ach jo ... vzdy ked som si sadla za pocitac, ze konecne dokoncim ten Tibet, ovladla ma akasi letargia. Ked si pomyslim na krajinu pod najvyssou horou sveta, nemam asi ani chut pisat. Len co som tam prisla, pochytil ma akysi depresivny pocit, ze Tibet je uz len svojim vlastnym tienom, ze bajna Shambala je skor mytom pre turistov a ze Dalajlama sa vlastne uz nema ani kam vratit.
Je to totiz smutny priklad toho, co sa z Tibetom stalo od cias cinskej okupacie. Hoci, v tomto pripade hra mozno este horsiu ulohu vplyv turizmu. Anyway, kto je bez viny, nech hodi kamenom ... sama som sa pridala k davom a isla zhliadnut Everest z jeho zakladneho taboru. Bohovia mi neboli nakloneni - tot vsio, co sa mi podarilo z toho kopca uvidiet:





Zvlastne, ze som nebola ani sklamana. Nuz, Cina a Tibet by sa dal zhrnut do jednej vety :Bolo to pekne, ale uz stacilo.

***
Ked tu ludom poviem, ze som zostala mesiac v Thameli - turistickom ghette Kathmandu, vacsina vytresti oci a povie nieco v zmysle "co si tam preboha tak dlho robila?!!!"
Uzivala som si zivot. Maskovala som to tym, ze sa potrebujem zregenerovat po Cine, ale pozrime sa pravde do oci: Cina nebola tak zla, aby som sa z nej musela mesiac spamatavat. Proste som si vychutnavala skvele jedlo (cokoladove croassanty, apple danish, lasagne, banana lassi, falafel, hoummus, vegetarianske specialitky z nepalskej kuchyne (hlavne teda jogurtovy dezert co chutil presne ako cokoladovy termix ma dostal)... ach ...), prijemnu nepalsku spolocnost, nakupovanie, netradicne sightseeing (napriklad navsteva vyrobne nepalskeho papieru). Presla som malou skolou marketing and business skills (pretoze som sa skamaratila s majitelom jedneho obchodu), co si myslim, ze mi dalo viac ako semester na vyske na ktoru ma nevzali ... zamotala som sa s jednym pohladnym mladym muzom a tak ...

Zopar ilustracnych fotografii, bez ladu a skladu


jeden zo zobrakov v Monkey temple


monkey (ked som si prezerala svoje obrazky na pc, k tomuto mi napadla asociacia "zrobena matka"), Monkey temple


Durbar Square - Sadhu, svaty muz


Pashupatinah (najsvatejsi Hindu chram v Nepale), fotka "strelena" od boku


Pashupatinah


Presne po 31 dnoch stravenych v srdci Kathmandu som sa ale rozhodla, ze je cas odist. Nocnym busom som po strastiplnej 11 hodinovej ceste dorazila do Pokhary. Tam som velmi poctivo pokracovala v nicnerobeni, napchavani sa skvelymi vecami a hanging around with some friends. Stretli sme sa skupinka spravnych ludi, a ja som dokonca zasla az tak daleko, ze som sa snazila rozumiet pocutej nemcine (a nepovazovat to sa svoj mravny upadok). Jedina turisticka aktivita bolo asi clnkovanie po jazere. Po troch hodinach veslovania som sa citila taka vycerpana, ze som padla mrtva do postele a nevstala najblizsich 15 hodin.

Tak som si povedala, ze uz bolo dost flakania, treba nieco robit. Odkedy som videla proces vyroby v papierni vo Velkych Losinach, mam pre rucne vyrobeny papier slabost. Toto asi stalo v pozadi mojho rozhodnutia ist do dediny Baglung, kde podla mojich zdrojov mali vyrabat lokta papier (z kory stromu Daphne Cannabina alebo Daphne Papyracea).
Tam som sa ubytovala v lacnom guesthouse a na druhy den sa vybrala naniekolkohodiovy trek do inej dediny, v ktorej teda ten papier mali vyrabat. Tam mi ale povedali, ze papier robia niekde uplne inde a poslali ma na dalsich par hodin trvajucu turu ... no jasne, ze nakoniec z toho nic nebolo.
Vratila som sa znicena do Baglung. Po veceri som zaspala ako zabita, ale uprostred noci som sa zobudila na stekanie psa. Pocuvala som ho asi pol hodinu a potom mi bolo jasne, ze asi tak rychlo nezaspim. Nuz som zazla svetlo. Viete si predstavit moje prekvapenie, ked som zrazu uvidela svojich spolunoclaznikov. Dovtedy som bola presvecena, ze zvieratka oznacovane v anglictine ako bedbugs su veci velkosti blsky, ktore byvaju v matraci, v noci vylezu, prikrmia sa na sladko spiacom clovekovi a nechaju mu cucflek skoro ako od komara. Omyl. Tie potvory su obrovske! Asi dva krat velkosti lienky, napocitala som ich v izbe viac, nez mi bolo mile. Jeden chrobak prave vyliezol z mojej postele na stenu. Zapucila som ho klucenkov. Krv, MOJA krv, sa rozprskla po stene. To bola posledna kvapka.
Vyvrazdila som vsetko, co sa hybalo, nechavajuc na stene a perine hnedocervene skvrny po zabitych nepriateloch. Bolo mi to ale uz malo platne. Na druhy den rano som na sebe napocitala vyse sto stipancov (tridsat len na lavej ruke), ktore svrbeli ovela viac ako od komara a pocas celej cesty busom k smerom na Nepalsko - Indicke hranice ma privadzali do sialenstva.
Najveselsie asi bolo, ze som nasadla do busu, kt. tvrdil, ze ide do Sonauli (hranicny prechod) a v Pokhare sa zrazu vybral blbym smerom - na Kathmandu. Typek ma ale ubezpecil, ze cesta co vedie miernou oklukou je lepsia a rychlejsia. Vecer sme ale zastali z Bharatpure (200 km od hranic) a uz sa dalej neslo. Pruser bol, ze mi dosli prachy. V Pokhare som si totiz zbytocne nechcela vyberat nepalske penizky z uctu, lebo vsak, musime mysliet ekonomicky, pri vymene by ma pohranicni vekslaci urcite osklbali. Teda som posledne rupie a 1 UDS dala za cestu a potom oznamila vodicovi, ze
spim v autobuse, lebo nemam prachy. Spolu s vyberacom cestovneho sa zasmiali a odisli. Asi dufali, ze sa medzicasom vyparim. Ked sa vratili, ja som tam este stale sedela. Bezradne sa na seba pozerali a lamavou anglictinou zistovali, co je vo veci. Nakoniec ma jeden z nich pozval na veceru a druhy sa ponukol, ze za mna zaplati ubytko.
Na druhy den som od majitela restiky dostala caj gratis a potom sa po dazdi vybrala za mesto. Ako obvykle, sprevadzala ma sila, stretla som typka, co hovoril anglicky a vybavil mi free ride v autobuse az ku hraniciam.

Dorazila som vecer, kym som presla nepalskymi formalitami tak sa zotmelo. Peso som kracala pol kilometru k Indickym customs, okolo mna sa jeepy, nakladaky a rikse snazili navzajom vytlacit z cesty, alebo obehnut, za ohlusujecoho trubenia (ako v azii byva dobrym zvykom). V tom hluku lezala na kraji cesty krava a ciastocne blokovala premavku. Z obchodu z piratskymi kopiami znela rymicka indicka hudba, z poulicnej kuchynky sa valil na ulicu biely dym, z vedlajsej bolo intenzivne citit curry. Zrazu som ziskala presvecenie, ze India sa mi bude pacit.

Rozmyslala som, kde na noc zlozim hlavu. Uvedomila som si, ze tri roky dozadu, ked som isla na svoju prvu velku vypravu do Spanielska, som vzdy bola v neuveritelnom strese, ked sa zacalo stmievat. Teraz som bola uplne v pohode. Mozno to bolo sposobene tym, ze doteraz sa veci vzdy vyriesili v moj prospech, nuz som nevidela dovod, preco by to teraz malo byt inak.

Mala som pravdu (ako obvykle). Stretla som dvoch typkov - autobusovych nadhanacov a spytala sa ich na autobus do Varanasi. Povedali mi, ze jeden odchadza zajtra rano, alebo mozem ist nejakym teraz do 60 km vzdialeneho mesta a potom presadnut na vlak/iny bus. Predstavila som si ako sa po nocnom meste trepem zo svojim 25 kilovym batohom a hladam stanicu - nie, nie, tuto myslienku som zamietla. Dost na rovinu som im povedala ze mam 7USD a ze za to potrebujem zariadit cestu do Varanasi a ubytko na dnesnu noc. Na to mi jeden z nich ponukol, ze mozem prespat u neho. Dokonca mi ponukli caj na rozmyslenie. Po druhej salke neuveritelne sladkeho mliecneho caju sa mi to nezdalo az tak zla myslienka. Viem, zodpovedne cestovanie vyzera uplne inak, ale premietla som si v hlave the worst case scenario ... a povedala som si, ze som sa dostala uz z horsich situacii.

Chalani ma nakrmili a zaviedli do izby, v ktorej boli dve postele. Jeden z nich, ten, co mi ponukol noclah, sa pohodlne usalasil na jednej z posteli. V duchu som pocitala svoje sance. S pocitom, ze som v prevahe som zaspala. Chlapec sa zatial hral s mobilom. Po pol hodine sa ozvalo silne klopanie na dvere. Druhy typek rozrazil dvere, zazol svetlo, kopol do svojeho spiaceho kamarata a riadne mu vyhuboval. Ten sa poslusne zodvihol a odisiel z izby. Na to mi typek povedal :"Zamkni sa zvnutra. Dobru noc." S usmevom okolo celej hlavy som zaspala znovu. Fakt som necakala, ze to bude takto jednoduche.
Na druhy den rano mi chalani (ten, co bol v noci z mojej izby vyhodeny, vyzeral trochu ublizene, ale mala som pocit, ze sa jeho ego cez to prenesie) zmenili dolare, posadili do busu, dali susienky a vodu a popriali stastnu cestu.

***
Nuz, momentalne som v Dharamsale a zajtra sa chystam smerom Kashmir. Neviem, mam pocit, ze od posledeho stadia mojej cesty mam akesi ocakavania. Dufam, ze tym nepokazim plynulost, akou veci az doteraz za sebou krasne nasledovali.

Toz asi vsio nateraz.