Vchadzam do jej izby, plny neistoty a taktiez strachu...ako ju poznam tak je schopna vsetkeho. Pri spomienkach na nasu spolocnu minulost ma az mrazi. Povedala, ze ma pre mna prekvapenie. Nemam rad ked mi toto robi, a ona to dobre vie. Je to skuska mojej dovery mojej odvahy, mojej oddanosti.

Predomnou sa ocitaju mohutne krvavo cervene zavesy, ktore zabranuju priamemu vyhladu do izby pri vstupe. V izbe je sero...ako obvikle...krasne. Z popod zavesov sa siry len slabe, nestale svetlo. bolo mi jasne, ze v izbe horia sviecky. Nesmelo odhrnam na dotyk velmi prijemne zavesy. V tom zacinam vnimat tichu, melancholicku hudbu...klasika. Atmosfera izby je dokonala...pohlcujuca...nepopisatelna. V tom si vsimnem ze v izbe je nieco inak ako obvikle. Asi meter predomnou sa nachadza maly stolik..nie..oltar. Pristupujem k nemu... jedna sviecka a obojok. Bolo jasne co s tim. Pomaly avsak uz odhodlane si zapinam obojok. Kovove cvoky prijemne a steklivo chladia na krku...milujem ten pocit...absolutna oddanost, aboslutna dovera.

K hudbe sa pridava znamy, mnou milovany hlas.

"Vitaj."...povedala potichu, rozvazne, smutne.

"Zabudni. Zabudni na svet ktory je tam a tu. Zabudni na seba. Zabudni na zivot. Zabudni na vsetko. Venuj sa mne...prosim"

Pristupujem k nej. Avsak nepozeram sa na nu...nie som hodny... tolka dokonalost... nemozem uverit ze bytost, ktoru milujem lezi na posteli oproti mne.....naha. Na kraji oka jej zbadam malu slzu ligotajucu sa v svetle sviecok. V pozadi pocut zensky operny spev a chramovu hudbu.

Sadam si na postel a jemne jej pobozkam lavu nozku.
Jemne privrie oci a trochu odsunie lavu nohu nabok cim mi spristupni jej nadherne litko.
Nevaham ani sekundu a jej nadhernym noham venujem vasnive bozky.