skurvene depresívne mesto. najmä v toto ročné obdobie, keď je vkuse tma jak v tuneli a tiene sa hmýria pod lampami ako mravce. prestavujeme si hodiny, aby sme mohli viac pracovať, aby sa naša mašinéria nezasekla ani na stotinu sekundy. sťahujeme na seba tmu ako prikrývku. vieme vypočítať potenciálnu stratu na tisíce korún. tma ma každým dňom zviera silnejšie a silnejšie, ako zatvárajúce sa kliešte. vyjdem von, pozriem sa na mestom osvietenú tmavú oblohu, zacítim spálený pach, počujem ako hučí slovnaft, začnem revať, skuvíňať, triasť sa. hlavou mi víria spomienky - všetky tak neskutočne vzdialené, až začínam pochybovať či sú naozaj spomienkami na skutočnosť. moja bývalá, môj niekdajší najlepší kamarát, môj pobyt na psychiatrii. prepadám zúfalstvu. všetko tak vzdialené, temné, hrozivé. moja existencia bezvýznamná, bezcieľna, bezútešná, prázdna.

mesto je sivé ako obloha nad ním, alebo tmavé, osvetľované neónovými svetlami, ako v tomto autobuse, kde zelené neóny robia zo všetkých cestujúcich bezduchých zombies. zozadu huláka chlapík na otca dieťaťa, ktoré vezie matka v kočíku. príčina nejasná, priebeh jasný. ty buzerantský debil ožratý, načo majú ľudia ako ty deti? takým ako ty by mali zakázať mať deti. moja manželka nemôže mať deti, a takíto chudáci ako ty majú. denno-denne cestujem v autobusoch napchatých stratenými existenciami. špinavé, páchnuce bytosti, zvery pre ktorých je mesto ich živočíšnou ríšou. bojujú o prežitie, rovnako ako akýkoľvek tvor v divočine. s výnimkou toho, že nie som špinavý a nepáchnem, však nie som o nič menšia stratená existencia než oni.

***

čoraz častejšie mi pohľad na matku s deťmi evokuje akúsi imaginárnu rastlinu vyvrhávajúcu svoje plody všade naokolo. malé sebecké opičky - aký úprimný pohľad na človeka už v jeho ranom štádiu. matka sa ani nenazdá a už ju bude mať decko vpiči. bude mu akurát tak dobrá nato, aby mu kúpila štýlové tenisky, aby nezaostával za deckami v partii. a prachy, ktoré mu dá na jedlo, všetky prepije alebo prehulí.

***

prechádzam popri aute s poznávacou značkou BA-KRUTO - mám chuť tomu jebinkovi kruto doškrabať jeho červenú vytuningovanú krásavicu. polomafiánsky sedláci, špárajúci sa za volantom v nose. napadajú mi poznávacie značky pre ideálny bratislavský párik: BA-STARD a BA-BENKA. vedľa si skupinka decák v hip-hopovom outfite púšťa nový kontrafakt. spoznávam šláger "polnočná pičakoláda":

dneska ťa vyjebem do čreva
do hrubého čreva
a budeme sa spolu jebať
o polnoci jebať
a nerob sa cundra moc múdra
si ožralá kurva
a oštím ti hlavu aj prsia (piča) jou jeje

keď kráčam po ulici domov, štekajú na mňa všetky psy.

***

čo nám ostáva? chodíme do škôl, ktoré z nás masovo vyrábajú kvalifikované pracovné sily. alternatíva? byť nekvalifikovanou pracovnou silou. otázka čo si vyberieme, ak máme na výber, má jasnú odpoveď. tak či tak skončíme ako pracovné sily - najradšej sme tou, ktorá je najlepšie zaplatená. učíme sa roky zbytočný balast ako bibliu, hoci je to len kvapka v mori informácií; píšeme práce, ktoré nikoho nezaujímajú, no musia byť napísané; musíme spĺňať stále nejaké nové podmienky, ako nejakí bežci cez prekážky, ktoré nám pod nohy hádžu tzv. autority, aby sme sa nakoniec dostali k vytúženému titulu, rovnako vymletí a sprostí ako keď sme nastúpili, iba lepšie naolejovaní, aby sme ako kolieska v sústrojí moc neškrípali. tí vychcanejší pritom naďalej robia svoj špinavý biznis, dievčatá z vidieka vo finančnej núdzi sa občas odskočia vyfotiť alebo natočiť porno, v horšom prípade na byt nejakému tlstému viedenčanovi. niektorí svoju iluzórnu kariéru budujú v inštitúciách typu OVB, a niektoré pracujú ako sekretárky arogantných jebinkov vo vedúcich pozíciách.

ostatní sa delia na dve skupiny - prvá sú intelejakuláti, matfyzáci, informatici a stromač. druhá skupina zas pije alebo fetuje. i saw the best minds of my generation destroyed by madness. škoda, že nepijem ani nefetujem. tvrdé mi nechutí a na vecae nemám kontakty. možno prichádzam o krajšiu realitu. cítim sa občas ako na základnej škole, keď som nechodil do družiny ako ostatní a často ma zžieral pocit, že o niečo prichádzam.

***

doma ma víta konzervatívny týždenník, ústredným článkom je rozhovor sv. Štefana a pážaťa Martina s Adelou. bizarná kombinácia - svätuškár Štefan, ktorý pred dvoma-troma rokmi skončil ožratý na neznámom byte s mojim bratom a jeho priateľkou a Adela, ktorá si kokaín za 10 litrov objednávala v motoreste v biskupiciach.

***

svoje denníky píšem čoraz sporadickejšie. v poslednej dobe sú to viac-menej prozaické správy o stave. a keďže stav je takmer nemenný, nečudo, že nie je o čom písať - bez toho, aby som sa neopakoval a nevzbudzoval dojem teatrálnej mizérie a sebaľútosti. nie, písanie ma nenapĺňa - mám pocit, že to, čo som chcel, som už dávno povedal, a na ostatnom už ani tak nezáleží. * rovnako ma nenapĺňa ani hudba - kupujem si drahé inštrumenty, aby som k nim mohol cítiť odpor a nechal ich sadať prachom. všetky zvuky, ktoré z nich vylúdim sú syntetické, derivatívne, fádne alebo vyslovene smiešne. gitara je neohrabaný, obmedzujúci a iritujúci nástroj - nechápem ako som pri nej mohol kedysi vysedávať hodiny a hodiny. hudobný softvér je komplikovaný - aby som si prispôsobil jeho používanie mojím predstavám, musel by som byť hudobný technik a študovať tieto veci od rána do večera. všetko sa mi to hnusí.

radšej spím. spánok je univerzálne riešenie, ktoré však nie je žiadnym riešením. ako ani svätá rímska ríša nebola svätá, rímska a ani ríša. kofeín, gingko, guarana, piracetam, DMAE, lecitín, mate - skurvené placebá. odporúčajú človeku pilule, ktoré mu buď nič nerobia, alebo z neho spravia tlstého zombíka, ktorý po ránu nevie artikulovať a musí o orgazmus bojovať. lieky, ktoré naozaj účinkujú nikto nepredpíše a aj tak treba doplácať tisícky. vyjebaný farmaceutický priemysel. a potom sa čudujú, koľko ľudí skončí pri MDMA alebo piku. slovami mojej psychiatričky: "tomáš, ale prosím vás, nie že začnete s extázou alebo pervitínom, ani žiadne iné amfetamíny." nie nie, pani doktorka, to nehrozí.

***

prestávam veriť na nesebeckú lásku a aj na "ozajstné" priateľstvo. tí čo sa prehlasujú za nesebeckých, sú buď naivní alebo pokryteckí. akoby nesebeckosť bola cnosťou. čo je nesebeckosť, ak nie obetovanie vlastnej sebeckosti pre sebeckosť iného? zostávame v inertnej sústave sebeckosti. a priateľstvo? we cannot really connect. buď nás spája zábava, zážitky a veselé momenty alebo mizéria. a napriek všetkej vzájomnej úprimnosti a dôvere, sme odlišné existencie, v konečnom dôsledku odsúdené na samých seba - s vlastnou prázdnotou, vlastným nešťastím a vlastnou cestou.





* sisa sklovská pre auto-moto prílohu SME:
S akým autom jazdíte dnes?
„S novým Chrysler Sebring. Je to jedno z najtichších áut, aké som poznala, pri jazde vytvára vo vnútri oázu pokoja, dôležitú v dnešnom uponáhľanom svete.“