POPRAVA
Majster putujuci s niekolkymi ucenikmi zisiel z hor do udolia a blizil sa k murom velkeho mesta, kde sa pred branami zhromazdil dav ludi. Ked prisli blizsie, uvideli popravisko a katov, ktori vliekli z kary ku kladu nejakeho cloveka, poznaceneho vazenim a mucenim. Dav sa tisol blizsie, aby mu z tohto divadla nic neuslo. Vysmievali sa a opluvali odsudeneho, nadsene hucali a dychtivo ocakavali popravu. "Kto jeto," pytali sa ucenici jeden druheho, "a co asi spachal, ked dav tak rozzurene ocakava jeho smrt? nie je medzi nimi jediny, kto by prejavoval sucit alebo plakal."
"Myslim," prehovoril majster smutno, "ze je to kacir." Pokracovali v ceste, a ked narazili na dav ludi, ucenici sa s ucastou vypytovali na meno a zlocin cloveka, ktory si prave klakol pred klat.
"Je to kacir," volali ludia zurivo, "pozrite sa, prave sklana tu svoju prekliatu hlavu! Dolu s nou! Ten podliak nam chcel vskutku nahovorit, ze rajske mesto ma len dve brany, hoci velmi dobre vieme, ze je ich dvanast!"
Ucenici sa prekvapene obratili na mastra a spytali sa ho: "Ako si to uhadol, majster?"
On sa usmial a pokracoval v ceste.
"Nebolo to tazke," povedal ticho. "Keby to bol vrah alebo zlodej, alebo iny zlocinec, ludia by mu prejavovali sucit a ucast. Mnohi by plakali, niektori by presviedcali ostatnych o jeho nevine. - Avsak toho, kto ma vlastnu vieru, vydaju bez lutosti na smrt a jeho mrtvolu hodia psom."
