Dnes nad ranom som mal strasnu potrebu pisat. Konecne si vycistit hlavu. A zdelit ludom to, co sa im neodvazim povedat do oci. Taka mala, vlastna spoved. Nuz, vsetky tie slova, myslienky, su uz prec. Vyfucalo mi to z hlavy.
Nad ranom, v euforii, v opojeni drogy, spanok v nedohladne, zliepal som slova, vety, zazitky z tej noci, pribeh a pravdu si dookola nahlas opakoval. Pocuval som sameho seba, xodil po uliciach, rukami sa prehrabaval vo vlasoch a stale si nieco dookola hovoril, sam pre seba. Zvlastne, hovorit si veci sam pre sebe, ked maju byt adresovane niekomu inemu. Zacalo svitat.
Zo zamyslenia som precitol a ocitol som sa na moste, z ktoreho okraja mi trcali iba nohy. Pod mnou sa mihali svetla aut a mne to prislo ako nekonecny kolotoc tych istych farieb. Len som sedel, pozeral na vychod slnka, ktore zakryvali mraky a len kusky slnecneho svetla kde-tu prerazili silnu vrstvu mrakov. Stale ranu vladla tma. Schulil som sa do klbka, bola mi zima, sam. Zalahlo mi v usiach a ja ako keby som sa ocitol niekde uplne inde, niekde velmo daleko od tohto vsetkeho. Rozmyslal som o sebe. O tom aky som. O tom akym som mohl byt. Kladol si jednu a tu istu otazku, stale dookola. Odpoved som vedel, ale neviem z akeho dovodu ma bavilo sameho seba tyrat dookala vycitkami a urazkami. Nevedel som sa toho nabazit, a tak som tam stale sedel, na tom moste. Dalsi tok myslienok prerusil dalsi naval chladu. Pritisol som sa k zeleznej tyci, ktora lemovala okraj mosta a povedal si "skus to".
Preslo par minut a uz som kracal hore schodmi. Vzdy ked som tade prechadzal, som v polke schodista zabocil do lava a uzkou cestickou presiel az na sidlisko. Bolo to skutocne kratsie. Ale tento raz moja noha nezisla zo schodov a ja som bezdovodne pokracoval hore schodmi. V tom sa mi naskytla otazka "preco ides az hore? Nikdy si tam nesiel!". Odozvou blesku prisla odpoved, teda nie ani tak odpoved ako ocakavanie. Vzhliadol som k cielu mojej cesty, na vrxol sxodov a ostal som v nemom uzase. Uz 20 rokov xodim po tyx schodoch, dnom ci nocou, ale az teraz som si to vsimol. Totizto, okraj schodov zveladovalo poulicne osvetlenie, ktore pozostavalo zo zelezneho stlpu a na jeho vrxole sa tycila nadherna rozosvietena gula. 10 takychto lapm, rozmiestnenych za sebou v rozmedzi cca 15 metrov, davalo schodom iny rozmer. Zastal som a s uzasom som hladel pred seba, na tie schody, na svetlo ktore ako keby nevrhalo ziaden tien, iba ziara a myslienka "toto su schody do neba". Tuto myslineku hned vystiedala ina a to "co, alebo kto ma caka tam hore?". Ani neviem preco som si polozil takuto otazku. Impulz v mojom tele mi nasepkal, alebo mozno len splnil prianie, predstavil som si zenu. Zenu, anjela, nadhernu bytost, ktora ma caka tam hore a je ochotna mi ponuknut lasku na cely zivot. Posledny nadych a posledny schod bol zdolany. Uz som tam nebol sam. Viem presne kto tam stal a vie to aj ona. Videl som jej usmev, citil jej dotyk, videl som jej tvar, tvar ktoru som nikdy predtym nevidel, ale predsa som vedel ze je to ona. Je to ona, len v inom tele, v tele ktore nebolo nicim a zaroven vsetkym. Jednoducho pocit. Rozplyval som sa nad nadherou reality, nad pocitom vitazstva. Nikdy som nevidel nic take nadherne, take uzasne, tak neuveritelne. A to prenikave svetlo okolo celej tej nadhernej osoby. Take ake som videl na obrazkox anjelox, take akym disponuju iba poslovia svetla a dobra. Pohlad tak pritazlivy, vzrusujuci, prenikavy, listovala mi v srdci a jej oci ziarili uzasom. Uzasom z toho, co vsetko nasla v mojom srdci a cim vsetkym som sa v tu chvilu pre nu stal. (niet slov, ako opisat co sa stalo potom, ale pokusim sa o to). Pamatam si ako sme stali oproti sebe a bez slov sa zhovarali. Neubehla ani miliontina sekundy a moje oci zahalila tma. Obklopila ma temnota. Stale som citil zem pod nohami, brnenie v koncatinach, opat mi zalahlo v usiach, podlomili sa mi kolena, ale nespadol som, citil som vzduch, ktory tam bol aj predtym, ten isty zapach zobudzajuceho sa sveta, vedel som ze stale stojim na tom istom mieste ako predtym, akurat moje oci nevidia.
Tak ryxlo ako na mna dolahla tato mdloba, tak tak ryxlo aj odisla, moje zrenicky sa opat rozsirovali. Zmuril som, bal som sa otvorit oci prilis ryxlo, aby ma opat neoslepila jej ziara. A tak som pomalicky otvaral oci, kusok po kusku. Dychal som nepravidelne, nevedel som sa dockat okamihu, ked opat otvorim oci a zbadam ju.
Moje zrenicky sa opat rozsirili a napili sa xladneho, tmaveho sera. Nebola tam. Musel som si okamzite sadnut. Na pravo nic, na lavo nic, len xodnik, ktory z oboch stran obklopovala trava. Bolo mi to jedno, nerozmyslal som, posadil sa na kraj xodnika. Prvy nadych do mna vniesol aj vlnu vysvetlenia a pochopenia, otazok. Co sa vlastne stalo? To nebola skutocnost? Ved bola taka skutocna, ved som ju predsa citil, polozil by som zivot za to, ze to bola skutocnost. Dookola ta ista sinusoida mi prudila telom, euforia dosiahla vrxol a v tej istej sekunde sa jej hodnota opat vratila na nulu a stale, stale, stale dookola. Pocit stastia zaplavila beznadej a v tom istom okamihu pocit beznadeje zaplavilo stastie a prvy krat som si uvedomoval, ze nedokazem ovladat svoju energiu.
Sedel som tam, na studenom chodniku a dychal v rytme, ktory diktovala cim dalej tym viacej stupajuca sinusoida.
Predstavte si, ze hodite do jazera kamen. Hladina sa rozviri a po case sa opat vrati do povodnej podoby. Moj pocit bol podobny, az na jednu vec a to tu, ze sa to vsetko deje 1000x ryxlejsie. Hodis kamen a ani sa poriadne nestihne rozvirit hladina a hned nadobudne podobu ako predtym. Staci si iba predsatavit len to, ze ta rozvirena hladina je stastie a pokojna hladina beznadej a tieto dva pocity sa striedaju ako na beziacom pase.
Uz som dalej nemohol zniest ten pocit nic nerobenia, pocit, ktory vo mne prudil, mi sposoboval obrovske muky. Vstal som s myslienkou, ze moj najblizsi ciel je spanok. Iba spanok a sny mi ju mohli prinavratit. Nerealna poziadavka, myslienka, tuzba. Opojenie z drogy sa neda oklamat. Dobre som vedel, ze este dlho nebudem moct vstupit do krajiny snov.
Posledny krat som uprel pohlad na miesto, kde sa ta neskutocna skutocnost odohrala a zhltla ma tma.

Neschopnost zaspat mi dodala chut rozmyslat, bola to priam moja povinnost. Lahol som si na pravy bok, otvoril okno a pozeral sa, ako sa noc meni na den. Oblieval ma studeny pot, hlavou mi behali rozne uvahy, vysvetlenia a konstatovania. Mal som velku xut sadnut za book a pisat, pisat, pisat. Nuz okolnosti, o ktoryx sa nebudem zmienovat, mi to nedovolili. Bolo priblizne 05:15, dal by som vsetko za kus papiera a ceruzku. V hlave som nemal nic ine, iba ju. Doslova. Vynakladal som obrovske usilie preto, aby som si zapamatal vsetky myslienky, ktore mi v tu xvilu prudili hlavou a bolo ix skutocne vela. Snazil som sa zapamatat si aspon zlomok z tyx nadhernyx slov, ktore som jej xcel na druhy den napisat, povedat, zasepkat. Ked som si opakoval znova a znova vsetky tie myslienky, ktore boli adresovane jej, tak som si velmo zivo a s radostou predstavoval ako jej to osobne poviem, ako ju opat uvidim, ako opat ucitim jej vonu a vezmem ju niekam, kde to bude prinajmensom take ciste, ako je jej dusa, kde bude v bezpeci. Do mojej naruce.
Este dlho som nemohol zaspat a nakoniec sa mi to aj tak nepodarilo. Jedina vec, ktora ma uspokojuje je ta, ze ju nemusim hladat, ja som ju uz nasiel. Prijal som jej svetlo.

Prijal som aj skutocnost, ze toto vsetko mohla byt pravda. Este nikdy som nic take nezazil. Stale sa nexcem zmierit s tym ,zeby to mohla byt aj halucinacia. A ak to pripustim, teda nic ine mi neostava, tak som skutocne stastny, ze som dostal takuto sancu. Sancu, sancu k... neviem k comu, k zmene?