Moj povodny plan bol dostat sa v Kasmire mimo turistickych oblasti. Priam neuveritelne ma lakala na mape nakreslena dedina Kargil (ano, presne ta, podla kt. bol pomenovany zatial posledny vojensky konflikt medzi Indiou a Pakistanom v 1999). Zjavne ale mali nebesa (alebo mozno by som radsej mala zacat pouzivat v moslimskej kapitole mojho cestovania meno Allahovo) plany uplne ine.
Moja cesta z Dharamsaly do Srinegaru, ku mojej velkej spokojnosti, velmi pekne dokazuje, ze ten tam hore, nech je to uz ktokolvek, to ma logisticky dobre pokryte. Pocas mojej vyse 24 hodinovej cesty som bez akehokolvek planovania presla 600 kilometrov autobusom (V Indii, priatelia:), tri krat som musela prestupovat a iba na ten posledny bus som si musela hodinku pockat (a to som dostala caj gratis).

Zaspavala som v relativne pohodlnom semideluxe buse v prasnom a teplom Jammu a zobudila som sa do nadherneho mraziveho jesenneho rana niekde par hodin cesty pred Srinegarom. Stromy hrali zltou a cervenou, vysoke hory osvetlovalo ranne slnko, niekde dole v udoli bolo vidlo malinkate terasovite policka. Tabula pri ceste nas vitala v "raji na zemi". Clovek by bol okamzite v stave jej uverit, nebyt jednej malickosti: ostnateho drotu, ktory obkolesoval nielen ju, ale, naaranzovany scasti do skoro meter vysokej spiraly, lemoval celu cestu. Popri nom asi kazdeho pol kilometru stali jeden, dvaja vojaci, s automatickymi zbranami pripravenymi k okamzitemu pouzitiu. Velmi prisne strazeny raj, len co je pravda.

Nebudem vas unavovat opisom Kasmirskeho problemu, ale v skratke ide o to, ze v pred rozdelenim sa kazdy z princely states pod Britskou kolonialnou nadvladou mohol (teoreticky) rozhodnut, ci chce patrik k Indii, alebo k Pakistanu. Kasmirsky Maharaja, vyznavajuc Hindu nabozenstvo, sa rozhdol pre Indiu, aj ked vyse 80% jeho obcanov boli vyznavaci Islamu. Pakistan to samozrejme nesiel prezit (uz len z toho dovodu, ze K v jeho mene symbolizovalo Kasmir) a rozhodol sa vojensky zasiahnut. No a tak to cele zacalo ...
60 rokov neskor, a obe krajiny ani UN stale nie su schopne najst prijatelne riesenie.

Na ranajky sme zastal v nejakej dedinke a kym som ucucavala caj, dostala som prvu chutovku kasmirskeho ponukania turistickych sluzieb. Pretoze turizmus nie je prave nieco, co v Kasmire prekvita (bol teraz chvilu pokoj ale tu clovek nikdy nevie), vsetci, co su istym sposobom zapojeny do turistickeho ruchu ziju v strese z mozneho (a skoro isteho) nedostatku. To robi ludi velmi neprijemnymi. Najprv sa na mna vrhol jeden typek, co mi ponukol hotel s full board a trekking. Ked ma konecne nechal na pokoji, prisiel druhy, ktory mi ponukol svoju houseboat v Srinegare. Snazila som sa z toho diplomaticky vycuvat, zjavne neuspesne. Ten clovek zavolal svojmu pribuznemu v Srinegare, ktory naskocil do naseho busu tesne pred pristatim, aby som mu nahodou neusla. Zacala som byt podrazdena. Neznasam natlak.
Na autobusovej stanici mi povedali, ze mozno nejaky bus pojde pozajtra, cim ma vobec nenadchli. Vyzeralo to, ze tu budem musiet ostat. Nakoniec som sa s typkom (ktory sa ma drzal ako kliest) dohodla, ze prespim u neho doma, za 50 rupii.

Doviedol ma k domceku, postavenom (rovnako ako vsetky naokolo) na vysokych koloch, len z drevenych dosak a vlniteho plechu. Usadil ma v "obyvacke" - jeden s dvoch obytnych miestnosti s dlazkou pokrytou molitanom a dekami. V rohu stala chladnicka a vodna fajka, jedinym nabytkom bola zavesna policka zakryta zaclonou. Dve zenicky, ktore mi predstavil ako svoje sestry, preberali ryzu. Typek sa niekde vyparil a ja som sa citila mierne nesvoja. Videla som ich (financne) ocakavania, ktore som nemohla a ani nechcela naplnit.
Ponukla som sa, ze im pomozem s ryzou. Trochu nedovercivo to prijali. Zjavne to ale aspon ciastocne prelomilo lady, onedlho sme uz veselo zvatlali o vselicom moznom. Ked ma vyspovedali dokladnejsie ako ktorakolvek ambasada, prislo muzske osadenstvo: stary pan - otec rodiny, Javeed (typek co ma vyzdvihol v autobuse) a Riaz - jeho dvaja synovia a Farooq (ten, co to cele zorganizoval), ktory bol manzelom starsej sestry. Neskor sa do domu nasackovali este nejake deti a dvaja pubertalne vyzerajuci chalani - a to som uz stratila prehlad.

Nakoniec som s nimi zostala 5 dni, cestu do Kargil totiz hned druhy den zavreli kvoli snehu. Velmi rychlo som sa zapojila do rodinnych prac, pomahala s umyvanim riadu, varenim, a prestavbou obyvacky, ktoru prave v tom case zorganizovali. Hoci som zo srinegarskych turistickych atrakcii nevidela vobec nic, ani trochu ma to nemrzi.
Za necely tyzden som ziskala insight do zivota moslimskej rodiny. A hoci bu bolo prilis trufale povedat, ze som naozaj ziskala cely obraz, videla som dost na to, aby som mala o com este hodne dlho uvazovat.

V rodine panovala tradicna muslimska hierarchia, z coho Afoza (mladsia sestra) vysla v podstate ako sluzka. Neviem presne, kde bola v tom case matka, nemala som odvahu sa priamo spytat, aj ked z naznakov som pochopila, ze este zije. Afoza ale bola osoba, ktora rano vstala ako prva aby pripravila ranajky a v noci isla spat posledna, po tom, ako umyla riady po veceri. Den medzi tym bol pre nu nekonciaci kolotoc domacich prac.
Na jednu stranu si myslim ze turisti su kliatbou pre miestne komunity, nasledky "zleho" turismu som predsa nedavno videla v Tibete. Na druhu stranu sa prave vdaka kontaktu so zapadniarmi babena, ktora v zivote nechodila do skoly a jedne co vedela napisat bolo jej meno, naucila obstojne po anglicky.


Afoza

Zaujimavou postavou bola tiez Mima, starsia sestra, ktora uz mala svoju rodinu a zila mimo Srinegar splu s manzelom a troma detmi (8, 7 a 3 rocnymi). Bola ale prave po tazkej operacii, tak sa prisla (aj s rodinou) zotavit do rodicovskeho domu (alebo skor jej manzel by nebol schopny postarat sa sam o domacnost v case jej indisponovanosti).
Mima mohla mat asi 26 rokov a bola kedysi urcite velmi pekna. Teraz vyzerala staro. Pery mala stale "odute" a hoci cely den toho prilis neurobila, rozhovor s nou bolo skor pocuvanie nekonecnych staznosti. Ako kazda nespokojna zena, presne vedela ako strpcit celej rodine chvile, ked boli spolu (niezeby to muzi nevedeli). Bolo mi jasne, ze sa citi nenaplnena, nespokojna zo zivotom a hlavne zufalo neschpna to akokolvek zmenit. Jej jedinou utechou bolo, ze dokazala "vyprodukovat" syna a tak mala nadej, ze ten si jedneho dna privedie domov nevestu, ktora sa o nu v starobe postara. [tradicne muzi ostavaju v rodicovskom dome po svatbe, zeny po vydaji so zmenou priezviska "zmenia" aj rodinu].

Zrazu som si uvedomila, aka som bohata. Len preto, ze som s mohla dovolit kazde poobedie vyrazit na dve hodiny do mesta, na net, alebo sa len tak prejst. Len preto, ze som si mohla dovolit rozpravat sa aj s muzmi mimo mojej (docasnej) rodiny. Len preto, ze som mala svoje vlastne peniaze a nemusela som sa nikomu doprosovat, ked som isla kupit zeleninu na veceru. Uvedomila som si toto a este aj vselico ine a bola som v hlbke duse vdacna za to, ze som kto som.


Stary pan bol velmi agilny co sa tykalo zenenia jeho synov. Dostala som na vyber hned dvoch. Riaz mal asi 23, Javeed nieco medzi 18 a 21. Musim priznat, boli pritazlivi. Prave preto som rada ze som dostala tester varenia vo vojenskych podmienkach, umyvania riadu v ladovej vode z jazera, spavania na zemi a sprchovania sa za pomoci kyblika vody.

Srinegar je inak velmi krasne mesto, ak budete nahodou na severe Indie, urcite sa chodte pozriet.




aj ostnaty drot ma svoje mierumilovne vyuzitie ...

***

zo Srinegaru som absolvovala 24 hodinovu cestu do Amritsaru. Odtial bola uz len hodinka na hranice. Uz v noci ma mierne skrabalo v krku, co som pripisovala prachu a prievanu. Pocas dna sa to ale rapidne zhorsilo a ked som si na Indickej strane kupila posledny vegetariansky hamburger (na dlhu dobu), mala som skor pocit, ze mi dole krkom ide raspla.
samozrejme som si nemohla nechat ujst ceremoniu skladania vlajky.







Toto bolo este lepsie nez Monty Python's Ministry of Silly Walks. Skoda, ze som sa citila znacne na hovno, colnici mi povedali, ze tam nemozem ist z mojim velkym batohom, tak som bola nutena ho nechat napospas osudu pod dohladom nejakeho mladeho officiera a zrazu mi vypovedali uplne nove baterky vo fotaku.

Sa hovori, na po* aj hajzel spadne, colnikom sa podarilo stratit moj batoh. Trvalo im skoro hodinu kym ho nasli, co boli ich stastie, lebo inak by som im tam urobila medzinarodny skandal.
So znacnou teplotou som absolvovala hodinovu jazdu autobusom do Lahore a potom sa skoro na pokraji smrti zverila do ruk nejakeho mladika, ktory ma posadil na spravny bus a vysadil par metrov od guesthouse v ktorom som planovala ostat.

Vecer som uz nebola schopna bezbolestne prehltnut ani vodu. Na druhy den sa to este zhorsilo. Ked som si pretrpela dalsiu noc s horuckou a opuchnutymi uzlinami, rozhodla som sa konzultovat doktora. Predpisal mi toto:



Nuz ... sice uz mozem znovu papat, ale antibiotika ma riadne rozhodili a mam podozrenie, ze syrup proti kaslu mi zabil vsetky chutove pohariky - jedine, co citim, je poriadna davka chilli.

Toz uvidime co bude ...
:D