Stojím na kraji cesty, začína pršať. Pozerám na hodinky, je presne 17:00. Vždy je všetko tak, ako má byť, len niekedy to nie je tak, ako to byť malo. Dnes mal byť slnečný deň, mala som sa naladiť na príjemnú atmosféru, na letné on the road, s hlavou opretou o okno auta pozorovať slnečnice prežiarené lúčmi klesajúceho slnka, usmievať sa vo zvedavom očakávaní, čo ma postretne.

Namiesto toho prší a je 17:00; mám zlý čas, v rôznych významoch tohto slova. Je to taký zvyk, pozrieť sa na hodinky vždy, keď sa postavím na stopa, a uzavrieť s osudom (informačná skratka) dohodu, do koľkých minút chcem sedieť v aute. Zvažujem; reálne požiadavky sú základom úspechu. 15.

O päť minút sedím v aute, v mercedese benz. Pred nami sú ďalšie tri, idú z nejakého zrazu majiteľov mercedesov benz, s vysielačkami a špztkami prelepenými číslami. Zhúlenej mi to pripadá milo absurdné. O pár minút sedíme všetci za jedným stolom v Revišťskom podzámčí a čakáme na halušky. 7 ľudí zo 4 aut a ja. Myslím na fórum „ideme na obed“ a usmievam sa; je to zvláštne, obedovať so siedmimi cudzími ľuďmi.



Intoxikujem sa pri každej možnej príležitosti, intervaly nepresahujú dve hodiny. Bojím sa. Bojím sa, že som sa zase do niečoho hlúpo dotlačila, do niečoho, na čo som v skutočnosti vôbec nemala chuť, a teraz v tom pokračujem už len z princípu. Ja totiž principiálne nebrzdím a necúvam. Krava.
Bojím sa, že sa moje emócie, ktoré sa vytrvalo snažím utláčať niekam do úzadia, vzbúria a ja sa v nich utopím ako v tsunami. A možno nielen ja, že zmätú všetko, čo im príde do cesty.

Ležím v posteli a nemôžem zaspať. Na toľko rôznych vecí spojených s tebou som nemyslela už dlho. Toľko veľa a tak bolestných. Aj keď, bolestnými ich robím ja sama, alebo fakt, že už nie sú, a ja by som chcela, aby boli, a vlastne neviem, či by som to ešte chcela, neviem už nič. Viem, že mi pred očami letí defilé nocí, ktoré sme v tomto meste strávili spolu. Neskutočne to ubíja, zvíjam sa na posteli a moja myseľ sa zvíja v kŕčoch, chcela by rozmetať celý ten sadistický sled, roztrieštiť tú mozaiku na neidentifikovateľné kúsočky. Prepočítavam si nejaké príklady, kreslím architektonický návrh ideálneho sprchovacieho kútu, istý čas sa dokonca pokúšam(!) myslieť naňho(!), lebo je to menej trýznivé(!).
Nemala som tu ostávať na noc. Mala som zdrhnúť hneď po koncerte, nasadnúť priamo do taxíka a potom prvým dopravným prostriedkom čo najďalej z tohto mesta. Hoci aj prúdovým lietadlom.

Plán je nasledovný – polus – jedlo – električka – stop. Preč. Jedlo znamená noviny, a noviny znamená nevnímať. Električka bude bolieť, ale bez toho to nejde. Stop bude netrpezlivý, a asi bude tiež bolieť, ale ani bez toho to nejde. Absencia finančných prostriedkov očakávaných na mojom osobnom účte plán mení; z pokojného posedenia pri nejakom okrúhlom stolíku v obchodnom centre sa stáva mierne zúfalé blúdenie po carrefoure, ktorý je lacnejší, a stolovanie na tráve na zlatých pieskoch. Jediné miesto ďalej od cesty a s tieňom je to, na ktorom sme sedeli niekedy strašne dávno, chce sa mi z toho celého grcať. Zistenie, že nemám oheň, ma definitívne prinúti zdvihnúť sa z toho miesta a ísť. Oheň si pýtam na zastávke, zapaľujem cígo, staviam sa na kraj cesty a nadávam, nadávam, nadávam.

Na zlatých pieskoch žiadne dohody s osudom (informačná skratka) neuzatváram. Zlaté piesky sú nevypočitateľnejšie ako nejaký osud.

Nestíham dofajčiť cígo, a už sedím v aute. Hovorím, zlaté piesky sú nevypočitateľné.

Pri triblavine šofér vraví, že chce ísť na wc. Či mi to nebude prekážať. Auto zastane.
„Tak čo, ako sa dohodneme?“
Nié, toto nié. Tušenie je jasné, ale čo ak predsa, uraziť ho nechcem. Strategicky mlčím.
„Do Bystrice je ďaleko. Fajčíš?“
Kým vystupujem z auta, stihne sa ma spýtať, či vyzerá až tak zle.
Najmä si úplný chuj, prehltnem.
„To nie je o tom, ako vyzeráš, ale o tom, čo robím, a čo nerobím.“
„Však to je pár minút, a je to celkom príjemné, a pre teba-“

Vraciam sa naspäť, a vtedy mi to dochádza. Som na diaľnici, v okolí nie je žiadna pumpa ani iné miesto, kde by sa zdržiavali ľudia (asi jediné bezpečnostné pravidlo, ktoré dodržiavam), a nemám oheň. Počkám, kým okolo mňa preletí prúd áut, a potom zrevem jedno veľké FUCK, rozliehajúce sa do šírych polí navôkol. „BB“ mením za „NR“, aj keď najradšej by som si tam asi napísala PREČ. Preč z tohto skurveného mesta. Zoberte ma niekto preč. Takmer plačem, a mám pocit, že ak ma stadiaľto niekto naozaj vezme, tak sa asi rozrevem od šťastia, a možno mu z vďaky aj vyfajčím. Bože, chcem ísť preč.

5 minút, dvaja robotníci v rozheganom favorite, majú oheň. Naozaj mám chuť plakať od šťastia. „Že som to ja“ ma vyhadzujú v Nitre na výpadovke. Fajčiť som nemusela nikomu.

V Nitre chytám prvé auto, ktoré ide okolo. Sadám si k trom chlapom, dvaja okolo 50, jeden o desať menej. Ako sa neskôr dozvedám, dvaja sú teplí, a dvaja žijú v USA. Chvíľu počúvam, prezerám si každého z nich, aké majú telefóny, hodinky, materiál, z ktorého majú vyrobené košele, aké majú zvonenia na telefónoch, čo do nich hovoria. Rozhodnem sa, že sa cítim bezpečne. Cesta ubieha výborne, smejeme sa na homosexuáloch, menštruujúcich ženách, hodnotíme vzdelávací systém na Slovensku (vôbec sa nesmejeme), odpovedám na osobné otázky, nepýtam sa, čo robia, miestami akože flirtujeme so šoférom, miestami som akože urazená a veľmi vážna, a to celé prekladáme filozofickými debatami. Všetci sme uvoľnení, inteligentní a šarmantní. Vezú ma takmer domov.

Kráčam po sídlisku a snažím sa nejako uchopiť to, čo sa stihlo stať za posledné dva dni. Najradšej by som na to všetko asi zabudla. Najradšej by som zabudla na všetko.

Stretávam pani K. Nepoznáme sa, viem len, že ju poznajú moji rodičia a stará mama, a často ju vídavam v meste, ako krivká na svojich barliach. Prosí ma, aby som jej pomohla vyjsť na obrubník.
„Vy ste taká zlatá!“
„Netreba Vám ešte nejako pomôcť? Ja rada..“
„Jaj, veľkú radosť by ste mi urobili, keby ste prešli tuto pár metrov so mnou, a niečo mi porozprávali, mňa to veľmi zaujíma, táto naša mládež.“

A tak trištvrte hodinu kráčame k domu, v ktorom býva, vzdialenému asi 150 metrov. Pani K. sa ma vždy niečo opýta, ja vždy niečo odpoviem, a nasleduje dlhý, fantastický a neopakovateľný monológ. Ale skúsim.

„Žurnalistiku? Ale to by sa vám viac pasovalo. A reč viete dáku? Anglicky. Tak to je potom samozrejmé, že žurnalistiku. To je také internacionálne! A priateľa máte?... No to je neuveriteľné. A bývate s rodičmi ešte? No toto. To sa povie, že ste staromódna.
Ale tá žurnalistika, to by vám išlo. Lebo viete, to nie je len tak. Tam treba aj zovňajšok, aj inteligencie o niekoľko tried viac ako ostatní, aj šarm.. Tá žurnalistika, to je pre vás, vy ste pre to stvorená. Viete, vám sa bude priateľ ťažko hľadať. Lebo aj výzor, aj inteligencia.. Inteligentná žena, to nemá ľahké. Lebo muži potom majú mindráky. To nebude ľahké, nájsť si takého, ktorý bude mať toľko, čo vy, a ešte by bolo dobre, aby mal viac.“

Vo dverách mi ešte vraví, že ju prepadli, a že odvety chodí o barliach, a nielen to, ale že oslepla. Vidí len siluety.

„Takže ani čítať nemôžem, ani televízor pozerať.. a to je ťažko človeku, ktorý bol celý život naučený čítať.“

V záhrade stretávam starkú, a pozdravujem ju od pani K. Starká mi potom hovorí, že pani K. pochádza z nejakej významnej grófskéj rodiny. Má cez 90 rokov, ale ešte jako 89 ročná, predtým, jako ju prepadli, chodila každý deň na plaváreň a plávala.

Ak ju niekedy uvidíte, a budete mať chvíľu čas, pristavte sa pri nej, a opýtajte sa, či nepotrebuje pomoc. Myslím, že neoľutujete.