Na uliciach vidno, že tu ešte nedávno bolo živo.


A tak sa preventívne maskujeme za slony


a malé stromy.


Často sa presúvame, pijeme za pochodu.


Vyberáme si rôzne opustené miesta.


Ale všetko vyzerá byť pokojné, a tak ideme priamo do epicentra, k Rothkovi.


Strácame sa v diere


a ocitávame sa na všemožnom trhu, vyberáme si etiópske jedlo


a pristupujeme na zvláštnu hru Londýna: Sadáme si radšej na rádio ako na múrik. (Camden ako nová Zóna s vlastnými pravidlami?)


Zažívame aj jednu absurdnú situáciu. Práve tu, kde by to mali mať bezchybne podchytené, sa im nachvíľku zle generoval západ Slnka. Zjavne majú vlastné problémy.


Bol to len moment a ochvíľku sa objavil starý známy, nesignifikantný.


Uvedomili sme si, že je tu pre nás akosi pokojne.


A to, že predchádzajúci spor skončil zmierom sa ukázalo v metre. Sadli si oproti nám a boli tam pre nás ako symbol hry. Pre nás, nie proti nám.