Z Ali som sa vybrala smerom Darchcen. Mala som spolustopara - Taliana, co pracuje pre UN. Vlastne sme spolu isli uz od Yechcengu. Bolo celkom prijemne mat zase raz anglicky hovoriacu spolocnost. Podarilo sa nam stopnut bus, co bol ochotny nas zobrat. Za sice hroznu cenu, ale viezli sme sa.

Uprostred cesty zamaval na bus nejaky zapadniar. Prisadol si k nam a dali sme sa do reci. Hovoril, ze bol v Zande (ruiny Guge kingdom, kam som chcela ist - aspon sa mam dovod do Tibetu vratit) a po nejakej chvili z neho vyliezlo: "By the way, I'm from Slovakia."
Asi som prave mala z riedkeho vzduchu halucinaciu.
"Sorry, where did you say you are from?"
"Slovakia."
"Tak to je teda riadna haluz."
Myslim, ze jedini dvaja slovaci sme sa v Tibete stretli (aD bol uz zase v Pekingu:). Andrej, v zivote by som nepovedala ze Blavak (no offence:), uplne v pohode typek. Musim povedat hned na zaciatku, ze sa spraval ako pravy gentleman. Po dvoch mesiacoch cestovania osamote som si zase nachvilu fakt uzila, ze mi niekto pomohol hodit batoh na chrbat, alebo dolial caj do hrnceka ... Proste super.

Do Darchenu sme dorazili uz vecer. Na druhy den rano som prebalila batoh, ale aj tak bol riadne tazky. Po ranajkach sme vyrazili na koru.

Viem, za vsetko si mozem sama. Ja som chcela vidiet pohrebisko. Chcela som. Stojac na kameni, obklucena svorkou zurivych psov, som si uvedomila, ze nieco velmi chciet moze byt aj zivotu nebezpecne.
Bolo ich pat. Kamene mi dosli hodne rychlo. Zostala som teda s jedinou zbranou - taskou s fotakom. Moj pokus prebyt si unikovu cestu tiez nebol najlepsi napad. Dopadol tak, ze som hodila batoh smerom najvacsieho psa a rekordnou rychlostou znovu vyliezla na svoju skalu.
Po case som videla Andreja, ako sa obrovskym oblukom vracia naspat. Fakt ma mrzi, ze som do toho namocila aj jeho. Ale sama by som sa z tohoto asi nedostala.
Neskor mi povedal, ze "zachranna akcia" trvala asi hodinu. Pre mna sa cas delil na okamihy, kedy psi zurivo dorazali a tie, kedy "len" stekali.
Stala som tam ako na pranieri, bez pohybu. Vzdy, ked som sa nejako vyrazne pohla, psami prebehla dalsia vlna zurivosti. Prvykrat v zivote som si uvedomila, ze pes je potomkom vlka - tesaky a krvou podliate oci jednoznacne nezartovali. Hlavou mi znela Nohavicova "az mne zitra rano v pet" a meditovala som o tom, aka som blba.

Potom som uvidela svizne kracat do kopca tibetsku tetusu. V tesnom zastupe za nou zachranca Andrej. V bezpecnej vzdialenosti za nimi sa tmolilo zopar tibetskych chlapikov. Skoro ako by sa samotna Drolma rozhodla vziat na seba ludsku podobu a prist ma vysekat z pruseru. Utlej zenicke slahali z oci blesky. Bojovy pokrik a zopar dobre mierenych kamenov prinutilo psi prehodnotit situaciu. Zavyli na ustup. Hrdinska teta ma potom skontrolovala, ci som cela, razne chytila za ruku a odviedla prec. Dala som jej susene ovocie. Viem, nie je to vela za zachranu zivota.
Andrej vyzeral tak na infart. Mam velmi blby pocit, pretoze sa o mna bal viac ako ja o seba. Mala by som sa nad sebou vazne zamysliet.

Adrenalin postupne vyprchaval a ja som bola coraz viac unavena. O tretej popoludni sme boli este iba v stvrtine cesty. Tazko sa mi dychalo - toz, blizili sme sa ku 5000 metrom, kysliku ubudalo. Ku veceru zacal fukat ladovy vietor. Ledva som sa dovliekla ku klastoru.
Andrej medzitym stihol zjednat zlavu z 40 na 25Y a este mi aj vyniesol batoh po strmych schodoch!

Spali sme v malej izbietke na streche klastora. Bol odtial krasny vyhlad na "zlatu" stenu Kailas, skoda, ze uz tma na fotky. V noci niekto asi osem krat vykopol dvere a hladal nieco. Nespala som prave najlepsie.
Rano som uz vstala unavena a ubolena. Skoro som sa plazila. Na mieste kde ma putnik prejst ritualnou smrtou som sa usadila, odstrihla si pramen vlasov a zavrela oci. Ale prave vtedy zacali tadial prudit ludia, tak som po chvili svoj pokus zomriet vzdala.
Vystup do Drolminho sedla (5650 mnm) bol neuveritelne utrpenie. Andrej sa smial, ze odpustanie zivotnych hriechov nie je len tak. Uplny poklad ten clovek, doslova ma vytiahol hore.
Trasa na ktoru Lonely planet pise 6-7 hodin mne trvala 11. Uz skoro za tmy som sa doplazila ku klastoru. Spala som ako zabita.
Na ranajky sme si dali tsampu a slany caj. Potom prisli tibetski putnici a dali si pepsi a susienky :) Poslednych 14 kilometrov do Darchcenu bolo viac menej po rovinke.
Presla som to!

Na druhy den rano sme sa vybrali k posvatnemu jazeru Manasarovar. Celkom sme mali stastie so stopom - ujo v nakladaku nas vylozil pred dverami nejakej ubytovnicky asi kilometer od jazera. Prechadzka okolo jazera na ktoru sme sa vyberali vyzerala ako "pochod marodu" - obaja sme sa vliekli ako mrtvoly. Take odpustanie hriechov si asi vyzaduje dlhsiu regeneraciu.

Na druhy den rano som bola pevne rozhodnuta okupat sa v jazere. Miestni sa ani tak nepozastavovali nad nahou beloskou a, za co som im vdacna, neprisli sa na mna pozriet zblizka.
Namocila som palcek na nohe do vody - nebola az tak studena, ako som cakala. Problem bol ale bahienko. Najprv som do neho zapadla po clenky, potom hlbsie. Ked som v nom uz bola po kolena, rozmyslela som si to s plavanim. Zatial co som sa aspon obsplechla vodou sa na mna pricucli nejake polopriesvitne potvorky.
No uvidime, ci to ako krst novej bytosti stacilo :D


"
"Zaciatok"


Mt. Kailas


Manasarovar


jacie rohy pri jazere