka-badatelka-skumala-tisicky-listov-ktore-pisali-ludia-tisovi-len-v-troch-branili-zidov/?fbclid=IwAR1ea_EeCgE6TQ50B1wXIcjMctE9afrmHU_1QATLNAQQcu6sVOMvi9z9a4I

Američanka Madeline Vadkerty skúma v Slovenskom národnom archíve listy adresované Jozefovi Tisovi, ktoré v rokoch 1939 – 1944 napísali obyčajní ľudia v súvislosti s riešením takzvanej židovskej otázky.

Listov, ktoré písali ľudia prezidentovi slovenského štátu Jozefovi Tisovi, sú v archívoch plné krabice. Písali ich arizátori židovského majetku i ľudia, ktorí pre seba chceli výnimku zo židovských transportov.

Listy skúmala bývalá zamestnankyňa washingtonského Múzea holokaustu Madeline Vadkerty, ktorá sa časom stala aj manažérkou v Nadácii Milana Šimečku. Tento rok jej vo vydavateľstve Absynt vyjde o listoch Tisovi aj kniha.

Ako ste sa ako Američanka dostali k skúmaniu holokaustu na Slovensku?
Pracovala som v Múzeu holokaustu vo Washingtone. Oni ma vyslali do Slovenského národného archívu, aby som vytypovala a skopírovala doklady pre budúcich bádateľov.
Sú aj iné krajiny, odkiaľ sme nemali také podklady – Francúzsko, Chorvátsko, Taliansko či dokonca Šanghaj.

Prečo sem vyslali práve vás?
Pre moju znalosť sedemnástich jazykov, aj slovanských.

V čom spočívala vaša prvá práca na Slovensku?
Bola som tu veľakrát a videla som všetko možné vo vašom archíve – máte tisíce neprebádaných strán o holokauste. Pramene sú v tejto téme spracované iba čiastočne. Faktografia je zmapovaná vynikajúco, máte veľmi dobrých historikov a každý rok pribúdajú mladší. Ale terénna práca tu má rezervy, študovať holokaust v teréne tu bolo tabu do roku 1989.

Objavili ste teda v archívoch zložky, v ktorých pred vami nikto nebádal?
Dnes už asi nie, vtedy – v rokoch 2002 až 2003 – áno. Vrátila som sa s kópiami do Washingtonu. Predtým som vytypovala, čo je dôležité. V dokladoch je veľa cenných detailov. Od začiatku ma „prenasledovali“ listy, ktoré písali za vojny ľudia prezidentovi Tisovi a ktoré som objavila.

Z Washingtonu vás najprv poverili prekladom detského denníka z češtiny do angličtiny. O čo išlo?
To bol denník jednej väzenkyne z Terezína, potom chceli odo mňa preklady iných denníkov. Bola som práve so synom na materskej, mohla som sa tomu venovať. Takisto som pre múzeum vtedy organizovala konferenciu o genocídach v Rwande a v bývalej Juhoslávii.

Všetko sú to ťažké témy, nepohltili vás?
V múzeu som po mnohých rokoch musela skončiť – začala som sa báť ísť do práce. Každé ráno ma prenasledovali obavy, čo nové uvidím, akú fotografiu, aký fakt. Mala som potom vo Washingtone sedem rokov súkromnú firmu, ale potom začala som pracovať s ľuďmi, ktorí prežili mučenie. Opäť neľahká téma. Patrím asi medzi ľudí, ktorí sa potrebujú pozerať na temnú stranu sveta, dejín, a stále dúfajú, že to do budúcnosti pomôže.

Vychádza to z vašej rodiny, ktorá tiež trpela počas holokaustu?
Čiastočne. Keď som prišla prvýkrát na Slovensko, dozvedela som sa, že moja prastará mama zomrela v plynovej komore, o čom môj otec nevedel. Začala som pátrať v rodinnej histórii. Všetci moji židovskí predkovia pochádzajú z Európy, do Ameriky prišli v 20. rokoch minulého storočia.

Keď ste pracovali na téme holokaustu, dostali ste sa aj k informáciám o svojich predkoch?
Áno. Môj otec bol veľmi prekvapený. Pôvodne si myslel, že jeho rodina žila v okolí Budapešti. Ukázalo sa, že to nie je pravda. Pochádzali z územia dnešnej Ukrajiny, z okolia Mukačeva. Pripadalo mi to zvláštne, vravela som si, že rodičia obvykle sami od seba o takých veciach hovoria s deťmi. Zistila som však aj to, podobne ako možno mnohí iní, že je to naopak – deti o tom hovoria s rodičmi.

Spomínate si na prvý list Tisovi, ktorý ste objavili v archívoch?
Poviem najprv čosi iné. Je mi veľmi ľúto, že som od začiatku práce s týmto materiálom nevedela, že o tom budem písať knihu. Nebol to asi prvý list, no v priebehu výskumu som objavila list, na ktorý sa nedá zabudnúť. Písala ho mladá matka, ktorá dostala správu, že bola považovaná za Židovku napriek tomu, že jej rodičia zmenili vierovyznanie, konvertovali na kresťanstvo, pred jej narodením. Ona nepoznala iný ako kresťanský život, sama sa tak cítila. V liste Tisovi píše, že jej deti sú tie, ktoré na demonštráciách kričia najhlasnejšie: Židia do Palestíny! A ona ich chce ochrániť pred deportáciami. Začala som uvažovať, aká kríza identity to pre ňu musela byť. Dozvedela som sa, že tu bola kancelária, ktorá objavila 2 700 ľudí, čo spadali do tej istej kategórie ako táto mladá žena. Uvažovala som, ako by som reagovala, keby som dostala taký list, kde ma moja vláda identifikuje ako Židovku, hoci celý môj život je kresťanský.

Tušíte, ako by ste reagovali?
Nemám ani predstavu. Cítim iba strach. Tiež by som asi napísala zo zúfalstva čokoľvek, len aby som prežila.

Bol medzi tými listami aspoň jeden taký, kde by sa pisateľ Židov zastával, bránil ich?
Takmer všetci sa od Židov dištancovali – aj keď boli sami Židmi. Takmer nikto z pisateľov listov, ktoré som čítala, ani náznakom neprotestoval voči antisemitskej politike vtedajšej vlády. Iba v troch prípadoch išlo o pokus o obranu Židov. Prvý bol list, ktorý napísalo štyridsať bývalých zamestnancov istého židovského podnikateľa. Uvádzali, že ich šéf mal ťažké obdobie a mal by dostať výnimku.

A dostal výnimku?
Nie, napriek tomu, že tí ľudia prezidentovi písali, že jeho rodina žije v ich dedinke viac ako dvesto rokov. Druhý prípad bol z Veľkej Bytče. Jeden pán tam arizoval obchod. Pokiaľ ho arizátori potrebovali, tak žiadali pre neho výnimku. Keď ho už nepotrebovali, napísali priamo, že „nepotrebujú, aby sa vrátil“. Okresný úrad sa tam pokúsil urobiť rozhovory s bývalými zamestnancami, tí sa tomu však bránili. Tam bolo napísané, že nechceli hovoriť v zlom o bývalom zamestnávateľovi. Ten pán zahynul. Ešte som videla, ako mladý študent z Michaloviec napísal Tisovi, že Žid, ktorý mu pomáha so štúdiom, si zaslúži výnimku. Čo je dôležité, chcel podporiť jeho žiadosť o výnimku, aj keď vedel, že bude za to potrestaný. Videla som tisíce listov Tisovi. Toto boli jediné tri, kde bol aspoň náznak obrany Židov. Skôr som videla hlboký antisemitizmus, najmä v listoch, ktoré napísali arizátori.

Koľko môže byť tých listov celkovo?
Ťažko povedať. Fond v SNA má 263 krabíc, ja som videla asi 40 – 50, nie všetko sa týkalo Židov. Tisovi písali aj kresťania, ktorí potrebovali peniaze, milosť alebo niečo iné. Pre lepšiu predstavu: jedna krabica môže mať tisíc strán. A keď ju otváram, nikdy vopred neviem, čo nájdem.

Čo ste si pomysleli, keď ste čítali vyjadrenie riaditeľa vtedajšej kancelárie prezidenta Neumanna, ktorý povedal, že pre neho to bola mechanická práca, čítať listy, ktoré prišli Tisovi?
On dokonca použil výraz „čistá mechanická práca“. To ma priam rozčuľuje. Po vojne utiekol do Rakúska, ale chytili ho, bol zatknutý a súdili ho. Tie listy pre mňa nie sú kusy papiera. Sú to ľudské príbehy, sú to… ľudia.

Máte pocit, že pracovníci Tisovej kancelárie všetky tie listy vôbec čítali?
Áno.

Aké boli procesné mechanizmy spracovania korešpondencie?
Presne táto otázka ma osobitne zaujímala – čo sa dialo s listami od okamihu, keď ich obdržali, až do momentu, keď pisateľovi odpovedali. Videla som v procese s Neumannom, ako to fungovalo. Ten, kto listy čítal, používal ceruzky dvoch farieb, červenú a modrú. Podčiarkol veci, ktoré boli pre neho zaujímavé.

To bolo napríklad čo?
Jeden Američan, James Ward, analyzoval procesovanie listov. Tiso na súde po vojne vravel, že on sám bol ten, kto to robil, kto dôležité veci podčiarkol. Tomu však neverím. Listov bolo toľko, že by nemohol počas výkonu funkcie robiť nič iné. Jednoducho Tiso musel mať na to svojich ľudí. Verím však, že keď vidím pečiatku „pre rozhodnutie pána prezidenta“, tak Tiso aspoň čítal podklady, ktoré mu pripravili jeho úradníci.

Viete koho na to mal Tiso?
Nie všetkých. Zatiaľ som našla šesť mien ľudí, ktorí pracovali v tejto kancelárii. Zistila som však, čo ich zaujímalo, okruhy tém. Napríklad: odporúča niekto pisateľovi listu výnimku? Tých podčiarknutých častí listov je veľa.

Červená či modrá farba mala svoj zmysel?
Ani nie. Úradníkov prezidentskej kancelárie zaujímala finančná situácia žiadateľa, či bol pokrstený a kedy, či žil v zmiešanom manželstve, či slúžil ako vojak v 1. svetovej vojne, či hovorí doma po slovensky, či je v politickom zmysle „lojálny Slovák“. A občas úradníkov zaujímalo, či je dotyčný pisateľ nemanželské dieťa.

Prosím?
Počujete dobre. Keď išlo o nemanželské dieťa, vždy to bolo v liste niekým podčiarknuté. Dôvod môžeme iba tušiť. A nebol to podporný argument, v tých 4 – 5 prípadoch, ktoré som videla, bola žiadosť odmietnutá. Vyžaduje to podrobnejší výskum. Takisto sa podčiarkoval fakt, či išlo o majetného alebo o chudobného človeka. Ak mal majetok, mohlo mu to pomôcť, mohol sa „vykúpiť“. Toto je trochu kontroverzné, vždy sa táto téma vráti k otázke o prezidentských výnimkách. Vyzerá to tak, že tí, ktorí mali viac peňazí, ktorí žili na západe Slovenska a ktorí boli pokrstení, mali väčšiu šancu dostať výnimku. To už sa berie ako fakt. Menej etablovaný je názor, ktorý som nadobudla počas výskumu, a síce, že výnimky boli na predaj.

Čím to máte podložené?
Americký historik James Ward, ktorý napísal biografickú knihu o Tisovi, hovorí, že toto nemôžem tvrdiť. Pretože párkrát dal vraj Tiso výnimku zadarmo.

Videli ste niekoľko tisíc listov. V koľkých prípadoch dostali ich pisatelia výnimku?
Štyri- alebo päťkrát, viac nie. A to bola občas iba čiastočná výnimka. Videla som také dokumenty na vlastné oči.

Zachránila výnimka tým ľuďom život?
Občas áno, občas nie.

Ako bolo zdôvodnené udelenie výnimky?
Bolo iba stručne napísané: áno, tento človek dostáva prezidentskú výnimku. Potom bola priložená faktúra, koľko má zaplatiť.

To myslíte vážne?
Úplne vážne. Faktúry som videla už pri svojich výskumoch v 90. rokoch. Boli modré. Mali štyri-päť častí, bola tam uvedené konkrétna suma. Dvakrát som videla prípady ľudí, ktorí dostali výnimku za 5-tisíc korún, pričom išlo o zníženú sumu – pôvodne to bolo 10-tisíc korún, ale niekto to zmenil. Jedna výnimka bola taká, že človek, ktorý ju mal dostať, zomrel tesne predtým, ako mohol zaplatiť svoju faktúru. Bol aj list lekára zo Spišskej Starej Vsi, on dostal čiastočnú výnimku za 1300 korún, to si pamätám presne.


Videli ste aj cenník výnimiek?

Nie, nič také, pokiaľ viem, oficiálne neexistovalo. To bolo podľa ľubovôle. Ale platilo, že každú výnimku podpísal Tiso osobne. Neviem, či to bol on alebo niekto iný, ale keď sa kancelária prezidenta rozhodla, že ide skúmať, či si daný človek výnimku zaslúži alebo nie, mali desať – jedenásť otázok, akýsi dotazník. Jedna bola o finančných pomeroch danej osoby, druhá bola adresovaná okresnému úradu, ktorého sa pýtali, koľko by daný človek mal zaplatiť s ohľadom na svoje finančné pomery. Skúmali sa detailne majetkové pomery. Videla som jedno odporúčanie, v ktorom sa uvádza, že 17-ročné dievča by nemalo zaplatiť veľa, lebo už takmer nič nemá.

Čo v jej prípade rozhodlo, že jej bola udelená výnimka?
Práveže nebola. Bola nemanželské dieťa, jej otec bol rímsky katolík. Chcela byť uznaná ako Árijka, pretože sa musela starať o matku a starú matku, obe Židovky. Napriek tomu, že okresný úrad sa prihovoril v jej prospech, výnimku nedostala. Doslova uviedli, že mala jediný majetok, nábytok, ktorý by v prípade potreby mohla predať. Vedela, že musí mať finančné zdroje pre prípad, že jej výnimku udelia.

O čom toto všetko vypovedá?
Bol to krutý a cynický režim. Neviem inak zdôvodniť, prečo mal byť niekto dôležitejší alebo lepší, len pre to, že mohol zaplatiť viac ako iní.

Dokázali by ste sa vcítiť do pozície úradníka, ktorý číta prosebné listy, dojímavé, hrozné príbehy a vie, že môže rozhodovať o živote a smrti?
Neviem si to predstaviť.

Ak bola žiadosť o výnimku zamietnutá, tiež tam bol uvedený podpis Tisa?
Keď mám pochybnosti, konzultujem dokumenty s Jamesom Wardom. Často je uvedené „zamietnuté“ a som presvedčená, že to napísal sám Tiso. Americký kolega však povie: asi máš pravdu, ale je to príliš krátke na to, aby sme to mohli povedať s istotou. Potrebujeme byť opatrní.

Čo poviete na tvrdenia obhajcov Tisa, že udelili 30- až 40-tisíc výnimiek Židom?

To je absurdné! Historici ako James Ward a Ivan Kamenec sa zhodujú, že celkovo tých výnimiek mohlo byť okolo tisíc. To zachránilo možno 4- až 5-tisíc ľudí, aj s príbuznými.

Vy sama ste videli 4 – 5 výnimiek, prečo si myslíte, že ich celkovo mohlo byť až tisíc?
Ward tieto veci skúmal dôkladne, jeho záverom dôverujem. Takmer každú škatuľu, ktorú som v archíve fondu kancelárie prezidenta republiky otvorila, už prebádal predo mnou on. Vidím to podľa jeho podpisu. Je voči mne veľmi ústretový.

Sú v archívoch aj odpovede kancelárie prezidenta pisateľom listov Tisovi?
Áno. Ľudia dostávali formálnu odpoveď – vašej žiadosti nebolo vyhovené. Jedna veta. Bez zdôvodnenia. A vrátili ľuďom doklady, ktoré poslali spolu so žiadosťou o výnimku. Často sa stalo, že v čase, keď im prišla odpoveď, už ľudia nežili, skončili v transporte do koncentračného tábora. Zaužívaná prax bolo zaslanie kópie okresnému úradu. Párkrát som videla, ako okresný úrad napísal, že je bezpredmetné hovoriť o tom, lebo daný človek bol vtedy a vtedy odtransportovaný.

Ktorý príbeh vám utkvel v pamäti osobitne?

Napríklad 33-ročná operná speváčka z Bratislavy. Bola chudobná, spievala v opere SND, starala sa o mamičku. Najprv ju poslali do zberného tábora na Patrónke, kde pár dní čakala na transport do Auschwitzu. V jej prípade išlo o druhý transport zo Slovenska. Písala Tisovi, že zo zúfalstva skončila na psychiatrii. Doslova mu píše, že keď na lôžku uvažovala o zmysle života, si uvedomila, že chcela byť kresťankou. Napísala, že keď mala 16 rokov, odišla zo židovskej cirkvi, ale neetablovala pre seba novú vieru. Dala sa pokrstiť a poslala Tisovi svoj krstný list. Zdôverila sa mu, že jej životným snom, ktorý sa jej splnil, bolo stať sa opernou speváčkou. Ale pre jej pôvod ju ako štátnu zamestnankyňu prepustili. Uvažovala som pri čítaní jej príbehu o zlomených snoch. Boli aj príbehy snúbencov, ktorí museli ukončiť vzťah pre židovský pôvod jedného z nich. A prosili Tisa o „láskavú výnimku“, aby mohli pokračovať a zosobášiť sa. Každý list je silný. Keď držím v ruke originál a vidím originálny podpis, prechádzajú mnou zimomriavky. Nedokážem pochopiť, ako to mohla byť pre šéfa kancelárie Neumanna „čistá mechanická práca“. Ľudia písali, že sú zúfalí, hladní, je im zima, boja sa o život. Ako mohli ísť Tisovi úradníci večer po práci k svojim rodinám?

Podobne ako gestapáci v Auschwitzi alebo v Sobibore.

Nielen to, oni tam aj vzali hračky židovským deťom, predtým ako ich poslali do plynu, a poslali ich svojim deťom do Rakúska alebo do Nemecka.

Poznáte identitu, mená pracovníkov Tisovej kancelárie?
Asi šiestich, robilo tam asi desať úradníkov. Boli zavalení listami, nestíhali ich vybavovať. Tá operná speváčka im napísala v decembri 1941 a trvalo rok, kým jej odpovedali – to už však bola po smrti.

Keby ste mali možnosť položiť Tisovi jednu otázku, čo by ste sa ho opýtali?
Kde je milosť a láska k blížnemu?

Madeline Vadkerty
Pracuje ako manažérka v Nadácii Milana Šimečku a ako dobrovoľníčka v Dokumentačnom Stredisku Holokaustu a tiež pre iniciatívu Zabudnuté Slovensko. Za svoje poslanie považuje podporovanie pamäti o holokauste, ľudských práv a demokratických inštitúcií. Je aj aktívnou členkou Rady pre charitu v Medzinárodnom klube žien.

V minulosti pracovala ako tlmočníčka a manažérka fundraisingu pre neziskovú organizáciu vo Washingtone, ktorá poskytuje služby ľuďom, čo prežili mučenie. Pracovala ako výskumníčka v Múzeu holokaustu vo Washingtone. Bola tiež zamestnaná v Americkej diplomatickej službe v USA a žila v bývalom Sovietskom zväze. Má diplom z francúzštiny a ruštiny z Georgetown University vo Washingtone.

LONDÝN. Každý dvadsiaty dospelý Brit neverí, že sa stal holokaust a takmer polovica Britov nevie, koľko Židov pri ňom nacisti počas druhej svetovej vojny zavraždili.

Pätina Britov si myslí, že pri ňom zomrelo menej ako dva milióny Židov. Vyplynulo to z prieskumu, o ktorom dnes informoval denník The Guardian. Pri holokauste, ktorého obete si svet pripomína, bolo zavraždených šesť miliónov Židov.

"Tak široká ignorancia a dokonca popieranie je šokujúce," komentovala výsledky prieskumu Olivia Marksová-Woldmanová z organizácie Holocaust Memorial Day Trust. Túto organizáciu, ktorá si prieskum medzi 2000 ľuďmi nechala spracovať, financuje britská vláda a jej cieľom je šírenie povedomia o holokauste.

Anketa však taktiež ukázala, že 83 percent Britov považuje za dôležité o holokauste informovať. Tri štvrtiny opýtaných odpovedali, že je potrebné urobiť viac pre vzdelávanie ľudí o tejto tragickej kapitole dejín.

Za znepokojujúce označil výsledky prieskumu aj jeden z preživších Steven Frank. "Podľa mojej skúsenosti ľudia úplne nechápu, čo sa stalo, a preto sa cítim povinný zdieľať svoje skúsenosti," uviedol Frank, narodený v roku 1935 v Amsterdame.

Denník The Guardian pripomenul, že výsledky prieskumu zodpovedajú tomu, čo zistil vlani v novembri preskum pre CNN. Toho sa zúčastnilo 7000 ľudí v siedmich európskych krajinách (Rakúsku, Francúzsku, Nemecku, Británii, Maďarsku, Poľsku a Švédsku).

Každý tretí odpovedal, že vie málo alebo nič o holokauste. V priemere päť percent ľudí povedalo, že o ňom nikdy nepočulo. Najhoršie výsledky v tomto smere boli vo Francúzsku, kde o tejto tragédii nepočula dokonca pätina opýtaných vo veku 18 až 34 rokov.

Čítajte viac: https://svet.sme.sk/c/22038715/kazdy-dvadsiaty-brit-neveri-ze-sa-stal-holokaust.html#ixzz5doesCmUe

deportacie na Slovensku v roku 1938. uz o tom bolo popisanych viacero clankov, ale myslim, ze sa stale o tom velmi nevie. pritom, je to krasny priklad toho ako Tiso "zachranoval" zidov a otrepal by som to o hlavu kazdemu, kto chce Tisa zbavit viny za deportacie pocas slovenskeho statu.

najnovsi clanok na historywebe:
http://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/ked-tiso-deportoval-zidov#.W3PrKyQzbct

obsiahlejsi prispevok prof. Niznanskeho z roku 2000 In: Židovská komunita na Slovensku : obdobie autonómie. Porovnanie s vtedajšími udalosťami v Rakúsku
http://www.dejiny.sk/Whois/Nizn/Articles%2024.htm

nepatri to sice sem uplne, ale je to velmi zaujime. konflikt ukrajincov s poliakmi pocas 2ww, pri ktorom zahynulo cez 100 000 ludi. Bandera&co.
ide len o recenziu na knihu, ale uz aj to je dost tazke citanie.
http://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/na-volyni-sa-varila-krvava-kasa#.W0XlFtIzbcv

On 4 April 1943, a young Jewish woman named Klara Prowisor was travelling by train from the Mechelen holding camp in Nazi-occupied Belgium to the Auschwitz concentration camp in Poland. Knowing the fate that inevitably awaited her once she crossed the German border, she made the painful decision to leave her ailing father and jump from the train before it left Belgium. The short documentary I Have a Message for You finds Prowisor, now aged 92 and living in Tel Aviv in Israel, recalling the fateful moment that saved her life, and the remarkable message she would receive from her father some 20 years after his death. The Italian-born, London-based filmmaker Matan Rochlitz interweaves interviews and old photographs with evocative animations to tell Prowisor’s extraordinary story, and to offer a moving distillation of the breadth of human possibilities – our capacity for horrendous cruelty and for profound love.

https://www.jacobinmag.com/2017/05/uk-concentration-camps-wwii-poland-internment-prisoners

Drunk on genocide: how the Nazis celebrated murdering Jews

https://dennikn.sk/1018464/historik-hlavinka-o-polskom-zakone-o-holokauste-kolega-mi-uz-len-odpisal-polsko-sa-zblaznilo/

Historik Hlavinka o poľskom zákone o holokauste: Kolega mi už len odpísal – Poľsko sa zbláznilo
Uznávaný historik Ján Hlavinka vysvetľuje, že ak mediálny diskurz o kontroverznej novele zvýrazňuje nezmyselný pojem „poľský koncentračný tábor“, ide mimo podstaty veci, ktorou je všeobecne sloboda vedeckého výskumu a spoločenskej diskusie o podiele jednotlivých Poliakov na holokauste.


Ján Hlavinka. Foto – Andrej Bán
Ján Hlavinka (1979) je historik, venuje sa problematike holokaustu. Absolvent Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove (odbor politológia-dejepis). V roku 2013 na Filozofickej fakulte UK a v Historickom ústave SAV v Bratislave obhájil dizertačnú prácu na tému Arizácia židovských podnikov v Šarišsko-zemplínskej župe 1939 – 1945. V rokoch 2002 – 2003 pracoval ako historik v Múzeu SNP v Banskej Bystrici a v rokoch 2003 – 2008 v Ústave pamäti národa. Od roku 2008 pracuje v Historickom ústave SAV v Bratislave a v januári tohto roka sa stal riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu (DSH) v Bratislave.

Ako ste sa dostali k problematike holokaustu?

Už na začiatku svojej vedeckej kariéry. V Slovenskom národnom archíve som našiel hárky Súpisu Židov, v ktorých boli zachytené mená a údaje Židov z môjho rodného mesta Medzilaborce tesne pred deportáciami v roku 1942. Zistil som, že o tejto kapitole dejín svojho rodiska neviem nič. Vlastne som vtedy ani nevedel, že v meste bola kedysi veľká židovská komunita.

Začal som sa tejto téme venovať a postupne som sa cez informácie o osude medzilaborských Židov dostával hlbšie a hlbšie do témy holokaustu. O osudoch členov medzilaborskej židovskej komunity som neskôr napísal svoju prvú vedeckú monografiu a pri téme holokaustu som zostal.

Vlani na jeseň sme boli spoločne v bývalom vyhladzovacom tábore Sobibor na východe Poľska. Toto miesto v lesoch je pomerne neznáme, až dnes budujú pamätník, pritom tam zahynulo približne toľko Židov zo Slovenska ako v Auschwitzi. Prečo je to tak?

Sobibor je pomerne neznámy na Slovensku. V Poľsku a vo svete sa o ňom dnes vie a v poslednom čase aj dosť hovorí. Prvý pamätník tam postavili ešte za socializmu, v čase, keď sa v západnom Nemecku konal proces s príslušníkmi SS, ktorí pôsobili v tomto tábore. Dnes vieme, že nacisti v Sobibore zavraždili približne 200-tisíc Židov. Asi 25-tisíc obetí pochádzalo z územia vtedajšieho Slovenska.

Pred pár rokmi sa začali práce na vybudovaní nového komplexu – pamätného miesta a múzea, prebehli tam dôležité archeologické vykopávky. V tomto roku by mal byť tento projekt dokončený a múzeum otvorené. My sme však naozaj mali možnosť ešte vidieť les, po ktorom sa prechádzali ľudia zbierajúci huby a akoby ignorujúci význam priestoru. O čom to vypovedá, je veľmi ťažké špekulovať.

Foto – Andrej Bán
Čo si ako historik myslíte o kontroverznom poľskom zákone o holokauste, presnejšie o Inštitúte pamäti národa (IPN)?

Ide vlastne o novelu zákona o poľskom IPN. Hoci to médiá zjednodušene podávajú tak, že poľská vláda touto novelou chce len chrániť povesť Poľska a postihovať nesprávne tvrdenia o „poľských koncentračných táboroch“, v skutočnosti je to omnoho širší a zložitejší problém.

Novela v skutočnosti stanovuje, že každý, kto verejne alebo napriek faktom pripisuje zodpovednosť alebo spoluzodpovednosť poľskému národu alebo štátu za zločiny proti ľudskosti, mieru a vojnové zločiny spáchané nemeckou treťou ríšou, má byť potrestaný pokutou alebo trestom odňatia slobody do troch rokov. Z faktografického hľadiska teda nejde len o nesprávne tvrdenia o „poľských koncentračných táboroch“ alebo názvy táborov – ide o otázku kolaborácie s nemeckými nacistami ako takú.

Hlavný bod sporu teda nie je pojem „poľský koncentračný tábor“?

Nie. Kritika novely nie je o pojmoch typu „poľský koncentračný tábor“ – v tom je jasno. Všetky vedecké autority a medzinárodné organizácie dávno uznávajú, že pojem „poľský koncentračný tábor“ je nezmysel a že keď sa vyjadrujeme o tábore Auschwitz, nemali by sme používať názov neďalekého poľského mestečka.

Kritika novely zákona o IPN prichádza pre iný moment. Pre podozrenie z toho, že by novela mohla obmedzovať slobodu vedeckého bádania holokaustu a slobodu diskusie o holokauste.

V novele zákona sa síce hovorí, že sa nevzťahuje na výsledky vedeckého výskumu a umeleckej činnosti, ale jej ustanovenia sú vágne a ozývajú sa hlasy, že poskytujú rôzne možnosti výkladu. Kto povie, čo je vedecký výskum a čo nie je? Padajú otázky, či je výskum študenta, ktorý píše ročníkovú prácu, dostatočne vedecký. A čo žurnalisti? V novele sa síce hovorí o pripisovaní zodpovednosti alebo spoluzodpovednosti poľskému národu alebo štátu, ale je otázka, či neobmedzuje skúmanie konkrétnych prípadov kolaborácie a zločinov spáchaných jednotlivcami. Môže napríklad rozhlasový reportér pracovať na konkrétnom prípade udania ukrytých Židov ich susedom?

A potom je tu veľmi dôležitá otázka, aké je to prostredie, v ktorom si musí človek zaujímajúci sa o seriózny výskum holokaustu klásť otázku, či mu to stojí za prípadné opletačky s políciou, prokuratúrou a súdmi.

Foto – Andrej Bán
Prečo je vôbec pre Poľsko takýto zákon dôležitý?

Nemyslím si, že tento zákon je dôležitý pre Poľsko. Je dôležitý pre politické sily, ktoré dnes v krajine vládnu. V Poľsku je dnes moc v rukách konzervatívcov, ktorí razia nacionalistickú politiku, a uvedená novela zákona je výsledkom tejto politiky. Jednoducho: momentálne riešia politiku pamäti a hovoria do toho, ako skúmať a vykladať dejiny, tak, ako predtým upravovali pomery v súdnictve a podľa svojich predstáv menili pomery v iných oblastiach.

Aj keď sa v médiách stále hovorí o nesprávnych vyjadreniach typu „poľské koncentračné tábory“ a vyťahujú sa takéto chyby v zahraničí, myslím, že sa treba spýtať, či táto novela zákona nie je nasmerovaná predovšetkým smerom dovnútra Poľska. Treba si položiť otázku, či to nie je skôr o nastavení „vnútorného prostredia“, v ktorom sa má skúmať holokaust a aj kolaborácia jednotlivcov.

Tomu, že v krajine, kde vládne Kaczyńského konzervatívna strana Právo a spravodlivosť (PiS), ide o prejav prebudeného antisemitizmu, nasvedčujú sociologické výskumy. Čoraz viac Poliakov si myslí, že súčasní Židia sú zodpovední za ukrižovanie Ježiša.

Neviem, ako by súčasní Židia mohli byť zodpovední za ukrižovanie Krista v počiatkoch nášho letopočtu…

Téza o zodpovednosti Židov za Kristovo ukrižovanie, samozrejme, existuje a je tu stáročia. Aj u nás na Slovensku. Niektorí slovenskí historici dokonca považujú náboženský antisemitizmus a de facto aj toto tvrdenie za jeden z pilierov autochtónneho slovenského antisemitizmu, ktorý tu bol prítomný v období holokaustu. Tým chcem povedať, že to nie je len záležitosť niektorých Poliakov. Ak sociologické prieskumy nasvedčujú, že v Poľsku narastá počet ľudí, ktorí sa hlásia k takýmto nesprávnym názorom, potom im nemám dôvod neveriť. Ale toto nepovažujem za motív a ani prameň diskutovanej a problematickej poľskej novely zákona. Môže to niečo hovoriť o prostredí, v ktorom sa má aplikovať.

Foto – Andrej Bán
Proti zákonu sa ozvali vaši zahraniční kolegovia. Napríklad riaditeľovi pamätníka Jad va-šem v Izraeli to pripomína časy komunistickej totality. Izraelská historička Havi Dreifussová hovorí o atmosfére strachu, ktorá teraz hrozí pri skúmaní holokaustu. Súhlasíte?

V podstate súhlasím. Novela, ako som povedal, vyvoláva obavy z možného obmedzenia slobodného vedeckého bádania a slobodnej diskusie a z toho, že de facto „nastavuje“, jemne povedané, nepriaznivé prostredie pre kohokoľvek, kto sa chce venovať témam ako holokaust, kolaborácia a podobne.

Výroky niektorých politikov v minulosti, napríklad exprezidenta Obamu v roku 2012 o „poľskom koncentračnom tábore Osvienčim“, boli iste nešťastné. Je však správne trestať takéto chyby zákonom? Nestačila by diplomatická žiadosť o opravu?

Ešte raz, neexistovali žiadne „poľské koncentračné tábory“ a počas vojny nebola ani žiadna oficiálna kolaborácia poľských predstaviteľov s nacistickým Nemeckom. Poľsko bolo nacistami okupovanou krajinou, nacisti zriadili na okupovanom území dnešného Poľska viaceré koncentračné a vyhladzovacie tábory, prenasledovali a pripravili o život aj obrovský počet Poliakov.

Viac ako 6700 Poliakov dnes nesie titul Spravodlivý medzi národmi. Boli však aj takí Poliaci, a hovoríme tu o jednotlivcoch, ktorí kolaborovali s nacistami a napríklad udali či fyzicky napadli Židov. To je presne ten moment, o ktorom sa bavíme. Vo vede i žurnalistike existujú mechanizmy na pomenovanie, kritiku a opravu chýb a nevidím dôvod na akékoľvek trestnoprávne riešenia týchto vecí.

Mimochodom, veľmi by ma zaujímalo, ako by poľské justičné orgány pokutovali alebo uväznili predstaviteľa iného štátu alebo človeka, ktorý mu napísal prejav s chybným tvrdením.

Celé to vyvolalo ostrý spor medzi Poľskom a Izraelom. Reagujú obidve strany adekvátne?

Nechcem sa baviť o tom, či reakcie predstaviteľov štátov sú adekvátne. To by som prenechal politológom a iným expertom. Pokiaľ sa však zamýšľam nad dôvodom sporu a reakcií, tak mi z toho vychádza, že reakcia Izraela je prirodzená. Neviem si predstaviť, ako by Izrael, ktorý de facto zakladali preživší holokaustu, v ktorom stále žijú preživší holokaustu a ich potomkovia a pre ktorý je téma holokaustu taká dôležitá, mohol akceptovať hroziacu kriminalizáciu vyjadrení týchto preživších a kriminalizáciu výskumu či diskusie o holokauste.

A zároveň musím dodať ešte niečo: poľskú novelu zákona zďaleka nekritizuje len Izrael. Kritizujú ju aj medzinárodné organizácie zaoberajúce sa výskumom a pripomínaním holokaustu. Napríklad predstavitelia International Holocaust Remembrance Alliance, ktorej členskou krajinou je aj Slovensko a aj Poľsko. Kriticky sa vyjadrili aj predstavitelia amerického United States Holocaust Memorial Museum.

Foto – Andrej Bán
Ste v blízkom kontakte s poľskými historikmi. Majú obavu o svoju nezávislosť, o to, že im štátna moc nasadí čosi ako náhubok autocenzúry?

Povedal by som, že hlasy tých, s ktorými som v kontakte, znejú znechutene. Kolega, ktorého z pochopiteľných príčin nechcem teraz menovať, mi k týmto veciam lakonicky napísal: Poľsko sa zbláznilo. Nemyslím si, že moji kolegovia a priatelia sa boja autocenzúry. Ale to len preto, že ich osobne poznám a viem, že oni konkrétne si nikdy náhubok nasadiť nedajú. Viem si však predstaviť, že sú takí, ktorí sa boja, a stretol som aj takých, ktorí už „idú s establišmentom“, a to dlhší čas.

Vláda zákon obhajuje tým, že sa netýka slobody vedeckého výskumu. Kto a ako však posúdi, čo je vedecký výskum? Môže to byť prokuratúra, ako uvádza zákon?

Podľa môjho názoru je otázka posudzovania „vedeckosti“ problém a prokuratúra nemusí mať dostatok erudície na to, aby sa s ňou vyrovnala. Pokiaľ viem, orgány činné v trestnom konaní sa veľmi často obracajú na znalcov, aby im pomohli veci kvalifikovať. Pýtam sa sám seba, čo sa bude diať v takýchto prípadoch.

Zákon nepopiera holokaust, no zmenšuje alebo celkom vylučuje možnosť, že by sa na ňom podieľali aj Poliaci. To je v rozpore s historickými faktmi – za všetky spomeňme pogrom na Židov v Jedwabnom (1941). Ako to vnímate?

Zákon hovorí o postihovaní vyjadrení, že na zločinoch proti ľudskosti sa podieľal poľský národ alebo štát. Poľskí diplomati aj v našich médiách prezentovali vec tak, že poukázanie na individuálne akty kolaborácie jednotlivcov zákon nebude postihovať. O tých sa teda má dať hovoriť.

Ale vidíte, bavíme sa o výklade. Čiže to bude musieť robiť aj každý, kto sa bude chcieť týmto veciam vedecky či inak venovať, hovoriť o nich. A to je problém. Je to ešte slobodné prostredie? Prečo nestačia klasické mechanizmy, ktoré poskytuje veda, žurnalistika a podobne?

Foto – Andrej Bán
Aký bol podľa súčasnej úrovne historického bádania podiel Poliakov na prenasledovaní Židov za vojny a po nej?

Neviem, či existujú takéto štatistiky. Vieme celkom určite, že existovali prípady individuálnej kolaborácie jednotlivcov v podobe udaní Židov, fyzické útoky jednotlivcov alebo skupín jednotlivcov na Židov a podobne.

Začali sme tento rozhovor Sobiborom. Pripomeniem teda preživšieho, ktorý bol účastníkom sobiborského povstania väzňov z tábora a ktorý ušiel z tábora počas povstania, pána Thomasa Blatta. Čo sa stalo jemu? Hľadal spolu s ďalšími spoluväzňami a utečencami zo Sobiboru úkryt u Poliaka. Ten ich najprv za peniaze ukryl a neskôr s pár inými mužmi napadol. Blatt ten útok zázrakom prežil.

Čo účinnejšie chráni dobré meno krajiny, v tomto prípade Poľska: poctivá a otvorená, aj sebakritická reflexia dejín, alebo popieranie akejkoľvek zodpovednosti?

Určite to prvé. Popieranie zodpovednosti sa väčšinou podarí postaviť do zrkadla prameňov a vyvrátiť. A dnes žijeme v takej dobe, že pramene je veľmi ťažké utajiť.

Je už historický výskum holokaustu ukončený?

Žiadny historický výskum nie je nikdy ukončený. Teda ani výskum holokaustu. Možno sa v ňom len posúvať dopredu, precizovať ho a aplikovať jeho výsledky na iné oblasti, napríklad vzdelávanie a výchovu. Ale to sa dá len vtedy, keď je sloboda.

Je to starší článok. Viete ho sem dať niekto celý? Ďakujem
https://dennikn.sk/653927/jasenovac-miesto-kde-omdlievali-aj-fasisti-danteho-peklo-existovalo/?ref=pt

zaujimave clanky o holokauste na slovensku na historywebe. ak by boli zamknute, staci povedat.
Rómsky holokaust a pracovný útvar v Hanušovciach nad Topľou
Holokaust a pracovný tábor na východnom Slovensku

http://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/ktore-su-najdolezitejsie-filmy-o-holokauste#.WYGIjhXyjcv

zaujimave tipy na filmy o holokauste, za seba vyberam:
Vlak života (Belgicko/Francúzsko/Izrael/Holandsko/Rumunsko 1998)
Film z produkcie hlavne Belgicka, Francúzska a Rumunska od režiséra Radua Mihaileanua nie je historickým filmom. Je to fiktívny príbeh obyvateľov židovského štetla, ktorí sa snažia ujsť pred nacistami napodobením vlastného židovského transportu do koncentračného tábora. Film je komédiou plnou vtipov, situačných gagov, židovského humoru a čierneho humoru, ale na konci divák zistí, že predstavuje aj smutnú drámu. Film viac než históriu vykresľuje odolnosť ducha a použitie humoru ako duševnej rezistencie voči desivým udalostiam tohto obdobia. Tento aspekt chýba mnohým iným filmom o holokauste, aj keď človek potrebuje najprv vedieť kontext, ktorý v tomto filme chýba, než ho začne sledovať, aby si ho nevyložil nesprávne. Vyžaduje zasväteného diváka.

Klub vyvolených (Izrael 2015)
zraelská čierna komédia/detektívka. Telo 80-ročného muža nájdu s tromi bodnými ranami na hrudi a s číslom vytetovaným na predlaktí. To je jedinou stopou, ktorá privedie detektíva k najstrašnejšiemu klubu na svete – tých, ktorí prežili holokaust. Aj v tomto klube však človek potrebuje členstvo. Film vyvolal rozporuplné reakcie. Pri jeho premiére sa časť publika nahlas smiala, kým iná časť nevedela, ako reagovať. Klub vyvolených nie je umelecky najlepším filmom, no rozhodne podáva odlišný príbeh, než na aký sme v Európe či vo svete zvyknutí. Žartovať na tému preživších holokaustu so štýlom si zatiaľ dovolí málokto, no židovský humor v kombinácii s izraelskou „chutzpou“ sa postarali o vskutku zaujímavé desivo-zábavné dielo.

https://libcom.org/library/anti-semitism-national-socialism-moishe-postone

The quality of abstractness, characteristic not only of the value dimension in its immediacy, but also, mediately, of the bourgeois state and law, became closely identified with the Jews. In a period when the concrete became glorified against the abstract, against “capitalism” and the bourgeois state, this became a fatal association. The Jews were rootless, international, and abstract. Modern anti-Semitism, then, is a particularly pernicious fetish form. Its power and danger result from its comprehensive worldview which explains and gives form to certain modes of anticapitalist discontent in a manner that leaves capitalism intact, by attacking the personifications of that social form.

Anti-Semitism so understood allows one to grasp an essential moment of Nazism as a foreshortened anticapitalist movement, one characterized by a hatred of the abstract, a hypostatization of the existing concrete and by a single-minded, ruthless—but not necessarily hate-filled—mission: to rid the world of the source of all evil.

The extermination of European Jewry is the indication that it is far too simple to deal with Nazism as a mass movement with anticapitalist overtones which shed that husk in 1934 (”Roehm Putsch”) at the latest, once it had served its purpose and state power had been seized. In the first place, ideological forms of thought are not simply conscious manipulations. In the second place, this view misunderstands the nature of Nazi “anticapitalism”—the extent to which it was intrinsically bound to the anti-Semitic worldview. Auschwitz indicates that connection.

It is true that the somewhat too concrete and plebeian “anticapitalism” of the SA was dispensed with by 1934; not, however, the anti-Semitism thrust—the “knowledge” that the source of evil is the abstract, the Jew.

A capitalist factory is a place where value is produced, which “unfortunately” has to take the form of the production of goods, of use-values. The concrete is produced as the necessary carrier of the abstract. The extermination camps were not a terrible version of such a factory but, rather, should be seen as its grotesque, Aryan, “anticapitalist” negation. Auschwitz was a factory to “destroy value,” that is, to destroy the personifications of the abstract. Its organization was that of a fiendish industrial process, the aim of which was to “liberate” the concrete from the abstract. The first step was to dehumanize, that is, to rip away the “mask” of humanity, of qualitative specificity, and reveal the Jews for what “they really are”—shadows, ciphers, numbered abstractions. The second step was to then eradicate that abstractness, to transform it into smoke, trying in the process to wrest away the last remnants of the concrete material “use-value”: clothes, gold, hair, soap.

Auschwitz, not the Nazi seizure of power in 1933, was the real “German Revolution,” the attempted “overthrow,” not merely of a political order, but of the existing social formation. By this one deed the world was to be made safe from the tyranny of the abstract. In the process, the Nazis “liberated” themselves from humanity. The Nazis lost the war against the Soviet Union, America, and Britain. They won their war, their “revolution,” against the European Jews.

They not only succeeded in murdering six million Jewish children, women, and men. They succeeded in destroying a culture—a very old culture—that of European Jewry. It was a culture characterized by a tradition incorporating a complicated tension of particularity and universality. This internal tension was duplicated as an external one, characterizing the relation of the Jews with their Christian surroundings. The Jews were never fully a part of the larger societies in which they lived nor were they ever fully apart from those societies. The results were frequently disastrous for the Jews. Sometimes they were very fruitful. That field of tension became sedimented in most individual Jews following the emancipation. The ultimate resolution of this tension between the particular and the universal is, in the Jewish tradition, a function of time, of history—the coming of the Messiah. Perhaps, however, in the face of secularization and assimilation, European Jewry would have given up that tension. Perhaps that culture would have gradually disappeared as a living tradition, before the resolution of the particular and the universal had been realized. This question will never be answered.

bol som vcera v artfore a zaujimave knizky vysli nedavno tak reku tu dam tipy:

Hlavinka Ján, Kubátová Hana (eds.) - Odhaľovanie Šoa / Uncovering the Shoah (Odpor a úsilie Židov informovať svet o genocíde)
V rámci Memoriálu si súčasníci každoročne pripomínajú hrdinský čin Vrbu a Wetzlera pochodom po stopách ich úteku z Auschwitzu do Žiliny, kde vznikla ich správa. Na záver druhého ročníka Memoriálu v roku 2015 sa v Žiline stretli poprední historici holokaustu zo Slovenska aj zo zahraničia, aby zasadili útek Vrbu a Wetzlera do kontextu viacerých tém. Táto kniha je výsledkom ich stretnutia a slovenskému ako aj medzinárodnému publiku ponúka vhľad do problematiky deportácií Židov zo Slovenska do koncentračných a vyhladzovacích táborov v roku 1942, rozoberá tému informácií a dezinformácií podávaných verejnosti páchateľmi holokaustu na Slovensku, na jej stránkach sú načrtnuté tiež problémy odporu slovenských Židov v období holokaustu a ich snahy informovať svet o genocíde. Čitateľ tu nájde štúdie o málo známych utečencoch, ktorí prichádzali na Slovensko z miest, kde prebiehalo masové vraždenie Židov. Je v nej spracovaný príbeh Arnošta (Ernesta) Rosina a Czeslawa Mordowicza – nasledovníkov Vrbu a Wetzlera v úteku z Auschwitzu, ako aj príbeh Dionýza Lénarda a Lea (Ladislava) Jungera, utečencov z Oblasti Lublin. Kniha, ktorú budete mať možnosť si prečitať, prináša mnohé nové a doteraz nepublikované informácie a poznatky. Iniciátormi projektu vedeckej konferencie a zborníka sú Fedor Blaščák (Truc Sphérique) a Ján Hlavinka (Historický ústav SAV). Dvojjazyčná verzia – v slovenskom a anglickom jazyku.
https://www.artforum.sk/katalog/101054/odhalovanie-soa


Holokaust predstavuje špeciálny typ genocídy, keď sa štát (nacistické Nemecko) rozhodol vyvraždiť židovskú komunitu v Európe, nahľadiac na "nebezpečnosť" tejto komunity pre majoritné obyvateľstvo. Židia však boli deportovaní a vraždení aj zo štátov, ktoréboli spojencami, satelitmi či nacistickým Nemeckom obsadenými územiami.
https://www.artforum.sk/katalog/100463/politika-antisimetizmu-a-holokaust-na-slovensku-v-rokoch-1938-1945

http://www.lety.info/cs/

# rómovia, českí dozorci, oficiálně cca 600 mrtvých na týfus, zákaz čerpať z miestnych archívov, pozemky p. Schwarzenberga, Havel v 90' odvracia tvár, (do)dnes tam stojí bitúnok

Tábor smrti Lety; Vyšetřování začíná 1992-1995

Veškerý výtěžek z prodeje knihy bude věnován na kampaň za zrušení vepřína v Letech.

Správa Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu (1944)

Až do dnešných dní nebola na internete verejnosti prístupná tzv. Správa Wetzlera a Vrbu v slovenskom jazyku tak, ako ju pôvodne spomínaní muži z Trnavy a Topoľčian nadiktovali na konci apríla 1944 v Žiline. Minulý rok sme si pripomenuli 70. výročie ich úniku z táboru smrti - Osvienčimu aj prostredníctvom diskusného večera Ústavu pamäti národa v Poľskom inštitúte v Bratislave i príspevkom v časopise Pamäť národa. Odvtedy sme sa pokúšali získať originálnu verziu Správy, aby sa s jej obsahom zoznámila i širšia verejnosť. Prvotný neúspech nás neodradil a konečne sme mohli preložiť do materinského jazyka Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu text, ktorý sa počas vojny dostal do USA a je uložený v archíve Úradu osobitého vyšetrovania amerického ministerstva spravodlivosti a archíve Výboru pre vojnových utečencov vo Washingtone (prístupná aj na webe: http://www.holocaustresearchproject.org/). Ústav pamäti národa publikoval uvedenú Správu i na svojej internetovej stránke tak, aby sa verejnosť bezplatne dozvedela viac o „fungovaní" koncentračného tábora v Osvienčime a masovom vyvražďovaní miliónov nevinných židovských obyvateľov z celej Európy, Slovenska nevynímajúc. Nemalým prínosom uverejnenia textu je pochopenie jeho významu z hľadiska slovenskej a európskej historiografie.
http://www.upn.gov.sk/sk/sprava-alfreda-wetzlera-a-rudolfa-vrbu-1944/

http://www.aktuality.sk/clanok/360755/nezabudneme-ani-neodpustime-rodicov-im-zabili-nacisti

prečítaniahodné…

https://www.youtube.com/watch?v=ej9IN1Q3mFE

CSFD:
"Další ze silných dokumentů o koncentračním vyhlazovacím táboře Osvětim (Auschwitz) a Březinka (Birkenau), který vznikl díky náhodnému nálezu foto-albumu tohoto tábora z roku 1944, kdy vyhlazování zajatců vrcholilo. Nález pomohl přinést nové příběhy i obrazy hrůz, které se tu udály."

http://www.yadvashem.org/yv/en/exhibitions/album_auschwitz/index.asp

The Auschwitz Album is the only surviving visual evidence of the process leading to the mass murder at Auschwitz-Birkenau. It is a unique document and was donated to Yad Vashem by Lilly Jacob-Zelmanovic Meier.

http://www.ceskatelevize.cz/ct24/domaci/1805507-wintonovy-deti-chystaji-pomnik-chteji-uctit-pamatku-svych-otcu-a-matek

pekne - http://derstandard.at/2000038093012/Bundestag-verurteilt-Voelkermord-an-Armeniern

http://disuk.cz/ceske-filmy-pripominajici-nacisticka-zverstva/

Z toho co som videl, doporucujem "Vyssi princip"; hladajte na uloz.to

http://domov.sme.sk/c/7134784/historik-arizovat-nam-nemci-neprikazali.html
cely clanok niekto, prosim?

http://magazin.aktualne.cz/zidovske-deti-nezachranoval-jen-winton-ale-i-danske-matky-za/r~7dc6f7c4062511e6884d002590604f2e/

https://www.youtube.com/watch?v=WqtcnMZA0Hc

A tragic tale of violence and certainly the best documentary about Auschwitz and its horrors during wwii.

call for applicants - volonter59.ru/index.php?category=65

In a lovely place with beautiful nature in Perm’ Kray near
the Ural Mountains the Youth section of “Memorial Perm” is
organizing a workcamp, providing a free platform for both
experienced and new volunteers from different countries
interested in Russia, its history and its present-day life.
Considering the current mistrust and
misunderstandings between the governments of the
Russian Federation and the European Union, dialogue and
learning from each other by young citizens of countries
concerned might just the right thing to do. Perm region,
often dubbed as a “capital of Russian civil society” might
be just the right place for it.

armensky holokaust. asi netreba popis.

tu je cely album fotiek.

http://www.newrepublic.com/article/119959/interview-primo-levi-survival-auschwitz