Her(m)etické algoritmy
Memfer: Kacír v čižmách. Ars Poetika, 2006


„... Ak mám byť úprimná, charakterizovala by som tú Tvoju knižku, teda túto poéziu v próze (ozaj, sekne Ti oveľa lepšie ako „krátke riadky“) ako nejaké virtuálne beatnické (alebo sa to dá nazvať cyberpunk?) texty. Beatnické preto, lebo Ti podobne plynú vety, ale podobne je to aj vo vzťahu k romantizmu a priateľom, v pozérstve, ako aj v určitej vzbure proti správaniu väčšiny, resp. spoločenskému očakávaniu...“ (Miroslava K. Valová Memferovi, 4. 4. 2007)

Aj keď so svojím prvým hodnotením stále súhlasím, musím pridať ešte jedno slovo – surrealita (nakoľko možno nazvať virtuálnu realitu surrealitou). Prelínanie myšlienok snovým spôsobom, strácanie hranice medzi realitou a virtuálnou realitou, vytváranie sveta bez hraníc subjektu a objektu. Surrealistická je už koláž na obale a svojimi konotáciami vystihuje mnohé významy, ktoré Memfer rozvíja v zbierke: dominuje jej čierny kocúr/kacír s bielou náprsenkou, visiaci na cyklámenovom balóniku, s obviazanou zadnou nohou. Vľavo obrázok mostíka na skoky do vody, z ktorého skáče postavička, nevedno kam. Ďalšia sa na skok pripravuje, z pliec jej ako krídla vyrastajú veľké zelené listy. Nápis AS SEEN ON TV. Vpravo dlhý text písaný ozdobnými gotickými literami. A nad ním opäť postavička, tentokrát prikvačená tlačidlom Escape – únik, ktorému nemožno uniknúť.
Na zadnej strane Memfer v tmavých okuliaroch a stručná charakteristika jeho osoby s upozornením, že nie je v poézii úplný nováčik, aj keď je Kacír v čižmách jeho knižný debut: „básne a iné spovede publikoval v Psom víne, RAKu, Vlne, Babylone, Dobrej adrese...“ Knižka má 66 strán, na nich zopár ilustrácií (kresieb a koláží, © Elrønd), ale hlavne 35 textov. Bez veľkých písmen v nadpisoch i na začiatkoch viet, čím celá zbierka evokuje rýchle písanie mailov. A ingrediencie, z ktorých je namiešaný každý slovný kokteil textu: už spomínaná surrealita či virtualita (existencia mimo reality či realita v sieti), „beat“ (vzbura, nepochopenie, cesta mimo svet konvencií, zmenené stavy vnímania) a „memories“ (spomienky na detstvo, zážitky z ciest, miest a žien). Vždy však v inom pomere, preto chutia zakaždým inak, aj keď jedna alebo dve príchute dominujú. (Niekedy viac, niekedy menej presvedčivo.)
Aj keď texty na seba ničím nenadväzujú a možno ich čítať v akomkoľvek poradí, celok knižky vyznieva pomerne koncízne. V prvej polovici zbierky prevažujú texty opisujúce každodennosť ozvláštnenú mimorealistickými motívmi, zatiaľ čo v druhej polovici texty spomienok na malé vnútorné slávnosti (hľadá sa chlapec), detstvo (alle wollen Baranča) a cesty (napr. perníkujúca dojka) majú skôr reflexívny charakter, aby sa na konci autor znovu vrátil k akémusi metarealizmu. Napriek tejto premenlivosti zbierke dominuje jeden veľmi výrazný motív – motív hry. Už názov je istým druhom slovnej hračky a hneď v úvode autor prehovára k samému sebe v druhej osobe o podmienkach, za ktorých sa rozhodol prijať život – ako hru. Ako karneval, ktorého sa každý zúčastňuje s maskou, divadlo, kde sme osobami i obsadením: „rozhodnutý, vsunieš si tvár do masky, pripravený vstúpiť do kukly. čokoľvek sa stane vo vnútri, zostane zas iba vo vnútri. čakáš, trpezlivo, hodiny a dni. to sú podmienky a ty si pristúpil.“ (prológ: fialová izba)
Zjavný alebo skrytý, ale hlavne viacvrstvový význam hry, ktorý dominuje zbierke, má najčastejšie podobu manipulácie vo všetkých jej polohách. Hra, to nie je len únik do iného sveta – hra v gadamerovskom zmysle zastupovania reality, vzniku novej, ktorá ako hra navonok nevyzerá, lebo sa berie subjektívne vážne, ale nie je to konvenčne chápaná realita: „hrali túto hru: kto narazí na trampolínu, vydá protizvuk.“ (terazenie /comme vingt mille lieues/) Hra sú podľa Memfera aj všeobecne platné spoločenské pravidlá, ktoré treba demaskovať, aby sa vôbec dalo žiť v ich intenciách – búrať ich a do očí sa smiať tým, ktorí ich ako manipuláciu nepochopili a podriaďujú sa im. Odhaľuje ich ako spoločenské väzby i siete: „zotročovať, oblbovať. rodina a komunikácia.“ (rodina a komunikácia) Hra má pre Memfera ako pre outsidera význam teatrum mundi (rozostavených bábok v akýchkoľvek kostýmoch), dokonca aj s prítomnosťou danse macabre (báseň tanec smrti). A metaforou hry označuje aj náboženské predstavy, ktoré sú tiež istým druhom manipulácie veriacich.
Ale manipulácia dnes, to sú hlavne masmédiá – vidieť a byť (o)klamaný: „reality show, kde zúčastnení sú dobrovoľne manipulovaní tajnými službami. psychologický kvíz, ktorý plodí trosky.“ (cc2ww: neon heartclock) „Zábavné“ programy vyvolávajú nie neodôvodnenú paranoju v spoločnosti i jednotlivcovi vždy skontrolovateľnom „virtuálnym božstvom“: „do you need a voyeur?“ (Jokermon a chorá cirkev) Túto psychózu Memfer stupňuje kopením odkazov na filmy, ale aj terminológiou divadla a cirkusovej manéže, cez demytologizovanie, iróniu, paródiu, sekvencie, úlohy: vykĺzol z filmu, agenti, mikrofilm, režisér, dakto rozdal komparzu ostré, strih, klip, hrdina, šašovská lodička, kráľ, klaun, javisko, cirkusový atašé, šiator, kostým, panoptikum. „dnešný večer bol v skutku výpravný.“ (prach si a v hrobe sa obrátiš) či „osoby a obsadenie: choose your level.“, lebo všetko je len hra s vopred rozdanými rekvizitami: „vesmír sa mení a ja si pilníkujem nechty.“ (oba citáty panoptikum Kryštálový vek – osoby & obsadenie)
Inak Memfer (niekedy až pri)často hovorí jazykom reklám i chatu a výrazne si potrpí na štýlovosť formy i obsahu. Jeho výpovede sú iba zdanlivo jednoduché, vety sa stávajú definíciami na jedno nadýchnutie (profesionálna deformácia jadrového fyzika?), ale v danom kontexte majú nekonečné množstvo variácií obsahov: „priraďujem nový obsah starej forme.“, „kurzor je ihla a guľa myši šém.“ (oba citáty wicked woodoo game). (A aby som nezabudla: na môj vkus používa priveľa angličtiny, čo je však momentálne v slovenskej poézii asi „in“, takže jej rušivosť je výsostne individuálna záležitosť.)
Technické termíny dodávajú textom výrazovú neutralitu: „je to technicky možné, parametre halucinácie tomu nasvedčujú.“ (modrý top); „figúrky sa diferencujú v tom zmysle, koľko mutácií systém dovoľuje.“ (wicked woodoo game); „vpil som sa do toho obrazu až tak, že mi napadá analógia o vlnách a časticiach.“ (za morom oceán), ale napriek tomu sa zdá, že tento odstup je prehovorom melancholika o tom, že v skutočnosti mu všetko až tak jedno nie je: „vzťahový monoteizmus je bolestný koncept.“ (27. mája – 1. júna života /Box Nuage/); „spoločnosť má úžasnú funkciu, ale bolí to.“ (valEnTín 200X) Práve preto sa niekedy Memfer nevyhne ani sentimentu, resp. jeho virtuálnej podobe: „dnes zakopáva o zažltnuté SMSky, ktoré si poslali pred mesiacmi: je to ako fajčiť filter bez cigarety.“ (stratosféra); „Merkúr 5, svetlá spomienka na otca.“ (stawebnica); „občas sa prichytí, ako mu chýba niekto konkrétny, ale keď si obraz rozloží na pixely, zistí, že dotyčný/á je súčasťou inej zo šachovníc, nedosiahnuteľný, presmerovaný.“ (cc2ww: neon heartclock)
Nezanedbateľným prvkom Memferových výpovedí ako výpovedí lyrického subjektu je humor, ale nie, ako by sa mohlo zdať, sebairónia, ako skôr sebaštylizácia – „amen, svetlo, hovorím ti, ešte dnes môžeš byť so mnou v raji.“ – a (znovu aj) hra a manipulácia, ktorú možno charakterizovať citátom: „mladí Francúzi a samozrejme Francúzky sedia na bielych kovových lavičkách. prídem bližšie, predstieram, že skúšam čítať z popísanej tašky. „zmätený“ z francúzštiny sa otočím, smejú sa, som spokojný.“ (Labutienka) S radosťou paroduje klišé – „v očiach možno nájsť záznamy o duši.“ (citadela ešte nevečerala) – i sám seba „rýmovanou“ výpoveďou: „klamal som si, čo všetko som pochopil. stromy, listy, žilky, chlorofyl. stromy pri ceste a záblesk svetiel. väzbové konštanty ako voľné parametre: už len pár zákrut a je tu druhý level.“ (posmešný krik „Memfer“, ani som sa neobzrel)
Texty majú pre svoju krátkosť málo odstavcov, dôležitým grafickým prvkom je však kurzíva – zvýrazňuje vety a občas aj hru so slovami, ktoré v sebe skrývajú iné slová. Takto zhusťuje ich (niekedy protichodné) významy (usporiadaní, ochapnutie, ale aj stawebnica, žen/ev/ský). Napriek tomu nie je celkom isté, či tento druh prekrývania obsahov, hľadania jedného slova (významu) v druhom slove (význame) zmnožuje alebo prehlbuje ich obsahy. Či toto zhusťovanie nie je len kúzelnícky trik, ktorý vytvára iba zdanie prehlbovania. Či Memfer nie je len iluzionista, ktorý si je tohto kĺzania po povrchu vedomý a schválne ním manipuluje čitateľa. Je to ako ľahká erotika – záleží na aktérovi, na akú citlivosť je nastavený, či sa jej oddá a získa pocit naplnenia svojich očakávaní.

Miroslava K. Valová