V Číne jeden nosič vody mal 2 veľké hlinené nádoby.

Viseli na obidvoch koncoch palice, ktorý nosil na krku.
Na jednej bola prasklina, kým tá druhá bola dokonalá a vždy niesla
plnú mieru vody.

Na konci dlhej cesty, ktorá trvala od potoka až k domu, prasknutá
nádoba mala vodu už len do polovičky. Dva celé roky to takto išlo, nosič
vody
nosil do domu každý deň už len jeden a pol nádoby vody. Samozrejme
dokonalá nádoba bola pyšná na svoj výkon, veď to robila dokonale. Ale
chúďa
prasknutá nádoba sa hanbila za svoju nedokonalosť, a cítila sa úboho,
lebo je schopná len polovičného výkonu. Po dvoch rokoch súženia oslovila
nosiča pri potoku:

- Hanbím sa, lebo voda tečie po celej ceste domov.

Nosič jej takto odpovedal:

- Všimla si si, že kvety rastú len na tvojej strane chodníka a nie na

strane druhej? To preto je tak, lebo ja som vždy vedel o tvojom
nedostatku a na túto stranu cesty som rozsial semená kvetín. To Ty si ich
každý
deň polievala, kým sme sa vracali do domu. Dva roky zbieram tieto krásne
kvetiny, aby som si zdobil svoj stôl.

Keby si nebola taká, aká si, tak by táto krása nerozžiarovala môj dom.

****

Všetci máme svoje osobité chyby. Všetci sme prasknuté hlinené nádoby.
Ale tieto praskliny a chyby, ktoré sú v každom z nás, robia náš život tak
veľmi zaujímavým a vzácnym. Len každého musíme prijať takého, aký je, a
uvidieť v ňom to dobré.

To najlepšie prajem všetkým svojim prasknutým hlineným nádobám - priateľom.