tak zase naspat k "obycajnym" spravam z cesty :)

Po tom ako som sa namocila v posvatnom jazere, sme sa s Andrejom peso vybrali naspat na hlavnu cestu. Cesta viedla do kopceka, potom dolu, potom hore, potom dolu ... a takto stale dokola. Uz na zaciatku som bola na konci zo silami. Po piatich kilometroch nas nastastie zobral nakladak s odpadkami. Na korbu, samozrejme, ale sediac na bale hlinikovych plechoviek som si uvedomila, ze uz som v Tibete cestovala aj menej pohodlne. V Barke, mestecku uz na hlavnej ceste nas typci vysadili a ani si nepytali peniaze.

Odtial sa nam podarilo stopnut dvoch ujov v Toyote landcruiser, ktorych ulohou bolo zjavne rozbit auto. Uz ked sme do neho nastupovali bolo riadne nacate, a vodic ani voz ani nas absolutne nesetril. Prespali sme (a potom este pol dna trcali) v Zhongbu, dedine, kde nebolo absolutne, ale absolutne nic. Podarilo sa nam ukecat cinana v oranzovom kamione, aby nas zobral. Bol to ale tazky boj, vsetci tu vyzeraju, ze maju bobky z vojenskych a policajnych kontrol. Ale uz ked sme sedeli dnu, ujo rozmrzol a tlacil do nas susienky a dokonca nam vzdy zastal na fotenie.


Andrej fotograf

Do Sagy sme prisli (rychlostou 30km/h) pred osmou vecer. Rukami a nohami sme sa dohodli, ze peso prejdeme chceckpoint a pockame na vodica. Plne nalozeny sme dopochodovali ku rampe, mlady vojak si zapisal cisla nasich pasov a permitov a pustil nas v ustrety noci. Oproti nam sa blizila burka. Vodic nechodil.
Nakoniec predsa len prisiel. Kratko na to zacalo prsat.

Mala som taky zvlastny pocit. Vonku bola uplna tma, na predne sklo dopadali obrovske kvapky dazda. Ja som sedela relativne pohodlne usalasena na posteli za vodicom, pozerala do tmy a hlavou sa mi prehanali uryvky Nohavicovych a Krylovych piesni. Vstupila som do stavu akejsi celkom prijemnej melancholie. Zrazu som si uplne jasne uvedomila ako rada cestujem prave takymto sposobom. A tiez, ze je to momentalne jedna z najdolezitejsich veci v mojom zivote.

Isli sme skoro celu noc. Moc som toho teda nenaspala. Nadranom vodic zastal v nejakej dedinke a povedal, ze do Lhatse je to len 100 km a ze on uz dalej nejde. Po niekolkych hodinach sme dostali odvoz v pick-upe. Cestou ma neuveritelne lamalo - asi desatkrat som si tresla hlavu o okno.

Lhatse je take obycajne mesto typicky plne cinanov. Bohuzial, smutna realita takmer v celom Tibete. Su tam ale public showers s teplou vodou. Neviem cim to je, clovek akosi prestane riesit velke otazky, ked su mu dopriate male radosti zivota ako napriklad tato.

Dalsim nasim cielom bol klastor Sakya. Zase raz dost z ruky, co sa tyka transportu, ale predsa len sme sa tam dostali. Klastor vyzeral z vonku, podla Andrejovych slov, ako Leopoldov. No ... jednoznacne v sebe mal nieco z pevnosti, ci dokonca vazenia. Vstupne bolo na pocudovanie stale rovnake ako uvadza 3 roky stara Lonely planet. Potom sme prisli na to, preco. Cele miesto bolo v masivnej rekonstrukcii, z vonku zaclanalo vyhlad na budovy lesenie, zvnutra bolo skoro vsetko zakryte plachtami. Ale predsa len to stalo za to.

Najviac ma asi nadchli tibetania, ktori kladli novu podlahu v hlavnom chrame. Nanosili strk a nejaku zmes, v ktorej by som odprisahala, ze bola aj tsampa. Kazdy worker vyfasoval "utlapkavatko" (polgulovity kamen napichnuty na bambusovej tyci). Utvoril dva rady po celej dlzke, dohromady tak 100-150 ludi. Za pomoci spievana potom do rytmu podupkavali a udierali svojim nastrojom o zem, prechadzajuc z jednej strany miestnosti na druhu. Sem tam niekto pomedzi nich prebehol a polial dlazku vodou z plastovej krhlicky.
Oproti nim postavalo alebo sedelo par mnichov, jeden dokonca v meditacnej pozicii. Do miestnosti pritom stale prudili putnici, klanali sa buddhovi ktoremu ponad igelitovu plachtu trcala iba hlava, a nechavali mu v spine staveniska dary, hlavne v podobe penazi a bielych kathas (tusim sa to pise takto:).

V jednej s bocnych svatyn, co vyzerala ako meditaren sa prave mnisi prezliekali do kostymov. Kratko na to zacalo predstavenie. Bolo to trochu zvlastne. Mnisi, co robili hudobny doprovod sa zhromazdili v dvoch radoch napriec nadvorim. Niektori pritom stali na kopach strku. Turisti sa tlacili okolo stien a pracujuci zatial zlozili svoje nastroje a pohodlne sa usalasili na leseniach a streche klastora.
Tanecnici, za maskami roznych boztiev vybiehali z dveri meditarne, po ceste preskakovali lesenie a potom predvadzali ritualny tanec v uzkej ulicke medzi hudobnikmi.
Pokracovanie bolo na streche. S trochou viac miesta vyzeralo cele divadlo ovela efektnejsie. Aj ked som tak trochu mala pocit, ze tych najmladsich mnichov to absolutne nebavi. Rozpravali si zjavne vtipy a dost neprimerane vyrusovali ... :)







Na druhy den poobede sme s Andrejom dostopovali znovu na hlavnu cestu. 15 miestny bus co nas zobral mal uz 22 pasazierov. Ale podarilo sa mi ukorystit sedadlo. A delila som sa on iba s jednym Tibetanom.
Na ceste sme zostali stat kazdy na opacnej strane, Andrej smerom do Shigatse, ja naspat do Lhatse. Chytila som stopa prva :)