Začalo to v januári 2007. Tlačové agentúry vtedy vydali správu, že Slovenská republika zvažuje podanie súdnej žaloby na Európsku komisiu kvôli zníženiu limitu na emisie oxidu uhličitého (CO2) pre obdobie 2008 až 2012.

Minister životného prostredia Jaroslav Izák, ktorý túto správu médiám oznámil, okrem iného uviedol, že ročný emisný limit, ktorý Európska komisia Slovensku stanovila pre uvedené obdobie, je nedostatočný a proces stanovenia kvót považuje za nevhodný. Limit navrhnutý Európskou komisiou by podľa ministra mohol mať negatívny dopad na rast slovenskej ekonomiky.

O čo išlo? Slovenská republika požiadala Európsku komisiu o pridelenie emisných kvót na roky 2008 až 2012, pričom náš návrh bol, aby v uvedenom období mohli slovenské firmy vypustiť do ovzdušia ročne 41,1 milióna ton oxidov uhlíka. Slovensko však vypustilo v roku 2005 (začiatkom roku 2007 posledné dostupné údaje) 25,2 milióna ton oxidu uhličitého, zatiaľ čo ročný limit pre toto obdobie bol stanovený na niečo vyše 30 miliónov ton. Zhrnuté a podčiarknuté – nevyužívali sme ani to, na čo sme mali právo a ešte sme žiadali o navýšenie. Ak by Európska komisia súhlasila v priebehu najbližších piatich rokov by to v teoretických číslach znamenalo navýšenie našich emisií o celú štvrtinu a v praktických číslach dokonca o vyše 60 percent.

Európska komisia však s naším návrhom nesúhlasila a pridelila nám kvóty nižšie ako sme žiadali, ale zároveň vyššie ako máme teraz – inými slovami nechala nám istý priestor na náš ekonomický rast a rozvoj. Naším predstaviteľom to ale nestačilo a chceli ešte viac. A tak Slovensko rozhodnutie Európskej komisie nakoniec napadlo súdnou cestou.

Jaroslav Izák si zrejme nevšimol, že tlakom za opätovné navýšenie emisných limitov ide nielen proti politike EÚ, ale aj proti Programovému vyhláseniu Vlády SR. Tento dokument totiž okrem iného konštatuje, že za prioritu štátnej environmentálnej politiky bude vláda považovať znižovanie znečisťujúcich látok v ovzduší. Ficova vláda, ktorej je minister Izák členom, sa dokonca zaviazala, že v koordinácii s ostatnými krajinami EÚ sa bude podieľať na riešení globálnych problémov ochrany ovzdušia a klimatických zmien a uplatňovaním Kjótskeho protokolu sa bude usilovať o redukciu emisií skleníkových plynov.

Rozpor medzi tvrdeniami a konaním ministra, medializovaným nesúhlasom s obmedzením limitov na emisie, žalobou na Európsku komisiu a Programovým vyhlásením vlády je jasný.

O to väčší šok som zažil už týždeň potom, čo minister avizoval žalobu na Európsku komisiu. V Bratislave sa koncom januára konala na podnet britského veľvyslanectva konferencia o problematike klimatických zmien. Ako oznámili média, ministri, veľvyslanci a odborníci sa zhodli, že klimatické zmeny sú vážnou hrozbou pre celý svet. Minister životného prostredia Izák pre správy STV doslovne povedal: "Keď to nebudeme riešiť my, tak ten problém sa prenesie do budúcna a môže priniesť skutočne katastrofické scenáre pre našu Zem."

Môj vtedajší záver bol vtedy jednoznačný - minister buď trpí „klimatickou schizofréniou“ alebo si z nás všetkých robí dobrý deň. Ako predstaviteľ vlády zodpovedný za oblasť ochrany životného prostredia by predsa minister Izák mal vedieť, že ochrana klímy a navyšovanie emisií oxidu uhličitého spolu dokopy nejdú.

Problém sa však vynoril znovu. Slovenská klimatická schizofrénia pokračuje aj v týchto dňoch. Bohužiaľ neskončila sa iba januárovými trápnymi protichodnými vyhláseniami ministra životného prostredia Izáka.

V New Yorku sa v týchto dňoch konalo rokovanie OSN o problematike globálnej zmeny klímy. V rámci diskusie vystúpili desiatky svetových lídrov a svojím dielom prispel aj prezident SR Ivan Gašparovič.

Príspevok nášho najvyššieho predstaviteľa bol nesporne zaujímavý. V zásade sa niesol v duchu – vedecké poznatky sú jasné, globálne zmeny klímy sú reálne a nebezpečné a treba niečo robiť. Prezident dokonca vyhlásil, že ľudstvo musí byť pri riešení klimatických zmien aktívnejšie – „sme stále viac v pozícii pozorovateľa a nie aktívneho hráča“, a „v ochrane životného prostredia treba začať konať čo najskôr“.

Gašparovič dokonca verí, že "klimatické zmeny sa nestanú nočnou morou budúcich generácií, pretože ľudstvo a homo sapiens využije svoj najúčinnejší mocenský nástroj - rozum - na to, aby dosiahol a zachoval symbiózu prírody a človeka".

Kiežby sa prezidentove slová naplnili. Kiežby ten rozum skutočne využívali všetci.

Kým totiž prezident rečnil v Amerike o potrebe bojovať s klimatickými zmenami, predseda vlády Fico triasol rukou baníkom na hornej Nitre a sľuboval dlhodobú podporu ťažbe hnedého uhlia. Dokonca prisľúbil, že ak bude treba dostanú bane štátnu pomoc! Nebudem tento nezmysel rozoberať z pohľadu ekonomiky. Z environmentálneho pohľadu je však hnedé uhlie najmenej kvalitný druh uhlia, ktorý pri energetickom využití znečisťuje životné prostredie viac, ako iné typy fosílnych palív (čierne uhlie, plyn...).

Aby bola naša klimatická schizofrénia úplná a nebolo o nej žiadnych pochýb - tak práve v čase konferencie OSN zverejnil minister hospodárstva Jahnátek návrh Stratégie energetickej bezpečnosti Slovenska. No a práve v tejto stratégii sa okrem iného počíta aj s výstavbou nových energetických zdrojov využívajúcich fosílne palivá. Uvažuje sa dokonca aj s realizáciou veľmi sporného projektu uhoľnej elektrárne v Trebišove, ktorá by podľa prvotných informácií mala ako palivo dovážať uhlie z Ukrajiny.

Som presvedčený, že je trápne, ak minister jeden deň tvrdí jedno a druhý deň niečo úplne iné. Rovnako si myslím, že je trápne, ak sa naše deklarácie na medzinárodnej scéne a naše skutky tu doma takto diametrálne rozchádzajú. Je to hanba len pre našich predstaviteľov? Nie! Je to hanba pre Slovensko – pre nás všetkých.

Juraj Rizman